Ladislav Záborský (* 1921)

Príbeh pamätníka

 

Ladislav Záborský (1921)

 

 

„Mňa veľmi veľa razy Boh zachránil. On bol ku mne nesmierne dobrý. Aj z tých ťažkých situácií, z chorôb, z väzenia spravil pre mňa veľký duchovný osoh. On vie robiť z ľudského blata duchovné zlato.“

 

Životopisné odrážky:

 

• narodil 22. januára 1921 v Tisovci;
• študoval na banskobystrickom gymnáziu, kde si ho všimol prof. kreslenia Krákora a odporučil ho na ďalšie štúdium;
• vysokoškolské vzdelanie nadobudol na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u Jána Mudrocha, Gustáva Mallého a Martina Benku;
• po absolvovaní vysokoškolských štúdií pôsobil na Gymnáziu v Martine ako profesor kreslenia a deskriptívnej geometrie;
• zatkli ho za náboženskú aktivitu, bez obžaloby a rozsudku ho odsúdili  na 7 rokov;
• prežil vypočúvanie, zastrašovanie, tvrdé väzenské podmienky, vyhrážania;
• päť mesiacov prežil na samotke, kde zostavil tridsať básní zachytávajúcich jeho pocity a prežívanie samotky s Bohom; je to tzv. kronika z väzenia;
• po odsedení polovice trestu bol podmienečne prepustený;
• v roku 1958 namaľoval významný obraz „Snímanie Krista z kríža“, ktorý bol pre neho symbolom návratu z „kríža“ väzenia;
• po prepustení zažíval dôsledky perzekúcie, nemohol sa zaradiť do spoločnosti, mal len minimálne pracovné príležitosti, ilustroval detské knihy a venoval sa krajinomaľbe;
• počas normalizácie vyzdobil 25 kostolov krížovými cestami;
• v rokoch 1968 - 1969 pôsobil s rodinou vo Francúzsku a venoval sa štúdiu sakrálneho umenia;
• jeho životným poslaním je rozdávať radosť, kresťanský optimizmus a živú vieru vo  večný život;
• jeho umenie je umením, ktoré má hĺbku a môže hovoriť stále.

 

 

Detstvo, mladosť a neobvyklý sobáš

 

     Akademický maliar Ladislav Záborský si už ako dieťa veľmi obľúbil prírodu. Prežil pekné detstvo v kruhu milujúcej rodiny, na ktoré rád spomína. Jeho rodičia ho viedli k viere v Boha a podporovali ho aj v túžbe stať sa maliarom. Počas gymnaziálnych štúdií sa ho ujal profesor Krákora, ktorý v ňom veľmi rýchlo zbadal neobyčajný talent. Už v prvých ročníkoch na vysokej škole mal tri výstavy. Zúčastnil sa aj medzinárodnej súťaže vo Florencii, kde vyhral tretie miesto. Na vysokej škole sa stretávala skupinka mladých sústredených okolo profesora Kolakoviča, ktorý ich viedol aj po duchovnej stránke a najviac ich ovplyvňoval: „My sme boli úplne šokovaní, aký nový pohľad nám na to kresťanstvo dáva.“ Počas štúdia sa zoznámil a neskôr aj zasnúbil so svojou budúcou manželkou, ktorá mu bola oporou po celý život. Ich sobáš bol veľmi neobvyklý: „Prvého decembra sme išli ráno o pol šiestej do kostola pri mesiačku, prvý sneh bol, hviezdičky svietili, no to bola idyla. Neznámych ľudí nám pozvali za svedkov. Po sobáši sme išli len my dvaja do reštaurácie a dali sme si bielu kávu a rožky. A tá pani vraví: ,A čo sa tak usmievate?‘ ,No, práve sme sa zobrali.‘ ,No tak vám dám aj šľahačku!‘“

 

Prehliadka bytu a zatknutie, vyšetrovanie a samotka

 

