Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Malgorzata Wojcieszynska (* 1967)

• narodená v poľskom meste Vroclav

• ukončená základná a stredná pedagogická škola

• matka pracovníčka obchodného oddelenia a otec sprostredkovateľ práce pre vysokoškolákov

• má mladšiu sestru

• detstvo pozitívne, plné socialistických zážitkov

• dlhé rady, prídelové lístky či tajné zabíjanie prasaťa

• Solidarita a tajné počúvanie rádia Slobodná Európa

• rodičia neboli aktivistami

• vyhlásenie výnimočného stavu, 13. december 1981

• prvé poloslobodné voľby jún 1989 - prvý opozičný premiér

• prvé návštevy ČSSR, 1989

• manželstvo so Slovákom Stanislavom

• 1996/1997 začala kariéru novinárky pre denník SME- množstvo rozhovorov s poľskými osobnosťami

• členka Poľského klubu na Slovensku, ktorý funguje 25 rokov

• vďaka Malgorzaty Slovensku za splnené profesijné sny

• Slovensko, krajina plná možností

„Moje detstvo bolo krásne, pestrofarebné, aj keď na čiernobielych fotografiách,“ - aj takto metaforicky spomína na svoje rané roky v socialistickom Poľsku novinárka a významná osobnosť poľskej komunity na Slovensku Malgorzata Wojcieszynska.

Narodila sa v poľskom meste Vroclav, kde ukončila základnú a Univerzitu pedagogický odbor. Dospievala v plne rozbehnutom socialistickom režime. Jej matka pracovala na obchodnom oddelení vo firme, kde sa vyrábali lieky na báze bylín. Otcovým povolaním bola personalistika - sprostredkovanie práce pre vysokoškolákov.

 

Socialistický režim a dopyt po tovare

Svoje detstvo Malgorzata opisuje ako veľmi príjemné, i keď plné zážitkov, typických pre vtedajší režim. Spomína si na prázdniny u babky, ktorá vstávala vždy o šiestej, aby sa postavila do radu na mäso. Avšak tým sa to neskončilo, pretože o ôsmej musela vstať aj Malgorzata, aby vystriedala babičku. Čakali tam väčšinou až do obeda. Občas sa im mäsa ušlo, občas nie. Situácia s mäsom bola v Poľsku často neúnosná. Preto ak mali ľudia z miest známosti na dedine, kupovali si prasa na polovicu a zabíjali ho potajme. „Vtedy bolo typické, že v každom byte v meste pribudol mrazák. Bola to nutnosť, ak ľudia chceli mať mäso v zásobe. Hovorievalo sa, že mäso bolo akýmsi synonymom blaha.“, hovorí Malgorzata.

V porovnaní so Slovenskom bola situácia v Poľsku horšia. Kým na Slovensku sa čakalo na „lepšie“ potraviny ako mandarínky či banány, v Poľsku bol problém zohnať základné suroviny, potrebné na prežitie. Keď bola Malgorzata na základnej škole, vláda zaviedla potravinové lístky. Tovar bol k dispozícii v obmedzenom množstve, takže lístky zabezpečovali základný prídel pre každého. Celé Poľsko fungovalo cez známosti, keďže každý samozrejme chcel viac, ako mu pridelili.

Malgorzata má mladšiu sestru a pamätá si na obmedzené množstvo topánok pre malé deti. „Moja mama musela mať dokonca zapísané v občianskom preukaze, že v danom polroku už sestre kúpila topánky, a teda ďalšie si môže kúpiť až v nasledujúcom. Samozrejme, nesmela chýbať pečiatka, aby to bolo oficiálne“. Náročný bol aj nákup obývacej steny. Jej otec musel stáť v rade niekoľko dní a nocí.

