Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Bibiana Wallnerová (* 1932  †︎ 2014)

• narodila sa 14. decembra 1932 v Bratislave;

• spolu so staršou sestrou vyrastali v kultúrnom prostredí;

• už ako dieťa bola konfrontovaná s krutosťou vojny a po Februári 1948 i s brutalitou komunistického režimu;

• otec Bibiany ešte v tom istom roku navrhol rodine útek za hranice, obe dcéry to však odmietli;

• o tri roky neskôr prostredníctvom staršej sestry získali kontakt na prevádzača;

• dňa 9. mája 1951 všetkých zadržala hliadka Pohraničnej stráže v blízkosti drôtených prekážok;

• streľba ukončila život staršej zo sestier;

• Bibianu s rodičmi predviedli na strážnicu, kde ich obrali o všetky cennosti a vzápätí do kasární Pohraničnej stráže v kaštieli v Malackách;

• tu strávila s matkou asi dva týždne, po ktorých ju previezli ku „Dvom levom“ v Bratislave, po vypočúvaní do väznice v Leopoldove a neskôr do cely krajského súdu;

• strávila mesiace v samoväzbe;

• v procese, ktorý prebehol v septembri 1951, odsúdili jej otca za velezradu na dvanásťročné väzenie, matka dostala päť rokov a Bibiana dva a pol roka;

• s matkou ju previezli do väznice v Ilave, otca do Leopoldova;

• ešte v roku 1951 došlo k presťahovaniu ženskej trestnice do Rimavskej Soboty;

• v apríli 1952 sa Bibiana musela presťahovať do Sučian, kde sa spriatelila s Češkou Maruškou;

• v máji 1953 bola vďaka amnestii prepustená na slobodu;

• zamestnala sa v Bratislave v laboratórnych potrebách ako korešpondentka;

• zápasila s veľkými existenčnými problémami;

• pravidelne cestovala za uväznenou matkou do Pardubíc a až do jeho smrti za otcom do Ilavy, neskôr na Mírov;

• po narodení prvého dieťaťa ostala doma a začala si budovať literárnu kariéru;

• skladala piesne, spolupracovala s hudobnými skladateľmi, osvedčila sa ako prekladateľka, neskôr pracovala ako sprievodkyňa v Čedoku;

• získala zamestnanie v rozhlase v redakcii pre deti a mládež;

• dodnes sa venuje literárnej tvorbe, vydala niekoľko kníh;

• svoje skúsenosti s väzením opísala v románe Pod basovým kľúčom (Bratislava 2010)

• zomrela 20. júla 2014

Bibiana Wallnerová sa narodila 14. decembra 1932 v Bratislave. Otec, advokát, pracoval po vojne v Krajskom združení advokátov v Bratislave. Bibiana a jej staršia sestra Dorota vyrastali v kultúrnom prostredí, rodičia ich viedli k láske k športu, cudzím jazykom a k hudbe. Už ako dieťa bola konfrontovaná s krutosťou vojny a po Februári 1948 i s brutalitou komunistického režimu. Otec Bibiany ešte v tom istom roku navrhol rodine útek za hranice, obe dcéry to však odmietli. O tri roky neskôr sa však situácia zmenila. Sestra sa priatelila s deťmi niekdajšieho námestníka ministra zahraničia Bohdana Pavlů. „Oni ušli a potom poslali po nás. Poslali po nás dvojitého agenta. A to sme my, samozrejme, nevedeli.“  V posledný deň, keď si zariadenie ich bytu rozoberali im neznámi ľudia, sa sestra zdôverila Bibiane: „Ty, mne sa už vôbec nechce, ja mám strach.“ Lenže  cúvnuť sa už nedalo.