     Ladislav Záborský pôsobil ako pedagóg na gymnáziu a svojim žiakom často rozprával o viere. Chodil i do kostola a keď sa robila zastrašovacia akcia voči inteligencii – KS určila, že všetci veriaci musia byť zatvorení pre velezradu – zatvorili aj neho. V noci 30. decembra prebehla prehliadka domu. Keď všetko poprezerali a zobrali všetku korešpondenciu, pánovi Záborskému zaviazali oči, dali mu putá a strčili ho do auta. Previezli ho do Ružomberka:
„A ja som sa modlil ruženec a to mi dávalo pokoj, úplne spokojne som išiel, no však, Pane Bože, ty vieš o tom, ty sa na nás dívaš. Keď ma tam doviezli, vystrčili ma z auta, aby som šiel, no tak som sa potkýnal, smiali sa a tak ďalej.“ Vyšetrovanie bolo tvrdé: „...dali ma do tých hábočiek, takže nič som nemal svoje, ani meno, len číslo. A viedol vyšetrovanie. No tak to bolo tvrdé, posadil ma v januári pod otvorené okná a nechal ma tam celý deň. On v baranici, v kožuchu s teplým čajom a ešte odišiel sa prehriať, a mňa tam nechal celé dni pod tým oknom. Že som neochorel, to ja pokladám za zázrak. Ale všelijaké zastrašovacie metódy oni mali, viete, ale keď som ja nemohol nič velezradného vypovedať, lebo som nič takého nespravil, tak potom napísali velezradnú zápisnicu päťstránkovú. Takú poriadne tuhú a že ak nepodpíšem, že zabijú manželku. No, a päť detí sme mali. Nebolo východiska, ako podpísať to. A strčili ma potom na päť mesiacov do samotky a povedali mi: ,No dostanete aspoň dvadsať rokov alebo povraz.‘ A mysleli si, že sa tam zbláznim.“

 

Mladá rodinka bez otca

 

     Situácia pamätníkovej mladej rodinky bola po jeho zatknutí veľmi ťažká, no jeho manželka bojovala statočne: „No bolo to ťažké pre moju rodinu. Deti mali od sedem do dvoch rokov, keď ma zavreli. Manželka, profesorka, musela upratovať v noci. Cez deň bola pri deťoch a v noci upratovala v dojčenskom ústave za päťsto korún mesačne. Tak na pár hodín tam bola. No, tak z toho sa nedalo vyžiť. To keby neboli dobrí ľudia, ktorí im pomáhali, tak by zomreli hladom. No, a ešte počas môjho väzenia manželka veľmi ťažko
ochorela.“ Vyšetrovatelia navyše zastrašovali aj ju: „Povedali jej, že o týždeň prídu vyšetrovať aj ju. Takže ona chuderka ani nespala, čo sa už bála, no oni naschvál, aby ju znepokojili...“

 

Samotka s Bohom

 

     Ladislav Záborský aj napriek krivde a nespravodlivému uväzneniu nestratil nádej. Čas prežitý na samotke bral ako duchovné cvičenia, ako čas strávený iba v Božej prítomnosti.
„A začal som písať básne. Nikdy som sa nepovažoval za básnika, a ani som sa nikdy inokedy nepokúšal veršovať, ale na samotke som pociťoval silnú inšpiráciu Ducha Svätého.“  Ako sa dalo písať na samotke bez pera a papiera, kde bola len posteľ, vedro a cínový lavór? „Ja som prišiel na to, že ten lavór môžem namydliť. Ráno mi požičali mydlo, všetko bolo vonku. Tak som si to namydlil, požičali hrebeň, tak som si vylomil zúbok z hrebeňa a tŕpol som, že na to prídu, a písal som tie básne na vonkajšie dno toho umývadla. Ono sa mi to lesklo v tom mydle a ja som sa to musel za pár hodín naučiť, lebo boli krátke dni a tie básne niektoré boli aj dvojstránkové. Že som sa ja to dokázal tak rýchle naučiť a zapamätať si to doslovne, to tiež pokladám za zázrak. Ja som si potom každý deň opakoval tie básne, aby som ani slovko z toho nestratil, ani ten rytmus neporušil, hej. Ale to bola jediná moja duchovná literatúra počas celého väzenia.“ Tieto básne sú zároveň akousi kronikou, pretože presne zachytávajú to, čo pamätník vo väzení prežíval.

