Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Magdaléna Vášáryová (* 1948)

• narodená 26. 8. 1948 v Banskej Štiavnici

• študovala sociológiu na FiF UK v Bratislave

• v roku 1969 účinkovala vo filme „Vtáčkovia siroty a blázni“, na základe čoho ju vyhodili zo školy

• ako herečka našla angažmán v Divadle na korze, na Novej scéne aj v SND

• od roku 1980 je manželkou Milana Lasicu, s ktorým má dve dcéry – Hanu a Žofiu

• v roku 1989 sa angažovala vo VPN, cestovala po Slovensku a šírila občiansku osvetu

• 1990 – 1993 veľvyslankyňa Československa vo Viedni (z poverenia Václava Havla)

• 1993 založila Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku, ktorú aj viedla (1993 – 2000)

• 1999 ako prvá žena kandidovala na prezidentku SR

• 2000 – 2005 veľvyslankyňa Slovenska v Poľsku

Vyštudovaná sociologička prečkala obdobie normalizácie v role herečky. Po revolúcii v novembri ´89 ju prezident Václav Havel vymenoval za prvú veľvyslankyňu v Rakúsku.

Čitateľka zakázaných kníh

Magdaléna Vášáryová sa narodila 26. augusta 1948 v Banskej Štiavnici v rodine stredoškolského profesora literatúry a učiteľky nemčiny. Rodina, ktorá mala v Štiavnici podnikateľsko-obchodnícke zázemie, oň v roku 1950, dva roky po komunistickom prevrate, prišla. Zoštátnenie ich majetku bolo o to dôslednejšie, že Magdalénin strýko sa nevrátil zo svojich štúdií na parížskej Sorbonne.

Matka Hermína, pochádzajúca zo švábskej menšiny v Turci, sa s dcérami doma rozprávala po nemecky, čo bola len jedna z odlišností, ktoré musela Magda pred režimom – prítomným aj v škole – zaprieť. Dostala prísnu výchovu v konzervatívnom katolíckom duchu, avšak doma mala vždy dovolené čítať akékoľvek knihy. „Môj otec niekedy koncom päťdesiatych rokov vybral zakázané knihy spod uhlia. Pretože viedol aj knižnicu v škole, tam ukryl tie knihy, ktoré mali byť vyradené. Pamätám si, že som Iľfa a Petrova čítala snáď ako jedenásťročná. Ak som niečomu nerozumela, otec mi to vždy vysvetlil.“

Napriek tomu, že tlak prispôsobiť sa režimu bol veľký, Magdaléna v rodine jasne cítila, čo je ich vlastné presvedčenie a štýl života. „Pamätám si, že v tých päťdesiatych rokoch sme museli baliť vianočný stromček do deky, lebo chodievali hliadky pozerať, či ho nie je cez okno vidieť. Chceli všetky sviatky premeniť na komunistické,“ spomína.

Vtáčkovia, siroty a blázni

Magdina staršia sestra, známa herečka Emília Vášáryová, nemohla ísť študovať anglický jazyk na Filozofickú fakultu v Bratislave, pretože nedostala potrebné odporúčanie okresného výboru komunistickej strany. Keď v roku 1966 maturovala Magda, podmienky už boli voľnejšie a podarilo sa jej dostať na štúdium sociológie na Univerzite Komenského.

Popri škole však tiež začala hrať vo filmoch. V roku 1969 sa v krátkom chlapčenskom zostrihu ukázala v Jakubiskovom filme „Vtáčkovia, siroty a blázni“, za čo ju vyhodili z univerzity. „Tento film bol potom celých dvadsať rokov považovaný za esenciu oportunizmu, a pokiaľ viem, tak si ho púšťali na Pražskom hrade vždy 9. januára, keď sa stretol ústredný výbor komunistickej strany, aby sa utvrdili v tom, že proti takýmto prejavom ‚slobody ducha‘ musia bojovať.“

Okrem profesora Pichňu, ktorý razil tvrdý normalizačný postoj, dávali viacerí pedagógovia Magde napriek formálnemu vylúčeniu naďalej súkromné hodiny a zapisovali po celý rok skúšky. Vypracovala a obhájila novú diplomovú prácu, ale tá kvôli citovaniu nežiadúcich autorov tiež skončila v trezore. Na fakulte jej dali jasne najavo, že jej akademická kariéra definitívne skončila. „Išla som po ulici, veľmi smutná, a stretla som Martina Hubu. Spýtal sa ma, prečo som smutná. Odpovedala som, že neviem, čo budem robiť, a on ma pozval do Divadla na Korze. No trvalo len rok, keď ho v roku 1971 definitívne zrušili. Predtým z neho ešte vyhodili Lasicu so Satinským a s pánom Földvárim.“

