Eugénia Vyskočilová - Anoškinová

„Keď som odchádzala, tak dievčatá boli smutné, ja tiež. Tak na rozlúčku, (neviem akým spôsobom, lebo keď sa pozriete na túto prácu, to je všetko zrejme ihlou robené, kde toto mohli ony urobiť), mi dali na rozlúčku tieto dve veci. Toto je tiež ručne robené ihlou zrejme, je tam napísané: ,Žene 1956‘ - to bol rok môjho odchodu, a to mi dali tie skautky, tá izba skautiek. A tuná je to ako symbol zamrežovaných okien: Ruzyň, Pankrác, Želiezovce, preto tri. A je tam môj monogram: E. A. - Eugénia Anoškinová, a tu je dátum môjho odchodu: 18. 7. 1956. Ja som to obdivovala. Dojalo ma, že toto potajomky tie dievčatá robili, aby mi dali pamiatku, ktorú skutočne už vidíte, chránim šesťdesiaty rok a je to pre mňa vzácnejšie ako akýkoľvek briliant. A ešte mi k tomu dali sáčok, taký pytlíček obyčajný, v ktorom boli hašlerky. Každá jedna z tých dievčat mi hodila tam jeden cukrík hašlerku. Bolo ich tam okolo dvadsať s tým, že aby som ja, keď prídem domov, každý deň si zobrala jeden cukrík a že ony budú vedieť, že každý deň koľko tých dvadsať cukríkov je, takže dvadsať dní bezpečne budem na nich spomínať a že ony to budú cítiť.“

„Prišli voľby a my sme volili s matkou a s otcom biely lístok. Juri ešte nevolil, lebo bol mladý, ešte mu chýbalo [pár mesiacov]. No tak on nevolil, našťastie, ale my sme volili a dali sme biely lístok. No vtedy sme nechápali, že ako to. Otec vedel, že sú číslované tie obálky, ale ja som to nemohla pochopiť, ako to, že vedeli, že som hodila, veď to sme za plentou volili!? Nič nepomohlo. Vtedy bol taký predpis, to bola strašne komunistická obec, teda okresné mestečko to bolo, ale komunisti, komunisti, komunisti. A otec dostal, že musí opustiť Myjavu, pretože je neprajník. Nejako mu to tam všeličo možné nahovorili. No a ja som prišla do školy a triedneho sme mali tiež zhodou okolností Rusa, Šepovaľov sa volal. A hovorí mi: ‚Vieš čo, moja zlatá, musíš ty ísť domov, lebo prišlo na teba z Myjavy udanie, že si nespoľahlivá, a že ťa musíme vyhodiť zo školy. Ale dohovorili sme sa s riaditeľom, že ťa nevyhodíme pred koncom školského roka (veď to už bol tretí ročník). Budeš externe študovať.‘ Tak som išla domov, nechodila som do školy. Na konci roka som prišla, dievčence mi posielali materiál a skončila som skúškami.“

„Obuté sme mali gumáky deravé, tie nohavice, to sa nedalo nosiť, to bolo deravé, roztrhané, my sme už zašívali ako sme mohli, žiadne nejaké kabátiky. A prišli v sobotu, nedeľu, že ideme pracovať, no dievčatá zahlásili štrajk. Tak že nejdeme v takomto oblečení, kým nám nedajú gumáky a nedajú nám normálne gate na prácu, a že ešte k tomu v sobotu, v nedeľu nejdeme. Dobre, kto nejde na dvor, tak pôjde na appelplatz. Išli sme všetky, bolo nás tam asi päťdesiat na tom appelplatzi a hodinu sme tam stáli. Prišiel náčelník: ,Tak čo, už ste zmäkli, ideme pracovať?‘ ,Nejdeme.‘ ,Tak počkáme.‘ No tak sme stáli asi tri hodiny, zakaždým sa prišli opýtať, že či teda pôjdeme pracovať. ,Áno, pôjdeme pracovať, dajte nám gumáky, dajte nám rukavice.‘ (No však pozrite sa, toto sú výsledky, to sú Želiezovce. To je reumatizmus tam získaný, lebo rukavice, to [bol] neznámy pojem.) Tak asi tri hodiny sme skutočne stáli bez vody, bez všetkého na tom appelplatzi, čestné slovo. Ja sa obdivujem, ako sme to vôbec vydržali tri hodiny tam stáť. Potom prišli a povedal náčelník: ,Za toto máte zarazené listy, balíky, návštevy dovtedy a dovtedy. (Už si nepamätám na ten čas.) Gumáky dostanete zajtra. Miesto soboty teda pôjdete zajtra do práce.‘ ,Ak dostaneme gumáky, pôjdeme.‘ A dostali sme.“

