Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Beata Westrych Zázrivcová (* 1960)

• narodená 10. augusta 1960 v Krosne

• vyštudovala umelecké gymnázium Państwowe Liceum Sztuk Plastycznych im. Antoniego Kenara v Zakopanem

• po absolvovaní stredoškolského štúdia odišla za prácou do Československa

• od februára 1980 pôsobila v Slovenských sklárňach v Bratislave, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom Františkom Zázrivým

• v roku 1986 nastúpila do Bratislavského bábkového divadla na pozíciu rezbár – konštruktér bábok

• počas svojho pôsobenia v Bratislavskom bábkovom divadle vytvorila desiatky bábok, kostýmov a výtvarných realizácii, ktoré sa objavili v divadelných inscenáciách - Dlhý, Široký a Bystrozraký, Soľ nad zlato atď.

• jej bábkarská tvorba bola súčasťou kolektívnych, ale aj samostatných umeleckých výstav

• v súčasnosti pôsobí v Bratislavskom bábkovom divadle na pozícii vedúca výroby

Obdobie vojnového stavu v Poľskej ľudovej republike napäto sledovala z bezpečia socialistickej Bratislavy. Životné cesty ju napokon priviedli do dielní Bratislavského bábkového divadla, kde už vyše tri dekády vdychuje život bábkam.

Beata Zázrivcová, rodným menom Westrych, sa narodila 10. augusta 1960 v poľskom okresnom meste Krosno, ktoré leží 35 km od hraníc Slovenska. Jej matka Kazimíra pochádzala zo sedliackej rodiny, ktorá sa živila poľnohospodárskou činnosťou. „Starí rodičia vlastnili polia a nejaký dobytok. Babička sa starala o rodinu a zároveň každý deň chodila pracovať na pole. Mali ťažký život, ale nesťažovali sa,“ hovorí pamätníčka.

Kým matka pamätníčky vyrastala v skromných pomeroch, otec Andrzej sa narodil do zámožnej rodiny. Svoje rané detstvo tak strávil v obklopení ľudí z vyššej spoločenskej vrstvy: „Babka bola veľmi distingvovaná a vzdelaná dáma, dalo by sa povedať, že aristokratka. Často chodievali aj s dedkom na výlety do Zakopaného, kde sa vtedy stretávala kultúrna smotánka.“

Presídlení

Život jej starej mamy, tak ako mnohých iných, dramaticky zmenil príchod druhej svetovej vojny. Rodina trpela absenciou pamätníčkinho starého otca –  podplukovníka a letca, ktorý po vypuknutí vojny narukoval: „Dedko sa už z vojny domov nevrátil. Zahynul pri masakri v Katyni. Babičku to veľmi zasiahlo – mala vtedy iba 26 rokov a už bola vdovou.“

Aby jej stará mama zabezpečila rodinu, bola nútená zamestnať sa v tehelni. „Pre ženu, ktorá vlastnila v období pred vojnou auto a mala personál, to musel byť veľký šok, pretože zrazu radikálne zmenila svoj životný štýl,“ konštatuje pamätníčka.

Ďalšia rana prišla po tom, ako bola rodina Westrychových následkom územných nárokov tretej ríše nútená opustiť svoj domov. Pamätníčkinho otca a starú mamu niekoľkokrát presídlili. Napokon skončili v pohraničnom meste Ľvov, kde museli čeliť v období Generálneho guvernementu útokom ultranacionalistov z Ukrajinskej povstaleckej armády.

„Babka vtedy zažívala zo strany ukrajinských povstalcov extrémnu nenávisť. Často spomínala na rozdielny prístup medzi nemeckými a ukrajinskými vojakmi pri bežných kontrolách. Vládla tam silná nevraživosť – raz na ňu dokonca jeden ukrajinský vojak vystrelil. Našťastie sa na poslednú chvíľu uhla,“ hovorí pamätníčka.

Pasca na gestapo

Náročné životné situácie zažívala aj rodina z matkinej strany. Najmä po tom, ako jej starého otca počas vojny zajali a umiestnili do pracovného tábora: „Dedko sa potom vrátil domov úplne zničený – v lágri pracoval na nemeckých statkoch a veľkých farmách, kde obhospodaroval pôdu a zvieratá.“

Vojna však so sebou priniesla nielen hraničné situácie, ale aj pozitívne prejavy ľudskej solidarity. Pamätníčka s hrdosťou spomína na to, ako jej prababička počas holokaustu ukrývala u seba v dome židovské dieťa: „Prababka to vtedy vnímala úplne prirodzene. Necítila nejaký rozdiel medzi židovskou menšinou a Poliakmi. Robila to, čo bolo potrebné.“

V krajine postupne rástol odpor proti okupantom, až napokon eskaloval do viacerých odvetných akcií, ktoré odboj tvrdo potlačili. Jednou z nich bola aj Karpatsko-duklianska operácia, v ktorej sa spojili útoky sovietskych vojsk a 1. československého armádneho zboru s cieľom posilniť protifašistický odboj.