Herecké príležitosti však prichádzali naďalej, najmä od režiséra Miloša Pietora z divadla Nová scéna. V roku 1973 bolo na základe udania generálneho riaditeľa Československého filmu na rok jej bývalé meno začiernené v divadelnom programe, ale divadlo našťastie nemohlo bez nej fungovať, takže riaditeľ Novej scény Dalibor Heger si jej účinkovanie vyprosil. Takmer po roku si ju zavolal minister kultúry Válek a po rozhovore uvoľnil zákaz, takže sa znovu vrátila na dosky divadla, ako aj k účinkovaniu vo filmoch. Jej manžel Milan Lasica mal vyše desať rokov skoro všetky svojej aktivity na Slovensku zakázané. „Keď som sa v roku 1980 vydala za Milana Lasicu, boli sme pod stálym dozorom eštebákov. Bežne sme telefonovali tak, že som do sluchátka povedala: ,Pán kapitán (vyšetrovateľ ŠtB – pozn. ed.), prosím vás, volám mamu, nechajte ma hovoriť, alebo niečo podobné.“

Magda však zažila okolnosti, ktoré aj kritikov režimu doviedli k ľudsky pochopiteľným kompromisom s mocou. Týkalo sa to napríklad nátlaku na osobnosti kultúry podpísať Antichartu, dokument, ktorý mal poprieť požiadavky disidentov z Charty 77. „Ja som Antichartu nepodpísala, nie preto, že by som bola nejaká veľká hrdinka, ale preto, že som vtedy filmovala s Petrom Weiglom niekde na poli pri Rimavskej Sobote. Bola zima, veľa snehu, takže ani nebola šanca, aby sme sa o tom dozvedeli. Ale chápem, ak niekto, kto desať rokov nemohol pracovať, podpísal. Nakoniec podpísal aj môj muž, ktorý od roku 1972 rozpredával nábytok, obrazy, koberce, pretože nemal z čoho žiť,“ vysvetľuje.

Zdá sa jej, že najmä mladá generácia hodnotí dnes komunistickú minulosť zjednodušene. Zaužívané rozdelenie komunista-disident vyzeralo po osobnej dlhoročnej skúsenosti s konkrétnymi ľuďmi často celkom inak: „Jedným z problémov bol ten, že hlavnou osobnosťou disentu na Slovensku bol pán Milan Šimečka, bývalý presvedčený a tvrdý komunista. Keď ho po auguste ´68 vyhodili z komunistickej strany, stal sa veľkým kritikom praxe komunistov, ktorú predtým sám robil.  Až po roku 1989, keď som veľmi blízko spolupracovala s Václavom Havlom a jeho spolupracovníkmi, som si uvedomila, aký rozdiel bol medzi bývalými komunistami a samotným Havlom. Vážim si prácu a postoj tých bývalých, ale ocenila by som, keby sa priznali, prečo tak dlho podporovali komunistický režim. Potrebovali by sme to vedieť.“

Ženy sa smiali slobodnejšie

Magda bola aj ako herečka a manželka Lasicu neustále pod drobnohľadom režimu a spoločnosti. Herci v divadle dostávajú bezprostrednú správu o stave spoločnosti – cez  publikum. A koncom osemdesiatych rokov si začali všímať zmenu v správaní sa obecenstva. „Jedno sme v divadle vedeli – že sa mení atmosféra. Ľudia sa napríklad oveľa slobodnejšie smiali. A prvé, ktoré sa smiali slobodnejšie, boli ženy. To bolo pre mňa zaujímavé. Počuli sme na javisku, ako muži do nich štuchali: ,Nesmej sa tak nahlas, za nami sedí šéf!‘ Strach tam stále bol, ale lojalita k režimu sa rozpúšťala. Alebo prišiel na predstavenie Dubček, videli sme jeho bielu hlavu v treťom-štvrtom rade a pochopili sme, že niečo sa v spoločnosti zmení.“