„Prišiel rok päťdesiaty prvý rok. To bol zaujímavý rok už z toho dôvodu, že vtedy začala akcia. Začali chodiť z vyslanectva z Ruska po emigrantoch, že nám vrátia sovietske občianstvo. No tak samo sebou u môjho otca nemohli pochodiť, ale čo oni potom nakoniec povedali: ,No dobre, vy ste starí, vy nás nezaujímate, ale mladí nás zaujímajú.‘ Ani neviem, kde bol vtedy môj brat, ale prišli za mnou a tiež hovorili: ‚My by sme vám zaručili takú a takú budúcnosť a perspektívu, zoberte, vezmite si tuto občianstvo sovietske. Budete mať našu podporu, verte, že vám tu bude dobre.‘ My sme povedali, že my bez rodičov nikam... Že my už sme Slováci, my sme na Slovensku zvyknutí, my máme len národnosť ruskú, ale občianstvo už máme slovenské. Lebo my sme dlho nemali, až do tridsiateho deviateho roku mali rodičia len ten pas nasenovský. A proste nedali pokoj. Môj krstný otec neodolal, on bol sám, nemal manželku, a proste bol trošku bojazlivejší, tak to občianstvo zobral. Hovoril, že predsa sme Rusi. Veril, že sa to zmení. Ale čo čert nechcel, potom tých všetkých, ktorí si zobrali občianstvo, naložili do vagóna a odviezli ich do Ruska. My ani nevieme, ako krstný otec skončil. Asi v gulagu, alebo, ja neviem kde. Ani jednu správu nedal. Iba: ‚Som živý.‘ A potom sme už o ňom nevedeli nič.“

„Prišla jar, bolo krásne a bol marec alebo tak nejako, a naši medzitým podali znovu žiadosť o to podmienečné prepustenie. Keď prišli a povedali, že podali žiadosť, ja som sa s nimi pohádala. Ja som povedala, že od nich nič nechcem, že prečo ho podávajú, že ja s tým nesúhlasím. Ja proste nechcem od nich nič. A tak prišiel naraz marec. Náčelník si ma zavolá a hovorí: ,Anoškinová, môžem vám povedať radostnú správu.‘ A ja hovorím: ,A akú, preboha? Čože už tu na radostnej, idem domov?‘ ,Áno, pôjdete domov. Dostali ste vyhovené, vaši rodičia podali [žiadosť] a máte vyhovené na podmienečné prepustenie.‘ Ja hovorím: ,Áno? Veľmi pekne ďakujem. Keď ste si ma už uvarili, už som uvarená, tak ma môžete aj zjesť! Tie tri mesiace? Do júla? Osemnásteho? Ja už to tu vydržím, ja od vás nič, ale vôbec nič nechcem. Ja podmienku neprijímam.‘“

