Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Viliam Žofčík (* 1926)

• narodený 23. 7. 1926 v obci Rudina na Kysuciach

• vyučený za zámočníka

• 1948 narukoval na prezenčnú vojenskú službu do Žiliny

• pokúsil sa emigrovať na Západ, bol však zadržaný

• odsúdený na 5 rokov, bol na Mostecku, Pankráci a Jáchymove

• po 3,5 roku prepustený, istý čas pracoval v ťažkom priemysle

• 20 rokov pracoval ako zámočník v Kysuckom Novom Meste

• 1986 odišiel do dôchodku z komunálnych služieb Žiliny

Viliam Žofčík nebol spokojný s nástupom komunizmu, tak sa už v roku 1948 pokúsil s kamarátom emigrovať na Západ. Chytila ich však pohraničná stráž, dostal sa do väzenia, aj do Jáchymova.

Viliam Žofčík sa narodil 23. júla 1926 v obci Rudina na Kysuciach. Pochádza z robotníckej rodiny, z pätnástich detí.

Druhá svetová vojna v Rudine

Počas druhej svetovej nastali pre civilné obyvateľstvo veľmi ťažké a kruté časy. Viliam si pamätá na vypuknutie SNP. Jeho starší brat  sa chcel zapojiť, ale nanešťastie ho zatkli. 

„Chytili ho na ceste zo Žiliny do Bytčice, lebo jeho kamaráti mali pušky, ale potom ho pustili. Keby som bol trošku chytrejší a odvážnejší, tak aj ja by som šiel do hôr, ale to by som tu už možno dnes nebol.“ 

Problémy mal aj Viliamov otec Štefan, ktorý úradom nahlásil nastražené výbušné zariadenie na koľajniciach, za čo bol istý čas zadržaný s tým, že paktuje s Nemcami. Nemecká armáda prepustila aj otcovho zaťa z továrne na výrobu tankov v Nemecku, čo komunisti využili po ústupe Nemcov na jeho prenasledovanie. Front prechádzal aj ich dedinou. Časté bolo rabovanie od účastníkov rôznych strán konfliktu. Aby ho neodviedli Nemci, schovával sa Viliam u známych, či v horách. 

Prvá vlna Nemcov sa správala ešte korektne, ale druhá už rabovala a kradla. „To boli ako ,skopčáci’, tam neboli len praví Nemci. Tí brali všetko - kravy, kone, jedlo - lebo utekali preč a nemali čo jesť. Aj Rusi potom niečo pobrali.“  Koniec vojny znamenal veľkú úľavu, najmä práve pre civilné obyvateľstvo.

Narukovanie, operácia, pokus o útek na Západ

Po skončení vojny odišiel Viliam do Ostravy, kde pracoval na železniciach ako sprievodca. Ako 22-ročný narukoval na prezenčnú vojenskú službu do Žiliny. Mal nastúpiť k tankom, ale nakoniec bol v jazdectve. Ochorel však na zápal dutín a v nemocnici v Ružomberku musel absolvovať operáciu, liečbu, aj rehabilitáciu. Po návrate do útvaru mal byť prevelený k výsadkárom do Trenčína. To sa však už nestalo, nakoľko bol zatknutý. 

Bol rok 1948, k moci sa dostali komunisti, ktorí začali prenasledovať rôznych vymyslených triednych nepriateľov a vymáhať kontingenty.

„Nebol som spokojný s režimom, ktorý tu bol v tých rokoch, lebo aj gardisti prezliekli košele a boli z nich zrazu komunisti. Nanútili nám kontingenty a komunisti nič nemuseli robiť. A na toto som ja bol háklivý. Prenasledovali ma, lebo som im povedal svoje.“ 

Viliam aj s kamarátom sa rozhodli, že emigrujú na slobodný Západ. Vybrali sa vlakom ku hraniciam do Česka do Tachova. K hraniciam to mali asi už len 3 km. Išli sa najesť do hostinca, ale tam ich objavila pohraničná kontrola, ktorá ich zaistila a zobrala na výsluch do Přimdy. 