V máji roku 1989 Magda Vášáryová napísala otvorený list prezidentovi Husákovi. Požadovala v ňom prepustenie politického väzňa Miroslava Kusého – svojho bývalého profesora sociológie, vtedy vylúčeného z komunistickej strany – a Jána Čarnogurského. „Podpísala som sa aj pod výzvu sociológov v júli ´89. Keby sa situácia nezmenila, tak by ma vyrazili z divadla. Pozostatky mojej lojality alebo ‚držania huby‘ sa skončili.“

Po 17. novembri a násilnom zásahu moci proti demonštrujúcim pražským študentom začalo po celej republike vznikať opozičné občianske hnutie. Magda sa od začiatku zapájala do aktivít Verejnosti proti násiliu, vystúpila na námestí, ešte bez mikrofónov, kde prečítala výzvu na anulovanie monopolu Komunistickej strany ČSFR, a patrila medzi hercov, ktorí cestovali po celom Slovensku a šírili informácie o tom, čo sa deje v Bratislave, pretože štátna televízia a rozhlas o tom neinformovali.  „Nikdy dovtedy som nebola s robotníkmi z tovární. To bolo neuveriteľné, robotníci utekali za nami cez dieru v plote, ktorou zrejme chodili aj predčasne z práce. Boli polonahí, polohluchí, lebo nemali pri práci pomôcky na ochránenie sluchu, špinaví, ale chceli vedieť, či sa niečo naozaj zmení. Či budú mať väčšie platy, to ich samozrejme zaujímalo najviac. A my sme im hovorili, že teraz ide o slobodu. Neviem, či to chápali, pretože potom mi jedna pani povedala: ,Prestaňte mi už hovoriť o slobode, dá sa to žrať?!‘“

Nebezpečná Viedeň

Po páde režimu, v polovici januára 1990, jej zavolal prezident Václav Havel s ponukou obsadiť post veľvyslankyne vo Viedni. „Vedel, že som vyštudovala filozofickú fakultu a že ovládam jazyky, nemčina je totiž jeden z mojich materinských jazykov. Vyžiadala som si dva týždne na rozmyslenie. Už dávnejšie som sa chcela kariéry v herectve vzdať, a tak sme sa s mojím manželom dohodli, že pôjdem na dva roky ako veľvyslankyňa do Viedne a naše malé deti zoberiem so sebou.“

Nevedela však, do akej atmosféry ide. Tretie najväčšie československé veľvyslanectvo bolo ešte stále plné agentov a informátorov ŠtB a Magdu, kým neodovzdala poverovacie dekréty rakúskemu prezidentovi Waldheimovi, prijali s podozrením a nepriateľsky. „Mala som problém dostať sa ku kľúčom. Nemali kľučky na dverách, len gule, takže som sa nemohla dostať do mnohých miestností Cumberlandského paláca,“ hovorí.

Ľudia na veľvyslanectve neverili, že by sa komunisti tak ľahko a rýchlo vzdali moci. Považovali situáciu za dočasnú a žili v tom, že sa stará garnitúra vráti. Magda 12. apríla 1990 odovzdala poverovacie dekréty rakúskemu prezidentovi a získala kľúče od veľvyslanectva. „Keď sa mi konečne podarilo získať kľúče, tak som v noci sama prešla celé veľvyslanectvo s baterkou a zistila som, že pod strechou sú veľké odpočúvacie prístroje, ktoré umožňovali odpočúvať aj rozhovory v autách vo Viedni. Po pár dňoch po mojej správe do ústredia prišiel veľký tirák, odborníci a vyčistili celú ambasádu od mikrofónov.“ 11 agentov bolo „notifikovaných“, pracovali profesionálne a rakúska strana o nich vedela, to je normálna prax. Magdinou úlohou bolo „ovládnuť“ veľvyslanectvo, rozpoznať spolupracovníkov bývalej tajnej politickej polície a poslať ich do konca júna 1990 v priebehu dvadsiatich štyroch hodín s celými rodinami domov. „Niektorí nevydržali s nervami a prihlásili sa mi. Šéfa som odkryla asi až v druhej polovici júna, bol to taký nenápadný chlapík, ktorý sa tam motal niekde pri vrátnici. Zavolal ma na rozhovor do Faradayovej klietky – miestnosti, kde sa nedá odpočúvať. Položil predo mňa pištoľ, zavrel dvere, strčil si kľúč do slipov a chcel so mnou vyjednávať. Bolo to veľmi nepríjemné, myslel si, že sa zosypem. Ja som zobrala pištoľ, povedala som: ,Aha, to je tá dvadsaťosmička, poznám,‘ či koľko to bolo, a dodala som: ,Ja veľmi dobre strieľam.‘ Nakoniec sme sa po dvoch hodinách nejako dohodli, že odíde.“