 

Solidarita a  zavedenie výnimočného stavu

Keď začalo aktívne fungovať hnutie Solidarita, Malgorzata bola žiačkou základnej školy. Pamätá si, že s rodinou sedeli večer v obývačke a počúvali rádio Slobodná Európa. Mohli ho počúvať len potajme, aby ich nepočuli susedia. Mali byt na okraji bloku, takže sa nemuseli až tak obávať. „Môj otec sa o situáciu zaujímal, ale nebol žiadny veľký aktivista,“ hovorí Malgorzata. „Ale rodičia mojej kamarátky, ktorí bývali štyri poschodia nad nami, boli veľkí aktivisti. V tomto období často chodili kontroly a v jednom období cítili, že hrozí návšteva. Keďže mali doma samizdatovú literatúru, po poľsky bibulu, potrebovali ju niekde ukryť. Poprosili mojich rodičov, aby ju niekam dali“. Výtlačky skryli v posteli Malgorzaty, takže, podľa vlastných slov, niekoľko mesiacov spala na samizdatoch.

Netrvalo dlho a 13. decembra 1981 bol vyhlásený výnimočný stav, ktorý na niekoľko rokov zastavil činnosť Solidarity. V tom čase bola žiačkou siedmeho ročníka základnej školy a veľmi dobre si na to pamätá. „Bol chladný zimný večer. S kamarátkou sme kráčali do kostola a keď sme chceli nastúpiť na električku zistili sme, že električky nepremávajú. Tak sme sa rozhodli ísť tri zastávky pešo. V kostole sa už šepkalo, že sa stalo niečo hrozné. Keď sme z kostola odišli, nad hlavami nám preleteli vrtuľníky, tak sa ponáhľali domov.“ Hneď ako Malgorzata vošla do dverí, s rodičmi zapli televíziu, v ktorej akurát generál Wojciech Jaruzelski hlásil, že museli zaviesť výnimočný stav. „Spočiatku som to brala ako skoré prázdniny pred Vianocami, ale neskôr som si uvedomila, že ide o iný druh prázdnin - smutných prázdnin. V televízii púšťali stále vážnu hudbu a hlásenia, neboli žiadne rozprávky ani filmy. Na ulici boli kontroly. Aj Vianoce boli iné. Náš starý otec býval mimo Vroclavi, a to bol problém, lebo okolo mesta boli zátarasy. Otec musel vybaviť špeciálne povolenie, aby sme mohli ísť za ním. Starý otec bol už starý a chorý, takže povolenie sme dostali, ale aj tak nás pri výjazde z mesta kontrolovali a bolo to veľmi nepríjemné“.

Jedného dňa počas výnimočného stavu, dokonca prišli pred dom, kde bývala Malgorzata s rodinou, vojenské jednotky. S kamarátkou pozorovali vojakov z desiateho poschodia. „Mali sme pocit, že sú pod vplyvom drog, ktoré v nich podporovali agresiu. Nechápali, čo sa deje, len stáli so zbraňami v rukách a fotili sa. V tejto dobe takéto výjavy boli bežné a vojaci pravdepodobne mali vyvolať v ľuďoch strach.“

Výnimočný stav trval od 13.12.1981 do 22.7.1983, ten prísny vyše roka. „Neskôr síce poľavil, ale stále bolo zle. Ľudia sa aspoň čiastočne snažili dať najavo, že nesúhlasia. Napríklad pravidelným opúšťaním domov počas vysielania hlavných správ a podobne. Neexistovalo žiadne umenie, kultúra upadala“, spomína Malgorzata. „Avšak v jednej veci si stál poľský národ za svojim. „Boli sme výrazne protiruskí, z Rusov sme si robili žarty. Odmietali sme sa napríklad učiť básničky o Leninovi, čo bolo na Slovensku v tej dobe úplne bežné a nik neprotestoval.“

 

Lech Walesa superstar

Voľby z roku 1989 boli prvými čiastočne slobodnými voľbami. Malgorzata si spomína na zaujímavú situáciu, keď sa každý z kandidátov do senátu chcel fotiť s Lechom Walesom. Autorom nápadu s fotografiami bol režisér Andrzej Wajda, ktorý aj stál za Walesovou kampaňou. Zrazu sa okolo Walesu ocitlo množstvo ľudí. „Nik vlastne nevedel, kto je kandidát a kto je obyčajný človek, keďže všetci sa fotografovali s Walesom. Bolo to aj trochu komické, ale tieto udalosti znamenali zlom.“

