Hlúpy nacionalista je menej nebezpečný než inteligentný. Žiaľ, dnes už máme veľa inteligentných ľudí, ktorí sú nacionalisti a sejú nenávisť
Peter Werner sa narodil 2. marca 1948 v Bratislave. Vyrastal v židovskej rodine v Krompachoch, kde vtedy jeho otec pôsobil ako riaditeľ miestnej nemocnice. Otec Július Werner pochádzal z mnohodetnej rodiny z Holíča, vyštudoval medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave a jeho prvým pôsobiskom bola nemocnica v Piešťanoch. Počas vojnového Slovenského štátu najprv stratil zamestnanie, neskôr sa mu podarilo získať výnimku a pôsobil vo vojenskej nemocnici v Ružomberku. Po vypuknutí SNP sa stal lekárom vo vojenskej poľnej nemocnici, po potlačení Povstania sa schovával v bunkri v okolí Starých hôr. Mama Irena, za slobodna Nussbaumová, vyrastala so štyrmi súrodencami v dedine Stará Bystrica. Meštiansku školu navštevovala v Žiline a obchodnú školu v Bratislave, kde neskôr pôsobila v rôznych firmách. Vďaka manželovej výnimke bola v rokoch 1942 – 1944 chránená pred deportáciou do koncentračného tábora. Od jesene 1944 sa schovávala pred deportáciou v Bratislave a zachránila sa vďaka pomoci dobrých ľudí. V roku 1955 sa rodina presťahovala z Krompách do Spišskej Novej Vsi a tu Peter navštevoval základnú deväťročnú školu. V Spišskej Novej Vsi navštevoval aj Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu a po maturite sa rozhodol študovať chémiu na Chemicko-technologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej. Peter úspešne promoval v roku 1971 v odbore polymérna chémia. V období Pražskej jari v roku 1968 využil príležitosť vycestovať so skupinou študentov do Izraela. Pracoval v kibuci a odmenou za prácu bola cesta po Izraeli. Tu ho zastihla správa o invázii sovietskych vojsk do Československa. Pôvodne mal emigrovať, ale na žiadosť rodičov sa vrátil domov. Po absolvovaní vysokej školy sa rozhodol pre ašpirantúru v Ústave polymérov Slovenskej akadémie vied. V roku 1969 opakovane využil možnosť cestovať do Izraela a opäť pracoval v kibuci. Tam spoznal svoju budúcu manželku, Zuzanu Heubergerovú. V roku 1976 mali svadbu a v manželstve sa im narodili dvaja synovia, starší Daniel a mladší Pavol. Titul kandidáta chemických vied získal obhájením dizertačnej práce v roku 1978. Vo výskumnej práci pokračoval v Štátnom drevárskom výskumnom ústave, kde sa podieľal na výskumných úlohách v oddelení chemickej modifikácie dreva. Na tejto pracovnej pozícii pôsobil až do roku 1991. Vďaka svojim jazykovým znalostiam sa neskôr uplatnil v švédskej firme IKEA a francúzskej firme Ferrari, kde v roku 2013 ukončil svoju profesnú kariéru. Po odchode do dôchodku sa snažil byť naďalej užitočný a krátko pracoval ako dobrovoľník v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave. Neskôr sa začal sa venovať mapovaniu židovských cintorínov na Slovensku, ako aj ich dokumentovaniu.