 

Väzenie vo Valdiciach

 

     Po piatich mesiacoch na samotke prišlo odsúdenie, proti ktorému sa pamätník odvolal. Po transporte do Prahy, sudca Najvyššieho súdu velezradu neuznal. Po nejakom čase prebehli ďalšie súdy v Žiline a v Prahe, kde nový mladý sudca z radov komunistov uznal, že sa Ladislav Záborský previnil velezradou. „Potom nás transportovali do väzníc. Mňa do Valdíc, vraví sa, že je to jedno z najhorších väzení. Tam nás strčili do samotiek, ale v tých samotkách boli dvaja. To bolo tak malé aj pre jedného a my sme tam boli dvaja. A teraz, keď máte tam kolegu vraha alebo zlodeja, alebo všelikoho, tak to nie je príjemná spoločnosť. Museli sme párať perie, ale to aj smrdelo, lebo tam boli ešte zvyšky mäsa. Alebo sme vyberali skalky zo šošovice, čistili sme ju, ale nám, keď ju varili, tak aj s tými skalami. No a na prechádzku desaťminútovú sme chodili. Keď sa išlo, tak museli sme byť len dvaja a nesmeli sme sa stýkať s tými ďalšími. Nesmeli sme prísť do styku s tými ďalšími, bolo to prísne. No a potom ma strčili aj do dielne stolárskej, tam som natieral okná. Potom ma strčili zasa k tým, čo brúsili sklá a ja som to musel čistiť.“ Neskôr pána Ladislava volali, keď potrebovali niečo nakresliť alebo namaľovať na Pankráci: „Raz som jedného esenbáka v kožuchu namaľoval, ako sa zhovára s chlapčekom na kolobežke, a to bol veľký obraz, asi dva a pol metrový.“ Ale inak mal maliarske ruky celkom zviazané. Raz sa pokúsil tajne poslať poštou ilustrovanú rozprávku pre svoje deti. List však našli a predvolali ho, lebo v ňom chceli nájsť neexistujúcu tajnú šifru.

 

Prepustenie

 

      Po odsedení si štvorročného trestu bol Ladislav Záborský v roku 1957 podmienečne prepustený na slobodu. Život po prepustení bol však veľmi ťažký. Dôsledky perzekúcie, nemožnosť zaradiť sa do spoločnosti, nemožnosť tvoriť... Po čase sa nad ním Matica zľutovala a pracoval ako ilustrátor detských kníh. Za éry A. Dubčeka bol rehabilitovaný, ale počas normalizácie bola rehabilitácia zrušená a L. Záborský musel absolvovať ešte ďalších trinásť zdĺhavých pojednávaní, kým velezradu zmenili na miernejší paragraf. Už vtedy tajne tvoril: „Ja som vtedy spravil dvadsaťjeden krížových ciest. Samozrejme, bez komisie výtvarnej. To muselo ísť celkom potichu.“ V roku 1968 odišiel spolu s rodinou na rok do Francúzska, kde sa venoval štúdiu sakrálneho umenia - architektúre a interiéru kostolov. Úplne bol rehabilitovaný až v roku 1990.

 

Na záver

 

     Z celého života akademického maliara Ladislava Záborského možno vidieť, že jeho nenahraditeľným stredobodom je vzťah s Bohom. Boh nie je niečím nedosiahnuteľným, ale prejavuje svoju prítomnosť veľmi konkrétne, cez všetky životné situácie. Pamätník často hovorí o Božej láske. Odpustenie je  pre neho priamym, konkrétnym dôkazom lásky. Nenosí v sebe trpkosť z väzenských zážitkov. „Ja som im všetko odpustil. A to väzenie bolo pre mňa veľmi potrebné, bol to veľký dar. Samozrejme, že bola to hrozná nespravodlivosť a tvrdosť, ale Kristov kríž tiež nebol ľahký.“ 

Jeho životným poslaním je rozdávať radosť, kresťanský optimizmus a živú vieru vo večný život. Jeho umenie je umením, ktoré má hĺbku a môže hovoriť stále.

            

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príbeh pamätníka spracovala: Antónia Filípková