Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Daniela Žemlová (* 1945)

• narodila sa 23. júla 1945

• 28. februára 1952 boli vysťahovaní z domu a Bratislavy v rámci Akcie B

• v roku 1954 sa vrátili do Bratislavy

• v roku 1962 maturovala na gymnázium Vazovova

• v roku 1969 sa vrátili do rodičovského domu

• v 1967 ukončila štúdiá na Prírodovedeckej fakulte UK

• v roku 1967 nastúpila na internú ašpiráciu na Akadémii vied

• v roku 1989 absolvovala stáž v USA

• v rokoch 1992 až 1994 pracovala na Ministerstve kultúry

• v roku 1994 začala pracovať ako zahraničná tajomníčka evanjelického generálneho biskupa

Daniela Žemlová sa narodila v Bratislave, 23. júla 1945, v rodine advokáta Dr. Mateja Vaníčka a Darmy Vaníčkovej, rodenej Huleniovej. Rodina bývala v časti pod Slavínom, na rohu ulíc Timravy a Godorovej, kde pán Vaníček postavil dom. Pamätníčkin otec sa narodil 7. februára 1905 v Senici a matka prišla na svet 9. augusta 1921 pri Topoľčanoch. Rodičia vychovali štyri deti.

Spomienky na monarchiu

Starý otec z otcovej strany bol mašinista. Mal dielňu na opravu strojov. Vyrábal liatinové ploty a veľa kreslil. Stará mama istý čas žila v Gratzi, kde pracovala u strýka, ktorý tam mal reštauráciu. Jej rodičia chceli, aby sa naučila dobre po nemecky. To bolo ešte v čase existencie Rakúsko-Uhorskej monarchie. Spolu so starým otcom vychovali sedem detí. Táto časť rodiny bola evanjelického vierovyznania. Niektorí členovia z matkinej strany sympatizovali s monarchiou. Rodina ťažko niesla vznik Československa a otec spolu s manželkou sa po roku 1918 presťahovali do obce Békéscsaba, kde jedna z ich dcér pracovala ako učiteľka.

Rodina z otcovej strany vítala vznik Československa. Počas monarchie boli označovaní za panslávov a nemohli študovať. Túžbu po právnickom vzdelaní naplnil až otec pamätníčky. Jeho starý otec sa dokonca naučil rómsky, aby mohol zastupovať na súdoch Rómov. Písal kázne pre evanjelických farárov.

Počas prvej svetovej vojny bol pamätníčkin otec ešte mladý na to, aby mohol bojovať. No jeho starší brat strávil na fronte celú vojnu. „Veľmi pekne kreslil a oteckovi posielal pohľadnice, ktoré sám nakreslil,“ spomína. „Otec chodieval každú sobotu s matkou k obecnému domu, kde bola tabuľa s menami padlých,“ opisuje pamätníčka strach mladšieho brata o svojho staršieho súrodenca. Bojoval na Talianskom fronte.

Keď mal otec pamätníčky 14 rokov, spoločne so staršou sestrou pálili zoznamy vojakov, ktorí mali byť za dezerciu popravení. Aj keď ich vystopovali, nakoniec mali šťastie, lebo koniec vojny a vznik Československa zastavil vyšetrovanie.

Prvá republika

Matej Vaníčka nakoniec mohol vyštudovať právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas štúdia, keď mal 20 rokov, mu umrela matka, o ktorú sa staral. Ako 25-ročný si otvoril advokátsku kanceláriu. Obstaral si jeden stôl, písací stroj a stoličku. Nič iné nepotreboval. V Bratislave sa po vojne zapájal do spoločenského života. Bol jedným zo spoluzakladateľov Slovenského veslárskeho klubu, ktorý mal svoje priestory na pravej strane Dunaja, v časti pri Pečnianskom lese.

S manželkou sa spoznali na plese v Redute. Mateja Vaníčka bol notársky úradník a každých sedem rokov ho presúvali na nové miesto. Deti, tri dievčatá, študovali v nemeckých školách, v severných Čechách, na hranici s Nemeckom. Keď v roku 1939 školu zatvorili, dievčatá ukončili štúdium na gymnáziu v Kežmarku, kde otec vtedy pôsobil. Po škole sa pani Darme podarilo zamestnať na sekretariáte v Zahraničnom obchode v Bratislave. Vedela jazyky.