Spolu s  rodičmi sa o prechod hranice do Rakúska pokúšal ešte ďalší človek. Dňa 9. mája 1951, krátko po 2. hod. ráno, všetkých zadržala hliadka Pohraničnej stráže v blízkosti drôtených prekážok, asi 500 m od pasovej kontroly v Kopčanoch. Zrazu sa ozvala streľba a nadávky: „Zaľahli sme, keď sa strieľalo. Boli sme bezbranní a strieľali po nás. Ja som mala pred hlavou jednu tašku a v nej bol kabát. Tá taška ma rafla do hlavy. Neskôr sa v nej našiel brok, guľka. Zavŕtala sa do toho kabáta.“ Otec ich vyzval, aby zdvihli ruky. Bibiana, ktorá milovala hru na klavír, nechcela riskovať zranenie rúk, no aj tak váhala. „...ale sestra ma potiahla za nohu a hovorí: ,Nebuď pipi!‛ Tak som si povedala: ,Nie som pipi‛ a ležala som tam.“ Zo zeme ju surovo zdvihli až vojaci. Keďže sestru nikde nevidela, domnievala sa, že sa jej podarilo odplaziť. Potom však začula hlásenie: „Súdruh dôstojník, hlásim, štyria zajatí, jeden mŕtvy.“ O chvíľu sa dozvedela, že je to jej sestra. „Nechceli sme veriť. Dala som si ju ukázať... a potom som už uverila.“  Výstrel zasiahol do chrbta i piateho utečenca. Na miesto činu prišli hliadky, ktoré sa zdržiavali v okolí, a prehliadli terén. Bibianu s rodičmi predviedli na strážnicu, kde ich obrali o všetky cennosti a vzápätí do kasární Pohraničnej stráže v kaštieli v Malackách. Tu strávila s matkou asi dva týždne, po ktorých ju previezli ku „Dvom levom“ v Bratislave, po vypočúvaní do väznice v Leopoldove a neskôr do cely krajského súdu. „Dozorcovia sa veľa dívali ku mne do kukuča. Asi som bola medzi najmladšími, veď som mala 18 rokov a 5 mesiacov a ani nie medzi najškaredšími väzenkami, čo tam existovali, takže mali celkom záujem sa pozerať a fúkali mi tam dym.“ Bibiana však chytala komárov, ktorých tam boli celé húfy a strkala ich do dierkovaného priezoru.„A oni mysleli, že tie komáre sú také živé, tak fúkali ešte viac dymu.“ Strávila mesiace v samoväzbe, tá však, ako zistila neskôr, mala aj určité „výhody“: „Bolo to lepšie ako keď som potom bola s kolektívom prostitútok a zlodejok. Vtedy, keď som bola sama, som to neocenila, ale zhovárala som sa s muchami... To boli jediné živé tvory, ktoré tam prišli, boli krásne živé.“

Proces prebehol v septembri 1951. Bibiana sa snažila vziať vinu na seba, avšak prokurátor jej „dokázal“, že nemá pravdu. Otca odsúdili za velezradu na dvanásťročné väzenie, matka dostala päť rokov. Bibiana, obvinená „len“ z pokusu o prekročenie hraníc, dva a pol roka. Spolu s matkou ju previezli do väznice v Ilave, kým otca poslali do Leopoldova. V Ilave pracovala niekoľko mesiacov v pletárni. „Na tej pletárni boli väčšinou dlhodobé tresty, pretože nás nemohli púšťať von na poľnohospodárske práce. Kriminálnice chodili viac na pole a my sme sedeli v pletárni, aby sme neušli.“ Ešte v roku 1951 došlo k presťahovaniu ženskej trestnice do Rimavskej Soboty, v apríli 1952 sa však musela sťahovať opäť, ale tento raz ju definitívne odtrhli od matky. S časťou väzenkýň putovala do Sučian. „Strašne som bola nešťastná... To bolo ako na popravu.“ V Sučanoch sa spriatelila s Maruškou, talentovanou poetkou, ktorá pochádzala z Čiech. Bibiana v nej našla človeka „rovnakej krvnej skupiny“. Spolu vytvorili Jednotné básnické spevácke a výtvarnícke družstvo, ktoré  podľa svojich priezvísk nazvali SOBKOV. Spoločne pracovali v tehelni, kde Maruška vymodelovala svojej priateľke z hliny šálku, ktorú si Bibiana dodnes s láskou opatruje.