V senáte bola po prvýkrát zastúpená aj opozícia. Dohadovali sa, kto si prevezme akú zodpovednosť, no nakoniec prišiel (novinár a osobnosť Solidarity) Adam Michnik s návrhom - náš premiér, váš prezident. Na scéne sa teda ocitol prvý nekomunistický premiér vo vtedajšom východnom sektore, Tadeusz Mazowiecki. Prezidentom sa vtedy stal generál Jaruzelski, avšak len na chvíľu, keďže onedlho boli ďalšie voľby, ktoré už boli naozaj slobodné a prezidentom sa stal Lech Wałęsa.

 

Obdobie závratnej inflácie

Poľsko v 90. rokoch zažívalo vrchol závratnej inflácie. V roku 1995 nastala denominácia, čo znamenalo škrt štyroch núl vo vtedajšej mene. Malgorzata spomína na toto obdobie, ako na veľmi „napínavé - všetci vyčkávali čo sa bude diať. Po skončení školy pôsobila ako učiteľka a jej prvý plat bol milón zlotých. Po denominácii, vznikla nová mena a z milióna, ktorý dostala predtým, vzniklo 100 zlotých. Nastal obrovský chaos, keďže v obehu boli nové aj staré peniaze.

Malgorzate ako dieťaťu založili dve sporenia. Jedno jej založili rodičia na kúpu bytu a druhé starí rodičia na vybavenie. Keď v roku 1989 už ľudia tušili, že sa blíži k tejto hroznej inflácii, Malgorzata zrušila sporenie starých rodičov a peniaze vybrala. Peniaze už vtedy tak stratili na hodnote, že si za ne dokázala kúpiť iba semišové čižmy.

 

Prvé návštevy ČSSR a život po revolúcii

Malgorzata prvýkrát navštívila Slovensko v roku 1989. Prišla na návštevu za svojim budúcim manželom Stanislavom. Prvýkrát sa stretli pred revolúciou na medzinárodnom tábore pri Hamburgu. Potom Stano pozval Malgorzatu na Slovensko, na Bratislavské jazzové dni. Takéto pozvanie v tej dobe muselo byť overené notárom. Pamätá si, ako bolo veľmi náročné dostať lístok s miestenkou na medzinárodný vlak na Slovensko. Musela podplatiť predajkyňu lístkov kávou, aby jeden zohnala. Po tejto návšteve sa začala so Stanislavom oficiálne stretávať a Slovensko sa jej stávalo čoraz bližším. Pamätá si, že malo pre ňu inú vôňu než Poľsko. Obchody sa jej zdali bohatšie a zaujímavejšie než v Poľsku. Voči Bratislave prechovávala veľké sympatie. Spomína hlavne na mliečny bar či operu.

Čo sa týka revolúcie na Slovensku v roku 1989, Malgorzata spomína, že síce sa o nej veľa v Poľsku nehovorilo, ale udalosti sledovali doma v televízii a bolo to pre nich vskutku napínavé. So svojim budúcim manželom si vtedy hlavne písali listy a spolu čakali, čo nastane. Podľa Malgorzaty bolo Poľsko akousi prvou kockou domina a následne revolúcie začali prepukať všade.

S úsmevom spomína, ako sa aj ona vlastne dodatočne zúčastnila na nežnej revolúcii – so Stanom sa dostali do komparzu filmu Amnestie. Na Námestí SNP štrngala kľúčmi a aspoň takto „cvične“ mohla prežiť vtedajšiu atmosféru.

V roku 1995 sa Malgorzata vydala za Stanislava. Na prelome rokov 1996 a 1997 začala pôsobiť v denníku SME a splnil sa jej sen stať sa novinárkou. Doma vo Vroclavi nebolo v tom čase možné študovať postgraduálnu novinárčinu, hovorí, že už 20 rokov robí túto prácu bez novinárskeho vzdelania. Prax získala najmä v SME a všetko sa naučila za pochodu. Pre denník urobila veľa, keďže urobila rozhovory s významnými poľskými osobnosťami. Napríklad sa jej päťkrát podarilo urobiť rozhovor s Walesom. „Miestami bol príjemný, miestami svojrázny,“ spomína. „Hovorilo sa, že vždy pri ňom mal najťažšiu úlohu tlmočník, keďže sa často vyjadroval nejednoznačne.“ Podaril sa jej aj rozhovor s jeho manželkou.