Svadba bola v roku 1941. „Otec bol úspešný advokát. Do roku 1945 postavil dom. Politicky sa nikdy neangažoval. Hovorieval, že advokát musí byť apolitický. Angažoval sa však sociálne a pomáhal, kde mohol. Mnohých zastupoval bezplatne,“ spomína pamätníčka. Najskôr mladá rodina bývala v malom byte na Poštovej ulici, ktorý patril k advokátskej kancelárii. Otec túžil po veľkej rodine, chcel mať dvanásť detí.

Druhá svetová vojna

Pamätníčkin otec zomrel v roku 1988. Dovtedy pred rodinou tajil, ako počas vojny pomáhal Židom. Pamätníčke sa podarilo zrekonštruovať udalosti, ktoré začali počas prvých transportov židovských občanov z ľudáckej Slovenskej republiky. V roku 1942 sa podarilo Matejovi zachrániť z transportu jeho kolegu. V bielom lekárskom plášti sa vydal na železničnú stanicu na Nivách a presviedčal vojakov, že prišiel po vážne chorého väzňa, ktorý má infekčné ochorenie. Vojaci mu ho vydali a on ho potom ukrýval v skrini, na chodbe v jeho kancelárii. Tam bol dovtedy, až pokiaľ sa nepodarilo vybaviť papiere na vycestovanie. Napokon odišiel do Izraela. „Museli to vedieť aj jeho zamestnanci, ale nikto nič neprezradil,“ opisuje Daniela tento odvážny krok otca.

V rodičovskom dome si počas vojny zriadil svoju kanceláriu plukovník Konrád Von Olen. „Rodičia sa do domu nasťahovali kvôli tomu oveľa skôr, ako plánovali. Aby im ho gardisti nezobrali. A tak tam bývali spolu s Nemcami. Hneď oproti bol aj bunker. Keď Nemci opúšťali Bratislavu, všetky veľké domy zamínovali. Aj ten náš,“ spomína na plán nemeckých okupantov, ako zničiť pri ústupe Bratislavu. „Oteckovi sa nejako podarilo prehovoriť plukovníka, aby domy nezničili. Že už je koniec vojny a nikomu tým nepomôžu.“ Rodina ostala v zamínovanom dome a ráno, keď sa prebudili, Nemci boli preč. Keď počas roka 1944 spojenecké vojská bombardovali Bratislavu, Matej vaníčka poslal celú rodinu do Senice. Sám strážil opustené byty. „Jedna bomba padla na miesto, kde dnes stojí hotel Crown Plaza. Nevybuchla. To bolo za kanceláriou môjho otca,“ opisuje situáciu pamätníčka.

Akcia B a život po nej

Po vojne nastali ťažké časy, no rodina si nežila zle. Rodičom sa narodili dvojičky. Otec dal postaviť záhradu, v ktorej bol aj bazén. Šťastie rodiny netrvalo dlho. Po prevzatí moci komunistami začala otca sledovať Štátna bezpečnosť (ŠtB). Rodičia o tom deťom nehovorili, aby ich zbytočne nestresovali. Do domu im nasťahovali najskôr jednu rodinu. „V roku 1950 otcovi zoštátnili kanceláriu a musel robiť ako robotník – kamenár. Na bicykli chodieval do práce do Prievozu. Cestou stretával svojich priateľov, ktorí skončili ako asfaltéri,“ spomína na toto obdobie. Pamätníčkina matka so záujmom sledovala politické procesy. „Zaujímala ju politika. Clementis bol otcov kolega a mama mu hovorila, čo by za to dal, keby mohol žiť.“