„Mali sme priateľov ešte z Rožňavy. Jeden študoval na baníckej fakulte, Jožko Kasperkievič. Naraz jeden večer prišiel Jožko Kasperkievič aj s jedným pánom, Jo Báči, my sme mu hovorili, ktorý mal v Rožňave obchod. A oni mu ten obchod po štyridsiatom ôsmom roku znárodnili a jeho, pretože sa bránil a ja neviem čo, jeho dali kdesi na Moravu do PT práporu, vtedy mal päťdesiat rokov. Uvedomujem si, že to je úplná hrôza. A už tam bol asi tretí rok a už toho mal plné zuby. A tam sa s nejakým mladým dal dokopy a povedal: ‚My zdrhneme!‘ Tak oni z toho PT práporu, z tej Moravy „zdrhli.“ Prišli do Bratislavy, vedeli, že je tu Jožko. My sme sa poznali, rodičia sa poznali, a že proste on mu pomôže. Tak Jožko ich býval v internáte, no a kde ideme? K Anoškinovcom. Hybaj a dovliekli ich tam. Aj toho mladého, aj toho Jo Báčiho, no a že aby sme ho nechali prespať. Potom, keď už prišli dnu, tak vtedy on hovoril o tom, že potrebuje prejsť na druhú stranu, že on tuná nevydrží, lebo tuná by ho zničili a ja neviem čo. A brat mu poradil, pretože brat tam tie cestičky pri hraniciach poznal, on bol motorista, on na motorke hodne chodil a závodil aj v Čechách, a tak on tam tie hranice všetky naše poznal. Či už tuná pri Devíne alebo, ja neviem, tam tie Valtice, kadiaľ oni potom prešli. On im to povedal a oni tadiaľ potom [prešli]. Ešte hovoril, že nemá nič, tak som mu kúpila nejaké trenírky a nejaké tričko, teda prádlo, košeľu a tak. A oni odišli. Tak sme taký dobrý pocit mali, že sme pomohli. Lenže prešlo niekoľko mesiacov a oni sa objavili druhýkrát. A ježišmária, vyvalené oči: ,Čo je? Vrátili ste sa?‘ No, že hej, ale že len na jeden deň, lebo potrebujeme telefónny zoznam, takéto somarinky. A doniesli vtedy ten časopis, neviem, či brat o ňom hovoril, toho Roháča alebo Dikobraz to bol, ktorý bol zvonka normálny a zvnútra tam boli nádherné protištátne vtipy. Skutočne ľutujem, že to nemám. A tak na tom sme sa bavili a nechali sme to na stole. Oni potom odišli. Rozlúčili sme sa a popriali sme im veľa šťastia, všetko bolo fajn.“

„V septembri bol Deň baníkov. Bol krásny deň, sobota alebo nedeľa, ja neviem už, sobota tuším. My sme išli raňajkovať s rodičmi, teda my traja, a ja som ako - sila zvyku - [dala] štyri tanieriky, štyri šálky, štyri lyžičky. Viete čo nechápem do dnešného dňa? Ako sa to mohlo stať? Dávam to na ten stôl a mama hovorí: ,No ale prečo štyria?‘ ,Aha, dobre.‘ Ja zoberiem a držím tú šálku s tanierikom v ruke a vidím môjho otca ako stojí, to bola tá veranda veľká presklená a stojí, a štípe sa. Kuká taký zohnutý a toto robí. ,Papa, čo je s tebou?‘ mama sa pýta. ,A ty Veronka, ty nezľakni sa, prosím ťa, buď kľudná, áno, buď kľudná.‘ ,A to čo mám byť kľudná, čo sa deje?‘ Ja sa pozriem a vidím, že ide môj brat. Jój, ja som chytro chytila mamu, aby nám neodpadla, lebo tiež so srdiečkom mala problémy. Tak prekrásny deň to bol, samozrejme, doniesol šesťsto korún, tuším. Hneď sa išlo kúpiť vínko a ja neviem, nejaká saláma, a on už doniesol si v rukách takýto obrovský melón, niekde ho po ceste kúpil. Proste bolo to nádherné. Takže tá štvrtá šálka patrila na ten stôl, ako keby som to cítila.“