„Poľský národ bol veľmi vzdorovitý a veľa si preto vytrpel. Mama mi v tejto súvislosti rozprávala o Dukle, ako sa vtedy ich pozemkami prehnali vojenské tanky a armáda, ktorá im skonfiškovala všetko, čo sa dalo zjesť,“ hovorí pamätníčka.

Počítanie strát

Po náročných oslobodzovacích bojoch krajina s úľavou privítala koniec druhej svetovej vojny. „Bolo to zároveň veľmi smutné obdobie, lebo veľa rodín – i tá naša, bolo rozpŕchnutých po celej krajine. A tým, že vtedy neboli k dispozícii také technológie, ako máme dnes, nevedeli sa spojiť,“ vysvetľuje pamätníčka.

Spoločnosť bola traumatizovaná aj postupným odhaľovaním nacistických zločinov. Pamätníčka sa dozvedela o holokauste vďaka priateľke starej mamy, ktorá bola väznená v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau: „S babkou ich spájalo, že boli obe mladé vdovy. Keď sme boli deti, nechcela o tom vôbec hovoriť. Postupne sa trochu rozrozprávala. Dokonca nám raz ukázala vytetované číslo na ruke, ale stále to bola pre ňu veľmi bolestivá kapitola, ku ktorej sa nechcela vracať ani po rokoch.“

Jedným zo symbolov vojnovej kataklizmy sa stalo hlavné mesto Poľska – Varšava. Mesto čelilo počas druhej svetovej vojny masívnemu bombardovaniu a útokom, ktoré zosilneli po vypuknutí Varšavského povstania v roku 1944. Zničených bolo 85 % mesta, vrátane jeho infraštruktúry, historického jadra, priemyselných budov a obytných domov.

Pre vysporiadanie sa poľského národa s uplynulými udalosťami malo preto dôležitý význam rozhodnutie začať s obnovou zdevastovanej Varšavy. „Poliakom veľmi záležalo na tom, aby bolo ich hlavné mesto obnovené. Príkladom toho, ako sa dokázal celý národ vzchopiť, bol Kráľovský hrad, z ktorého zostal len jeden oblúk. Do jeho reštaurovania sa vtedy zapojila aj babka tým, že poskytla cennú knihu s dobovými fotografiami, na ktorých bol zachytený pôvodný interiér hradu,“ hovorí pamätníčka.

Preorientovaní na východ 

Porazenie nacistického Nemecka so sebou prinieslo aj vznik nových aliancií, prostredníctvom ktorých sa formovalo povojnové geopolitické rozdelenie sveta. Podpísaním Varšavskej zmluvy sa Poľsko oficiálne začlenilo do východného bloku a v krajine sa začal lov na ideologických nepriateľov.

Rodina pamätníčky pocítila prvý nátlak komunistického režimu po tom, ako jej starú mamu aj s otcom opätovne presídlili: „Po druhej svetovej vojne sa muselo veľa poľských obyvateľov odsťahovať z Ľvova. Otcovu rodinu, ktorá bola navyše zámožná, presunuli medzi prvými.“

Jedným z nástrojov, ktorým režim upevňoval svoju moc a zároveň budoval svoj kult, sa stala cenzúra. „Babka pochopila, čo sa deje najmä po tom, ako cez Červený kríž pátrala po informáciách o dedkovi. Masaker v Katyni bol zrazu tabuizovaná téma a už sa o tom nesmelo hovoriť,“ vysvetľuje pamätníčka.

