Peter Werner

“Od kedy do kedy ste boli… Vy ste vlastne v šesťdesiatom ôsmom boli v Izraeli v tom čase, keď bola invázia na území Československa? (dokumentarista) Hej. Keď ja som odchádzal z Bratislavy do Izraela, v čase, keď sa pripravovala schôdzka v Čiernej nad Tisou medzi československou delegáciou a sovietskou delegáciou, a čiže vlastne to už boli prípravy, i keď skryté, na okupáciu. Keď som odchádzal do Izraela, tak otec mi povedal: `Keď prídu Rusi, tak a nevracaj!` No a tak ja som samozrejme sa pozeral na otca, že o čom to rozprávaš, hej? No a len predsa tá generácia našich otcov bola rozhľadenejšia, tak oni už ten vývoj očakávali. No a, takže ja keď som, keď prišla, keď prišiel deň, keď prišiel 21. august, a sme sa dozvedeli, že Rusi a spojenecké vojská okupovali Československo, tak pre mňa to bolo akoby jasné, tak rodičia mi povedali ostaň, tak ja ostanem. A s ohľadom na to, že do určitej miere, miery som mal pocit, že teraz budem slobodnejší, tak, tak ja som, mňa sa to tak veľmi nedotklo, tá okupácia, v zmysle že by som si nejak robil starosti o osud, o osud rodičov napríklad. Oni ale oni okamžite v tomto momente začali rozmýšľať, že vedeli si predstaviť, že tá situácia sa zmení, tak ako to bolo pred Pražským jarom, teda pred obdobím Pražského jara, že sa zavrú hranice, a že teda je problém, bude problém, či sa vôbec budú môcť so mnou stretnúť. No a takže to bol potom dôsledok, že po nejakých týždňoch, po nejakom týždni, dvoch, keď začali fungovať opäť pošty, tak začali chodiť telegramy a moji rodičia ma začali volať späť domov, aby som sa vrátil. Proste v tej predtuche, že sa zavrú hranice, nebudú môcť ma vidieť a kvázi stratia syna, tak začali písať telegramy, no a ja som potom… Najprv som sa snažil nejak kľučkovať, vyhovárať sa, že toto musím ešte a toto musím, lebo viac-menej keď sme, keď prišla, keď prišla okupácia, tak sme okamžite dostali možnosť ísť do Ulpanu, to je taká škola na, kde sa učí hebrejčina, a sme okamžite dostali ponuku študovať na vysokej škole v Izraeli. No a samozrejme, týmito myšlienkami som sa zaoberal, a takže takýmto spôsobom som si vytváral výhovorky... A ešte takýto pohovor musím uskutočniť, a ešte takýto pohovor, ešte toto by som chcel. Takže som sa vrátil až niekedy začiatkom októbra.”

“Ja, ja som vnímal to pionierske hnutie, pokiaľ, pokiaľ sme mali teda dobrých vedúcich, tak som to považoval za niečo pozitívne, pretože sa tam robili aj zmysluplné programy. Určitým spôsobom sa, sme tam boli aj vedení k literatúre alebo v tom čase sa organizovala taká, organizovala taká súťaž, “Smer Praha” sa to volalo, a pionieri mali pátrať po hrdinoch Slovenského národného povstania a hľadať informácie, kto, kde, ako bojoval. A tá škola, kde som ja chodil, tá niesla meno kapitána Jána Nálepku, takže tam bola veľmi, dá sa povedať, silná tradícia, takže v rámci napríklad takéhoto, takejto súťaže, my sme potom zbierali informácie. Viac-menej sme sa venovali do určitej miery histórii, takže toto ja, ja by som to ešte aj dneska z tohoto pohľadu považoval za pozitívne. Že to bolo, samozrejme, ideologicky zamerané, to je jasné, ale si myslím, že to, akým spôsobom sme boli vedení hľadať materiály a študovať niečo, dokumentovať niečo, tak toto považujem za niečo, čo pre mňa ako predstavovalo tú pozitívnu stránku. Samozrejme, boli rôzni vedúci, každý rok sa to menilo a boli takí vedúci, ktorí proste nemali vôbec predstavu, čo by mali, akým spôsobom zaujať tých svojich pionierov, takže toto bolo obdobie pionierskej organizácie. Potom, keď som, myslím, mal pätnásť rokov, myslím v deviatej triede na základnej škole, sme mohli vstúpiť do zväzáckej organizácie, to bolo kvázi jedno, že sa to muselo, ale neviem, nespomínam si, že by nás niekto nejak presviedčal, bolo to viac-menej nejaké, ako samozrejmosť. Ale v tom čase, keď som už prišiel na strednú školu, tak v tom čase už som začal, samozrejme, aj o týchto veciach rozmýšľať. Dovtedy som, dovtedy som nejak o týchto veciach, o tom politickom komunistickom zázemí nejak nerozmýšľal, ale potom, keď, keď som už zväzákom, tak tam ja som sa už začal dosť angažovať a bolo to aj, bolo to v súvislosti s hudbou. To bolo obdobie bigbítu, kedy sme začali počúvať hudbu, no a ja som chodil na hudobnú školu, naučil som sa potom sám hrať na gitaru, takže sme si vytvorili jednu hudobnú skupinu na škole. No a… Ako sa volala? (dokumentarista) My sme mali, naša skupina sa volala “Beggars”. Mali sme, mali sme spolužiaka, ktorý sa učil anglicky, my sme boli zase, ja som sa učil francúzštinu ako cudzí jazyk na SVŠke, a tento kamarát, sme tak vymýšľali, že aký názov by sme mali mať, tak on vymyslel, že “Beggars”. Prečo “Beggars”? Tak že žobráci. To súviselo s tým, s tým vývojom, že vlastne my sme, každý mal nejaký ten svoj hudobný nástroj, mali sme dve gitary, bubon sme nemali, tak sme bubnoval na stoličke. No a teraz, keď prišli tie zväzácke schôdze, tak ja som sa začal angažovať tým, že však kúpte nám bubon, aby sme mohli v rámci tých našich cvičení, aby sme mali na čom bubnovať. No a vtedy sme, vtedy to začínalo byť také, by som povedal politické, hej, že nemáme peniaze a tak. No a ja som vystupoval v tom, že pozrite sa, nútia nás do rôznych aktivít, o ktoré my nemáme záujem, to o čo máme záujem, tak v tom nás nechcete podporiť.”