V rokoch 1952 až 1953 prebiehala v Československu Akcia B, ktorá bola jednou z mnohých aktivít, ktorými si komunistická moc chcela pretransformovať spoločnosť v súlade s jej ideológiou a tým si upevniť svoju pozíciu po prevrate v roku 1948. Akcia B bola namierená na tzv. nespoľahlivých občanov, ktorí boli násilne vysťahovaní z veľkých miest na vidiek. Ich nehnuteľnosti boli následne prideľované ľudom slúžiacim komunistickému režimu. Jedným z cieľov akcie malo byť aj postupnými krokmi vytvorenie beztriednej spoločnosti. Dňa 28. novembra 1952 dostala rodina dekrét o vysťahovaní. „Na opustenie domu sme mali 48 hodín. Mohli sme si zobrať všetko, čo sme vedeli odniesť. Dvojičky mali čierny kašeľ a ja som sa strašne bála, že to, čo vykašliavajú, sú pľúca,“ spomína Daniela. Otec ako prvé zachraňoval advokátske archívy. Nechcel, aby sa dostali do rúk ŠtB. Ako druhé zachraňovali koks a nakoniec poprosili susedov, aby im pomohli uschovať aj nábytok. Čo sa zmestilo na vagón, naložili, aby si to mohli zobrať so sebou. Rodina dostala v rámci akcie B umiestnenku do Turčoka na Gemeri. „Stará mama šla pozrieť, kam to máme ísť. Zistila, že dom, kam sme sa mali presťahovať, je obývaný. Dostala aj potvrdenku, s ktorou sa vrátila do Bratislavy. Otec oslovil farára v Nových Sadoch, či nemôžeme ísť tam,“ opisuje strasti s vysťahovaním. Farár na omši poprosil o pomoc. Rodina sa presťahovala do malej letnej kuchynky, kde trávila dni, a na noc chodievali na druhý koniec dediny. Tam im poskytli dve malé izby. Pamätníčka to brala ako dobrodružstvo. „Otca stále sledovala ŠtB a nemohol si nájsť zamestnanie. Každý deň chodieval do Nitry a hľadal si prácu. To, že je nezamestnaný, doma tajil.“ Po roku si otec našiel zamestnanie ako podnikový právnik v Zelovoci. Rodina mala zákaz cestovať do Bratislavy. Jedine s potvrdenkou, že idú k lekárovi. V roku 1954, po smrti Stalina a Gotwalda, strávili deti letné prázdniny v Bratislave. „Mama vybavila, aby nás zobrali na školy v Bratislave. Rodičia dostali povolenie vrátiť sa do mesta, no nemohli žiadať o byt.“ Rodina sa tak nasťahovala do ateliéru po strýkovi, kde bývali spolu s tetou. „Na Vianoce 1945 som dostala plniace pero a rysovaciu dosku. Tú som používala ako stôl. Pero mi vydržalo a doštudovala som s ním vysokú školu,“ hovorí pamätníčka. „Mama chodievala na trh na Rybnom námestí. Tam predávali Bulhari, ktorý bývali v Prievoze. Pamätali si na otca. Ten im počas toho, ako tam pracoval ako kamenár, písal rôzne odvolania a žiadosti.“ Teraz sa mu odvďačili tak, že to, čo nepredali na trhu, ponúkli rodine za lepšiu cenu.

V rodičovskom dome si ŠtB zriadilo jasle. Neskôr ich využíval Národný výbor. V roku 1957 dostala rodina byt na Mýtnej. „Za dobré známky sme so sestrou dostávali sociálne štipendium a mama sa mohla starať o tetu. Nemusela chodiť do roboty. Teta zomrela v roku 1965.“

Daniela zmaturovala na gymnáziu na Vazovovej v roku 1962. „Chcela som byť biologička, pracovať v laboratóriu v bielom plášti,“ spätne spomína na svoje štúdium. Už na strednej škole pracovala na tvorbe prírodovedeckého časopisu. Sestra po skončení strednej školy nemohla študovať na vysokej škole. V Karlových Varoch si urobila nadstavbu v odbore ekonomika v cestovnom ruchu. Podarilo sa jej zamestnať v Čedoku, čo bola obrovská pomoc do domáceho rozpočtu. V roku 1968 vycestovala do NSR. V Mníchove začala študovať na vysokej škole slavistiku a anglistiku. V lete 1972 jej povolenie zrušili. Ostala tam, kým nedoštudovala. Aby sa mohla vrátiť domov, vydala sa za svojho spolužiaka. Dostala vysťahovalecký pas. Inak jej hrozilo väzenie.