Početnou prenasledovanou skupinou sa v Poľskej ľudovej republike stali aj veriaci. Pamätníčka si v tejto súvislosti spomína na skúsenosť mamy, ktorá bola pre svoje katolícke vierovyznanie prepustená zo zamestnania: „Po tom, ako sa rozšírilo, že rodičia mali svadbu v kostole, mama musela odísť z úradu, kde pracovala. Otec zo strachu pred rovnakými sankciami prestal potom chodiť do kostola; dokonca nebol ani na mojom prvom svätom prijímaní.“

Na exkurzii vo svetových galériách

Pamätníčka prežila svoje ranné detstvo spolu so sestrou Alžbetou v Krosne. Napriek politickým a spoločenským výzvam, ktorým Poľská ľudová republika v tých časoch čelila, to bolo pre ňu bezstarostné obdobie: „V tom čase som nevnímala tak živo nepokoje, ktoré sa odohrávali v krajine. No doteraz si pamätám na to, ako sme raz išli s rodičmi na dovolenku k Baltickému moru, a keď sme míňali Radom, videli sme zhorený vlak, ktorý tam zostal po brutálnom zásahu štátnych zložiek.“

V roku 1968 nastúpila pamätníčka na základnú školu – bolo to v tom istom roku, kedy vojská Varšavskej zmluvy vstúpili na územie Československa, aby zastavili demokratizačné procesy v krajine: „Spomínam si ako raz otec prišiel domov a povedal nám, že v Československu sa niečo stalo a má pohotovosť. Tým, že sme žili v pohraničnom meste, nejaké informácie sa k nám dostávali aj od našich priateľov zo Slovenska.“

S obdobím štúdia na základnej škole sa pamätníčke viaže najmä spomienka na silný zážitok, ktorý ovplyvnil jej budúce smerovanie a podnietil v nej záujem o výtvarné umenie. „Krosno bolo malé mesto a nebolo tam veľa kultúrnych možností. Jedného dňa k nám však prišlo kočovné divadlo s adaptáciou Twainovej knihy Princ a žobrák. Bolo to také krásne a farebné, že to vo mne zanechalo veľmi hlboký dojem,“ vysvetľuje pamätníčka.

Po absolvovaní osemročnej základnej školy nastúpila na umelecké gymnázium Państwowe Liceum Sztuk Plastycznych im. Antoniego Kenara v Zakopanom. Na lýceum spomína rada, aj vďaka pedagógom, ktorú ju tam viedli: „Mala som šťastie na dobrých profesorov, ktorí nám vytvorili veľmi priaznivé a slobodné prostredie. Dokázali všeličo presadiť – cez prázdniny sme chodili na sochárske plenéry; dokonca nás zobrali na výlet do Louvrea v Paríži, no zároveň nezatracovali ani ruskú kultúru a múzeá v Leningrade.“

Vymodlený pápež

Koniec 70. rokov sa v Poľskej ľudovej republike niesol v znamení rastúceho vplyvu hlasov protestujúcich robotníkov, ktorý neskôr vyústil do založenia nezávislého odborového hnutia Solidarność. Vládnou garnitúrou obzvlášť otriasla skutočnosť, že hnutie okrem odborárskych požiadaviek do svojho programu zakomponovalo aj politické požiadavky.

Nádej na zmenu v Poľsku zosobňovala aj postava pápeža Jána Pavla II., ktorý svojich krajanov v protestoch otvorene podporoval. „Brali sme ako znamenie, že pápež, ktorý je hlava katolíckej cirkvi, bol z Poľska. Povznieslo to celý národ. Mali sme pocit, že všetko dobre dopadne, pretože sme pod jeho duchovnou ochranou,“ hovorí pamätníčka.

V období narastajúceho politického napätia v krajine mala absolvovať svoje stredoškolské štúdium. Uvažovala o tom, kam sa prihlási na vysokú školu: „Na lýceu som si zamilovala stredozemskú kultúru a sochy. Chvíľu som zvažovala architektúru, no nakoniec som si vybrala odbor reštaurovanie kameňa na univerzite v Toruni.“

Na vysnenú školu sa pamätníčka napokon nedostala z dôvodu, že boli prednostne prijatí chlapci, pre ktorých predstavovalo štúdium záchranu pred povinnou vojenskou službou. Aj na podnet mamy sa napokon rozhodla skúsiť šťastie v Bratislave: „Začiatky boli náročné najmä kvôli jazykovej bariére. No mesto som si okamžite zamilovala. Samozrejme, najprv som navštívila všetky bratislavské múzeá a galérie.“

Dňa 13. decembra 1981 generálny tajomník Poľskej zjednotenej robotníckej strany Wojciech Jaruzelski vyhlásil v krajine vojnový stav s cieľom zakročiť proti politickej opozícii. V tom čase žila pamätníčka už vyše rok v Bratislave, kde pracovala v podniku Slovenské sklárne: „Zrazu sa zavreli hranice a šírili sa správy, že v Poľsku bude vojna. Báli sme sa, pretože nikto nevedel, kam až vládna moc zájde.“

V bratislavských sklárňach sa pamätníčka spoznala so svojim životným partnerom, vtedy budúcim manželom, Františkom Zázrivcom. „Po mojom nástupe do práce si ma zobral pod ochranné krídla. Bol veľmi milý a ústretový a ja som sa do neho aj preto zaľúbila,“ hovorí. Svoj vzťah spečatili po štyroch rokoch veľkou svadbou, ktoré prebehla v Poľsku so všetkými poľskými tradíciami a zvykmi.