Najťažší bol rozhovor s  Wojciechom Jaruzelskim. „sčasti to bol galantný muž a sčasti človek, z ktorého majú ostatní ľudia strach. Po telefóne bol milý, dokonca som počula ako ho manželka, ktorá zdvihla telefón, oslovovala „Wojtušu“. Pri reálnom rozhovore však nastal pravý opak. Bol útočný, podozrievavý a neustále ma prerušoval a skúšal. Keď sme skončili, kolegyňa Miriam Zsilleová ma vyslovene hnala preč, nedovolila ani, aby som sa zastavila na toalete.“

Gosia (Goša), ako Malgorzatu nazývajú priatelia a známi, urobila pre denník SME, radio Twist, Ženy v meste, Monitor Polonijny, či iné mediá mnoho ďalších rozhovorov - s Marylou Rodowicz, ktorá je podobnou legendou ako v Československu Helena Vondráčková, s ďalšími speváčkami Annou Mariou Jopek či Urszulou Dudziak, režisérom Andrzejom Wajdom, režisérkou Agnieszkou Holland a ďalšími.

Malgorzata v súčasnosti pôsobí ako šéfredaktorka časopisu poľskej menšiny na Slovensku Monitor Polonijny, ale aj ako textárka. CD Za Górami, za lasami, za Tatrami je spoločné autorské dielo jej ako textárky a manžela Stana Stehlíka ako autora hudby.

 

Poľská komunita na Slovensku

Komunita Poliakov je o niečo menšia než v Čechách. Na Slovensku k zorganizovaniu došlo až za prezidenta Kováča, ktorý pozýval všetky menšiny k okrúhlemu stolu. „Istý Ryszard Zwiewka si uvedomil, že nemôže reprezentovať poľský národ na Slovensku sám. Začal vyhľadávať ďalších Poliakov, a tak vznikol Poľský klub, prvá organizácia Poliakov na Slovensku, ktorá minulý rok oslávila 25 rokov. Sústreďoval sa hlavne na veľké mestá, ako sú Bratislava, Žilina, Martin a podobne. Druhá organizácia vznikla keď sa spojila Žilina s Martinom a treťou bola samostatná organizácia v Žiline.“ Malgorzata odhaduje, že v poľskej komunite na Slovensku je okolo 3000 ľudí.

 

Ako sa stať poľským patriotom po odchode na Slovensko

Malgorzata Wojcieszynska žije Slovensku žije už 25 rokov a aj vďaka tomu má čoraz väčšiu túžbu dozvedieť sa viac o svojej krajine. Slovo patriotizmus má pre ňu hlbší význam, odkedy žije v zahraničí. Veľmi pozitívne vníma fakt, že sa rýchlo naučila po slovensky a tiež sa dozvedela nielen o Slovensku, ale aj o Česku. Časom sa naučila po česky, čo však bolo oveľa náročnejšie než slovenčina. „Vďaka tomu, že žijem na Slovensku, ovládam oba jazyky,“ hovorí s úsmevom. „Keby som žila od začiatku v Česku, slovenský jazyk by určite neovládala, čo by bola škoda.“

Na záver povedala, že je vďačná za mnohé príležitosti, ktoré jej Slovensko ponúklo. Jej domovina je preľudnená, je tam ťažšie sa presadiť.

Tu si splnila, ako ona hovorí, „veľa profesijných snov“. Podľa nej je naša krajina poskytuje viac možností na sebarealizáciu než Poľsko. „Treba sa len zohnúť a zdvihnúť príležitosti, ktoré sa mi niekedy núkajú, vstúpiť cez otvorené dvere, ktoré sa predo mnou otvárajú.