Pavel Žigo (* 1919  †︎ 2006)

Pavel  Žigo (1919)

 

„Vypovedal o mne všetko, ale nevypovedal nič nepravdivo, len pravdu, ktorá bola. Vtedy sa ale súdilo za pravdu, nie za to, čo mal urobiť alebo čo urobil.“

 

Pavel Žigo sa narodil 10. novembra 1919 v obci Stará Halič, okres Lučenec v rodine maloroľníka a bol druhým dieťaťom z početnej deväťčlennej rodiny. Sám pôvod a vidiecke rodisko silne formovali jeho charakterové vlastnosti a vplývali na jeho svetonázor a vzťah k spoločnosti. Stredoškolské štúdiá skončil v okresnom meste a vysokoškolské na Slovenskej univerzite v Bratislave. Národnostné zloženie obyvateľstva okresného mesta pozostávalo z polovice zo slovenskej a z druhej polovice z maďarskej, rómskej, židovskej a ďalších národností, čo zásadne formovalo jeho národné povedomie. V čase vysokoškolského štúdia využíval všetky možnosti vzdelávania a navštevoval celkom tri univerzity v Prahe, Leipzigu a v Bratislave, kde roku 1943 promoval na doktora práv. Istý čas pôsobil aj na Ministerstve zahraničného obchodu v Prahe.

„Bol som veľmi známy ako študent. Študenti ma poznali ako človeka nekompromisného, ako človeka radikálneho, a preto aj tie moje začiatky slovenskosti po Košickom vládnom programe v Prahe som využil v prospech Slovenska, a to tým, že som išiel ako zástupca za Slovensko, kde som sa zamestnal u bývalého vedúceho odboru, Eugena Löbla, ktorý prišiel z Londýna a ktorý skutočne bol odborník svojho fachu, čo sa toho týkalo. Inak tie pomery v Čechách pre mňa neboli nijako vyhovujúce, ani pre Slovákov, ktorí odišli zo samostatného Slovenska na vedúce postavenia na Ministerstve zahraničného obchodu. A to práve preto, že títo ľudia za Slovenského štátu pracovali samostatne. Každý jednotlivec uzavrel zmluvu, nepotreboval na to nijakú komisiu. A v Čechách keď sa stali vedúcimi odborov, šéfmi, tak nemohli sami nič rozhodnúť. Vždycky bolo to kolektívne rozhodovanie a to kolektívne rozhodovanie vlastne brzdilo celkový vývoj.“

Právnickú prax nevykonával ani celé tri roky, pretože po nástupe totalitnej komunistickej moci bol vyšetrovaný Štátnou bezpečnosťou.

„V tisícdeväťstoštyridsiatom siedmom, mesiac pred mojim zavretím, prišiel za mnou posol od  Laca Jankoviča, Otakar Vítkovský, ktorý mi povedal, že prišiel pre mňa a pre Jozefa Stašku. Ani ja, ani Staško sme s ním nešli, dokonca ja som bol vtedy taký vitéz veľký, že som povedal: „A keď bude treba, za národ aj do kriminálu pôjdem! Ale nič takého nerobím, že by som sa skutočne tam mohol dostať.““

V roku 1947 bol nespravodlivo odsúdený na dvanásť rokov za vojenskú zradu.

            „No trest som mal najvyšší ja - dvanásť rokov. A keď som sa opýtal advokáta, že či to bude pod alebo nad desať, lebo už som vtedy poznal, že ako sa súdi a aké tresty sa dávajú, tak som sa len opýtal, či bude pod alebo nad. A on mi povedal: „Nad.“ No tak ja som dostal plných dvanásť rokov, dostal som ich za rozvracanie republiky podľa paragrafu dva a podľa paragrafu šesť za vojenskú zradu. A to aj napriek tomu, podotýkam, napriek tomu, že vojenský znalec, ktorý bol na túto otázku prizvaný, vystúpil a povedal, že tu nešlo o vojenskú zradu. Košický program, ktorý som ako knižočku Vítkovskému odovzdal, sa nepovažuje za nejakú vojenskú zradu. Napriek tomu, ja som za vojenskú zradu odsúdený bol.“

Prešiel mnohými väzeniami, pracovnými tábormi a istý čas bol na nútených prácach i v uránových baniach v Jáchymove.

„No na Mírove, skutočne, tam sme teda pracovali veľmi zle. Aj platili sme si pobyt len preto, že sme normy nesplnili. Ja napríklad, mali sme tisícšesťsto rybičiek navliecť na visačky, čo sa vtedy robili a ja som urobil štyristo. Nakoľko som ich neurobil toľko, jeden mesiac to prepáčili, na druhý mesiac tiež som nevedel viacej urobiť, grambľavé ruky, ruky, ktoré nikdy nemali taký presný cit tak som nedokázal a platil som, myslím, štyri alebo päť mesiacov svoj pobyt na Ruzyni z toho, čo som si voľačo našporil na táboroch, keď som robil na stavbách.“

Okrem iného, skoro tri roky prežil v prísnej izolácii, v tzv. korekcii.

„Na Ruzyni sme boli v takej izolácii prísnej, že nikto nesmel vedieť kto sme, čo sme, prečo sme, a tak ďalej. My sme sa s muklami nesmeli dostať do styku. Nás aj na Mírove strážili ešte dôstojníci, aj obed nám prinášali na miesto. Prekonal som kadejaké tresty, spanie na betóne, hrozné bývanie, každé tri dni stravu, keď mi dávali - to všetko - korekcia. Dohromady mám tohto trestu len dva celé trištvrte roka. Trest môj to bol ale nie preto, že by som bol niečo vyviedol, ale preto, že som bol skutočne nebezpečný pre nich. Len preto, že prišiel vyšetrujúci, ktorý mi povedal toľko: „A  prečo vy ste boli takou osobnosťou pre tých ostatných kolegov?“ Hovorím ja: „Vy sa to mňa pýtate? Vy sa to opovažujete?! Možno ste ma vy robili takého, ale ja o tom neviem, že by som taký bol.“

V roku 1959 mu bola udelená amnestia.

„Návrat sa udial tak, ako som spomínal, že ma nemohli pustiť z Mírova, odviezli ma cez Olomouc na Ruzyň. Na Ruzyni ma predvolal prokurátor a nepovedal nič, potom, že za pár dní pôjdem na amnestiu domov. To trvalo skoro týždeň. Nie celý týždeň, dokiaľ ma púšťali a veliteľ Ruzyne ma nechcel pustiť, s tým, že musia mi kúpiť šaty, že ja takto otrhaný domov nemôžem ísť. A ja hovorím: „Ale ja sa nehanbím, ja som politický väzeň, a keď ste vy ma takto doriadili, tak ja pôjdem tak, aby som ukazoval ako ste s nami zaobchádzali.“ To som si dovolil povedať a dodnes som nezabudol na jeho slová: „Keby to na mne záležalo, vy v živote domov nepôjdete.““

Po návrate domov pokračoval vo vyškolenej profesii robotníka vo Vzduchotechnike v Novom Meste nad Váhom, druhýkrát sa oženil a o poslaní života napísal tri knihy: Cesty osudu, Verím a Dozrievanie v čase.

 

 

 

 

 

 

 

 

Oral history:               moderátori: Marta Košíková, Rudolf Dobiáš

                        kamera: Ondrej Krajňák

 

 

 

 

Spracovala: Jana Otočková