Balvan na Rakúsku

Nepríjemnosti v Rakúsku však neprichádzali len zo strany nášho veľvyslanectva. Magda veľmi rýchlo narazila na to, že hoci nás západný svet oficiálne vítal, v praxi sme pre nich predstavovali skôr záťaž a obavu z neznámeho. Pred rakúskymi parlamentnými voľbami začala kampaň proti československej energetickej politike, teda proti našim atómovým elektrárňam, a do toho vypukli veľké verejné protesty. „Samotný kancelár prehlásil, že som predstaviteľka krajiny, ktorá ich ide vyhubiť. Bolo to veľmi nepríjemné. Pochopila som, že aj v demokratickej krajine môžete absolútne zmanipulovať ľudí strachom z niečoho, napríklad strachom z nás.“

Rakúska vláda urobila referendum medzi ľuďmi, žijúcimi pozdĺž hraníc s Československom, v ktorom sa obyvatelia mali vysloviť, či chcú obnovenie ciest, mostov, železničných prepojení. „Samozrejme, 98 percent Rakúšanov povedalo, že ani náhodou. Preto tak veľmi dlho trvalo, kým bola postavená diaľnica na Bratislavu. Československo pre nich v podstate štyridsať rokov neexistovalo, hranice boli nepriechodné a oni na nás zabudli. Pritom do roku 1948 bolo Československo jednou z najvyspelejších krajín sveta a po uvoľnení začalo zrazu ‚ležať‘ na Rakúsku ako taký balvan.“ Napätie do celej situácie pridával aj širší medzinárodný kontext. Magda musela zablokovať účty, ktorými socialistické Československo platilo niektorých teroristov vo svete. „Rakúsko bolo eldorádom pre všetky tajné služby, ako takzvaná neutrálna krajina. Je to veľmi nebezpečná krajina aj pre diplomatov v prelomových časoch. Takže mi prezident Havel poslal bodyguarda, ktorému najviac dôveroval, a ten potom tri mesiace spával na rozkladacej posteli pred mojou spálňou,“ hovorí. „Bál sa o mňa“.

„Naša Magduška“

Napriek svojej funkcii vo Viedni, v zahraničí, videla Magda dosť hlboko aj do zákulisia domácej politiky. Václav Havel ju po tom, ako sa V. Mečiar stal po prvýkrát premiérom Slovenska, poveril, aby sa s ním stretávala a dávala mu lekcie z oblasti, o ktorej nevedel takmer nič – o zahraničnej politike. „Ja som s ním vlastne absolvovala jeho prvý vstup do západného sveta. Veľmi mi vyčítal, že pri návšteve vo Viedni neboli pripravené červené koberce a nespievali folklórne skupiny. Mala som veľký problém, aby som mu vysvetlila, že Rakúsko nemá inštitucionalizovaný folklór toho typu, ako ho máme my.“

Aj keď k nej bol Mečiar spočiatku priateľský, Magda postupne spoznávala jeho pravú tvár, svojvôľu a úmysly nerešpektovať medzinárodné zmluvy. Vycítila strach, ktorý sa okolo neho šíril, a na stretnutia s ním už nikdy nechodila sama. Keď po troch rokoch na veľvyslanectve končila, Mečiar vo funkcii premiéra už ničím nezakrýval svoju aroganciu. „Odkázal mi, že môžem skočiť do Dunaja a že ma z veľvyslanectva na Slovensko nepresťahujú.“