Mesto predelené múrom

V roku 1985 sa mladá rodina Zázrivcových rozrástla o dcéru Moniku. Nová životná úloha neskôr ovplyvnila aj ďalšie profesijné smerovanie pamätníčky: „Po materskej dovolenke som premýšľala, čo budem robiť ďalej. Keď som zistila, že je vypísaný konkurz do Bratislavského bábkového divadla, ozvala sa vo mne moja umelecká stránka a prihlásila som sa naň.“ Uspela na pohovore uspela a od mája 1986 začala pracovať v dielňach Bratislavského bábkového divadla (BBD) ako konštruktérka bábok.

Pôsobenie v BBD sa jej spája najmä s obdobím postupného rozpadu Sovietskeho zväzu: „Tesne pred pádom komunizmu som sa ocitla v Berlíne na zájazde. Vybrala som sa vtedy aj na berlínsku vyhliadkovú vežu, odkiaľ sa mi naskytol pohlaď na Berlínsky múr. Prišlo mi to strašne neprirodzené a povedala som si, že to nemôže dlho takto vydržať.“

Na sklonku 80-tych rokoch občania jednotlivých sovietskych satelitov začali čoraz hlasnejšie manifestovať svoju túžbu po živote v demokracii. Do boja proti komunizmu sa zapojili taktiež občania Československa, vrátane pamätníčky, ktorá s manželom chodievala pravidelne na protesty. „Túžili sme po zmene a zároveň sme silno premýšľali nad budúcnosťou našich detí. Nechceli sme, aby vyrastali v tom, v čom my, a rozhodli sme sa preto aktívne podieľať na zmene,“ konštatuje pamätníčka.

S odstupom času hodnotí vývoj demokracie na Slovensku už triezvejšie. Uvedomuje si, že spoločnosť nebola na takú zmenu pripravená: „Pristupovali sme k tomu veľmi naivne a s veľkými očakávaniami. Vtedy sme si nevedeli predstaviť tie úskalia demokracie, ako je občianska zodpovednosť za stav krajiny v podobe priamej voľby. V konečnom dôsledku to tak nebolo len o tom, že sa otvoria hranice a bude k nám prúdiť tovar zo západu.“

V dielňach Bratislavského bábkového divadla

Prvou väčšou ponovembrovou skúškou v Československu bolo jeho rozdelenie, ktoré napokon prebehlo pokojne. Mnohí však rozhodnutie, aby sa Slovensko vydalo vlastnou cestou, dodnes považujú za chybu. „Manžel bol z tých, čo túžil po samostatnosti. Ja som však vnímala riziko spojené s tým, že sa národ rozdrobil, pretože znamenáte niečo, iba keď vás je veľa,“ hovorí.

Vznik samostatného Slovenska však so sebou priniesol nové výzvy v podobe nedemokratickej vlády Vladimíra Mečiara, ktorý dokázal expresne rýchlo prevziať moc nad krajinou a jej štátnymi zložkami. „Po novembri nám ani vo sne nenapadlo, že príde niečo také ako diktatúra jednej politickej strany a s ňou vznik mafie. Ťažko sme sa s tým vyrovnávali, najmä keď sme videli, že sa už obmedzuje aj sloboda médií. Cítili sme, že to ide zlým smerom a nemá to tak byť,“ konštatuje pamätníčka.

Divoké deväťdesiate roky prežila tvorivou prácou v BBD, v ktorom pôsobí už vyše tri dekády. V divadle začínala ako samouk a postupne sa naučila ovládať prácu s rozličnými materiálmi a technológiami: „Učila som sa takpovediac za pochodu a učím sa dodnes. Je to neustály proces sebavzdelávania, pretože prichádzajú stále nové a nové technológie.“

Pri svojom dlhoročnom pôsobení na Slovensku s odstupom času hodnotí ako mínus to, že sa málo stretáva s krajanmi: „Mama mi často vravievala, že tu mám veľký rest a mala by som byť s poľskou komunitou častejšie v kontakte.“ Ako reprezentantka poľskej menšiny vystavovala svoju bábkarskú tvorbu naposledy v rámci cyklu Tvorba z našich radov v Poľskom inštitúte v Bratislave.