Návrat do rodičovského domu

V roku 1965 pamätníčkin otec začal písať žaloby a odvolania o vrátenie majetku. V roku 1967 prišla do Bratislavy komisia z Prahy a navrhla odkúpenie domu za 240 000 korún. Otec to však odmietol a trval na vrátení domu.

„V roku 1969 sa nám podarilo vrátiť do nášho domu. Sestra sa nikdy nezmierila s tým, že pri tom nebola. Domov sa vrátila v roku 1973. Bola tu tri mesiace, kým nedostala vysťahovalecký pas. Potom sa vrátila do Nemecka.“

Otec mal v tom čase 64 rokov. Po 17 rokoch sa rodina mohla vrátiť do svojho domu. Udržať chod vysnívaného domu bolo náročné. Jej otec musel pracovať až do svojich 72 rokov, lebo mu neuznali prax advokáta. Rodine pomohlo, že dom si začali prenajímať filmové štúdia na Kolibe na natáčanie filmov. „Otec nakoniec postavil dom pre vnúčatá, nie pre svoje deti. Stretávali sme sa tam a deťom sa tam náramne páčilo.“

Daniela sa dostala na vysnívanú biológiu. Študovala na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Štúdium ukončila v roku 1967. Už počas štúdia pracovala na Akadémii vied ako vedecká pomocná sila. Po skončení štúdií robila internú ašpirantúru na Akadémii vied. „Chceli, aby som vstúpila do KSS, inak ašpirantúru nedostanem. Ja som im povedala, že som sa oddala vede a neviem robiť veci polovičato. Preto nemôžem vstúpiť do strany, lebo by som sa tomu nemohla venovať naplno.“

Rok 1968

Počas okupácie v roku 1968 emigrovali obaja vedúci, s ktorými pracovala na Akadémii vied. Otáčala smerové tabule v Ivanke pri Dunaji, kde sídlil ich ústav. Zúčastňovala sa demonštrácií v meste. „Kolegovia vstúpili do KSS, aby znížili koncentráciu blbcov v strane. Počas normalizácie ich zo strany vylúčili a prepustili z práce. Prežívala som krízu a mala som depresie.“ Východisko z nich hľadala v rôznych spoluprácach – buď v Prahe alebo v Budapešti. V roku 1972 chcela ísť na stáž do Moskvy, pretože mali tam vysokú úroveň výskumu. Svoju ašpirantúru dokončovala v nemeckom Halle.

V roku 1974 sa jej narodila dcéra Jana a o dvadsať mesiacov neskôr syn Boris.

Nežná revolúcia

V roku 1989 dostala pozvanie od svojho bývalého kolegu. Chcel, aby prišla na stáž do USA, na Štátnu univerzitu v Missouri. Tam ju zastihla Nežná revolúcia. „Bolo tam veľa ľudí, ktorí mali korene v Československu. Všetci to pozorne sledovali. Ja som celé dni trávila v laboratóriu a dcéra mi posielala z domu správy, čo sa práve deje.“ Jej dcéra mala 15 rokov a posielala mame do Ameriky listy, kde opisovala, ako prežíva revolučné obdobie. Na Vianoce sa pamätníčka vrátila do novej politickej situácie. Prišla ako slobodný človek.

Rozpad Československa

„Evanjelici to vnímali úplne inak ako katolíci. Ja som bola rozpoltená a nedôverovala som tomu,” hovorí o pocitoch z rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov. V roku 1992 odišla z prostredia vedy. Slovenská akadémia vied sa sťahovala z kaštieľa v Ivanke pri Dunaji. Pamätníčka nechcela ďalej pokračovať vo vedeckej činnosti. Dostala ponuku na výpomoc na jeden semester na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Neskôr pracovala na zahraničnom odbore Ministerstva kultúry. Za dva roky sa tam vystriedali traja ministri. Oslovilo ju výberové konanie na pozíciu tajomníka generálneho biskupa evanjelickej cirkvi. Prihlásila sa naň a pracovala na tejto pozícii 12 rokov s biskupom Filom.

V čase dokumentovania si užíva dôchodok a svoje vnúčatá.