Čoskoro mala možnosť spoznať bližšie aj ďalšie postavy formujúcej sa slovenskej politiky – tentoraz jej katolíckeho krídla. „Ja som sa v roku 1989 v liste prezidentovi Husákovi zastala aj pána Čarnogurského. A tým pádom som bola pre nich ‚naša Magduška‘.“ Raz zažila veľkú nepríjemnosť, keď sa vtedajší premiér Ján Čarnogurský spolu s Františkom Mikloškom rozhodli na vlastnú päsť navštíviť vtedajšieho rakúskeho prezidenta Kurta Waldheima. Ten bol kontroverznou figúrou, bol ostrakizovaný, lebo klamal o svojej aktivite počas druhej svetovej vojny, a novinári preto veľmi strážili, koho prijíma. „Ráno mi zavolal rozčúlený Jiří Dientsbier, minister zahraničných vecí, môj vtedajší šéf, a ten mi hovorí: ,Magda, idú ti tam.‘ A ja mu hovorím: ,Ale ja o tom vôbec neviem.‘ Tak som zavolala pánovi Čarnogurskému a informovala som ho, že protestujem, aby teraz išli k Waldheimovi, nech počkajú dva mesiace, bude nový prezident. A vtedy mi veľmi nepríjemne vynadal, čo sa do toho starám.“

Podarilo sa jej aspoň vybaviť, aby o ich návšteve okrem agentúry Reuters nikto iný neinformoval. Onedlho sa mala možnosť oboznámiť sa s pravou príčinou ich neodkladnej návštevy. „O dva týždne prišiel František Mikloško do Viedne, a tak som sa opýtala, prečo to urobili. A on mi vtedy povedal jednu vetu, ktorá ma veľmi zarazila. Povedal: ‚Magduška, my sme mu išli odpustiť.‘ A tomu som nerozumela, lebo čo sú oni – Pánboh? Alebo nejaký tribunál, alebo z akého titulu?“

Nebol to jediný prípad, keď Magda v predstaviteľoch nedávneho katolíckeho disentu spoznávala neochvejných majiteľov pravdy. „Keď potom išli za zomierajúcim Husákom, ktorý sa už nemohol brániť, prežehnávali ho a podobne, tak som pochopila, že to je niečo, čomu ja nedokážem porozumieť. Že oni mu vlastne tiež išli odpustiť. Vtedy som si uvedomila, že tento spôsob myslenia je mi absolútne cudzí.“

Počas problematického obdobia lustrácií bola Magdaléna svedkom toho, aké veľké množstvo ľudí a v akých vysokých funkciách spolupracovalo s ŠtB na rakúskej aj slovenskej strane. Napriek tomu nemala v úmysle ich striktne odsudzovať: „Ja nevyžadujem, aby ľudia boli hrdinovia. Ja chcem žiť v režime, v ktorom ľudia nemusia byť hrdinovia a hrdinky. Viem, že niektorí sa chceli stretávať so svojimi deťmi, alebo podpísali, lebo chceli mať byt. Takže neodsudzujem a priori každého, ale odsudzujem každého, kto sa nepriznal a nepovedal prepáčte.“

Nechcela odísť zo Slovenska

Po rozdelení Československa jej Václav Havel ponúkol české občianstvo a možnosť pokračovať na pozícii veľvyslankyne za Českú republiku v Rakúsku a neskôr v Nemecku. Magda žiadnu z týchto ponúk neprijala. Mala už plán, čo urobiť na Slovensku a zároveň pomôcť svojej krajine. Spoluzakladala a dlhé roky viedla Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku. „Bola som v zásadne proti rozdeleniu Československa, pretože som si vedela predstaviť, že sila, ktorá Československo roztrhne, hodí Slovensko na východ. Vedela som, že z Kremľa je tento proces veľmi sledovaný, tak som sa bála. To, že sme sa po ´98. dostali z ruského vplyvu, pokladám dodnes za veľký zázrak.“

V súčasnosti je znepokojená antidemokratickými tendenciami a populizmom, ktorý ovládol krajiny V4, najmä Maďarsko a Poľsko. Na Slovensku vníma veľa problémov, ale aj nádej v podobe protestov Za slušné Slovensko. „To už je úplne iná atmosféra, iní ľudia, normálni Európania. Nemajú v sebe ten primárny strach, ktorý ja už zo seba nedostanem. V ´68. sme ho mali hlboko v sebe a v ´89. to ešte tiež nebolo bez neho, náš pocit voľnosti sa ešte len rodil. Nadšená som stála medzi slušnými ľuďmi na námestí a keď som odchádzala, hovorila som si: Aj keby teraz môj život skončil, tak viera v slobodu pokračuje, a bola som z toho veľmi, veľmi šťastná.“