Po smrti Stalina a Gottwalda v roku 1953 bola vyhlásená amnestia, no Bibianu ani nenapadlo, že by sa mohla vzťahovať aj na ňu. Koncom mája však prišla za ňou dozorkyňa, oznámiac jej prepustenie na slobodu. „Hovorím: ,Pani strážmajsterka, nerobte si zo mňa srandu, ja som už príliš dlho väzenka, to nie sú dobré vtipy. ,No, nerozprávajte toľko, choďte dole.‛ Celkom vážne som sa slobodila. Bola som z toho vyjavená.“ O návrate do normálneho života ale nemohla byť žiadna reč. „Nijaká škola pre mňa neexistovala, nijaký domov pre mňa neexistoval a rodičia boli v base.“  Nemala kde spať, kde si uvariť či oprať. Zamestnala sa v Bratislave v laboratórnych potrebách ako korešpondentka, všetko však podriaďovala jedinému cieľu – navštevovať rodičov vo väzení. Keďže matka bola v Pardubiciach a otec v Ilave a neskôr vo väznici Mírov, bolo veľmi časovo i finančne náročné za nimi cestovať. „Raz za dva mesiace som smela navštíviť každého, čiže raz otca, raz mamu. Musela som škudliť peniaze na cestu a nadčasy, aby som mala poldeň voľna a v tom som žila. V tom som žila od júna do apríla, kedy mi umrel otec a do ďalšieho roku do júla, keď mi prepustili na slobodu mamu.“  Silu prežiť jej dávala len láska k budúcemu manželovi. Trvalo roky, než sa jej podarilo získať byt, problémy však pokračovali aj v období, keď už mala dieťa a druhé čakala. Opäť sa musela sťahovať do rozpadnutého bytu. „Za bývanie by som dala pol života. Akékoľvek. Štyri steny a jedny dvere.“

Po narodení prvého dieťaťa ostala doma a popri starostlivosti o rodinu si začala budovať literárnu kariéru. Skladala piesne, spolupracovala s hudobnými skladateľmi, vyhrala rôzne súťaže, „keď boli dostatočne anonymné“, osvedčila sa ako prekladateľka, neskôr pracovala ako sprievodkyňa v Čedoku. Získala meno dobrej autorky, ale „zatĺkajúcej vlastnú minulosť.“ Tá ju však neraz dostihla a  pripravila o prácu. Bibiana nakoniec získala zamestnanie v rozhlase v redakcii pre deti a mládež, kde robila úspešné hudobné relácie. Napriek tomu, že ju odtiaľ neskôr prepustili, miesto jej po čase vrátili späť. Do jej tvorby často zasahovala cenzúra, ako napr. v prípade básne o starom krajčírskom majstrovi, ktorú uverejnila až v zbierke Ochrana domu (Bratislava 2004):

„Oči má ustaté a smutné,

Pretože ho chce každá žena.

Pred lemom každej súcej sukne

Pokorne kľakne na kolená.

...

Skrotnú pred leskom jeho ihly

A poklonia sa jeho cverne.

On nie je mladý, ani štíhly,

No, všetky ostanú mu verné.“

Avšak „súdruhovia boli toho názoru, že tým myslím Biľaka“.

Bibiana Wallnerová sa dodnes venuje literárnej tvorbe, vydala niekoľko kníh. Svoje skúsenosti s väzením opísala v románe Pod basovým kľúčom (Bratislava 2010), z ktorého cítiť jej veľký zmysel pre humor a nepoddajnosť, s akou zápasila s nepriaznivým osudom.