„Boli slušní, nechali nás naobedovať sa a potom si vypýtali papiere. Ja som bol na zdravotnej vychádzke, ale v pohraničnom pásme som nemal čo robiť. Aj keď ma vyšetrovali, pozreli zdravotný preukaz. V noci som už mal byť na útvare, ale ja som bol ešte na hraniciach. Hovoril som im, že sme tam prišli na zábavu. Mňa by pustili hneď, lebo som mal zdravotnú vychádzku, ale kamarát sa preriekol a navyše sme mali so sebou v kufroch aj civilné obleky. Keby sme nemali tie civilné obleky, asi by sa ani nič nestalo. Dostal som päť rokov, aj keď mi sľubovali pätnásť.“ 

Neskôr Viliama odviedli do Tachova, stále ho nechávali v armáde a jeho kamaráta zobrali nevedno kam. Potom ho presunuli do Prahy na Pankrác. Tu absolvoval aj výsluchy.

„Dostal som pár faciek, aj na samotke ma nechali. Mysleli, že budem rozprávať. Ja som si povedal, že im nič nepoviem, len furt to jedno svoje musím hovoriť, že som bol na operácii, že som bol na zdravotnej vychádzke. Nechcel som im hovoriť tú ich verziu, lebo by som naozaj dostal tých pätnásť rokov.“ 

Z Pankráca ho poslali do severných Čiech na Mostecko do uhoľných baní. „Tam sme robili komínky do vrchu, nešli sme po zemi, ale na rebríkoch. Aj s parťákom nás tam raz zasypalo.“

Viliam v ťažkých podmienkach ochorel. Dvanásť chlapov, medzi nimi aj on, plánovalo útek, ktorý bol dobre zorganizovaný a bol v ňom zaangažovaný aj doktor a niektorí strážnici. Doktor však Viliama nepustil. 

Nakoľko sa dozvedeli, že aj Viliam chcel utiecť, tak ho potom poslali do otvorenej kamennej bane, kde sa nakladali ručne kamene do vozíkov. „To sa vyvážalo hore a celé ruky som mal dorezané od kameňa.“ 

Z Mostecka cez Pankrác do Jáchymova

Po ďalších zdravotných ťažkostiach sa vrátil na určitý čas na Pankrác. Po nejakom čase prišli istí muži z Plzne z väznice Bory, ktorí potrebovali chlapov na robotu. Išiel aj Viliam. „Do Jáchymova nás doviezli 10 autobusmi. Bol tam veľký tábor a 1 200 trestancov. Boli tam všelijakí ľudia – farári, gazdovia, ktorí odmietli vstúpiť do družstva, ale aj udavači, ktorí udávali druhých, a aj zločinci. Tak nás tam doviezli a dali kúsok chleba na celý deň a trocha vody. Museli sme to dáko vydržať. Pred nami tam boli ako zajatci Nemci.“

V tábore boli katastrofálne podmienky. Najprv bývali v barakoch po Nemcoch, ktoré si museli dezinfikovať, bolo tam strašné množstvo vší a ploštíc. Po troch týždňoch ich previezli do novších barakov. Keď bol dáky poplach, okamžite bol nástup na nádvorí a vyvolávali ich po mene. Museli sa hlásiť: „Tu!“

Pracovali  v uránových baniach, v ťažkých a zdraviu mimoriadne škodlivých podmienkach. Robili zväčša 400 metrov pod zemou, ale dostávali sa aj do hĺbky okolo dvoch kilometrov: „Na 4 zmeny sme chodili do bane a tam sme mali ťažké, aj 15-kilové vŕtačky, a keď bola niektorá pokazená, musel som ju opraviť. Polámané vrtáky som musel zobrať zo šachty hore, dať ku kováčovi a na druhý deň ráno som ich musel zobrať nazad. Väčšinou som vŕtal, tak ako vŕtali aj ostatní. Aj na 138 percent sme robili robotu. V tej bani sa nemohlo ulievať, muselo sa robiť, robiť a robiť.“

Raz prišiel jeden inžinier, ktorý zháňal chlapov na stavbu koľaje do štôlní: „Prihlásilo sa nás 150, ale zobrali len 105. Doviezli nás tam, no nebolo to v poriadku. Bachar bol strašný bitkár, prosto sadista, možno aj niečo horšie. Raz som šiel po nočnej a zabudol som ho pozdraviť, tak mi dal kľúčami po hlave.“

Robota tu však bola predsa len o trošku znesiteľnejšia ako v uránových baniach. Aj tu bol pokus o útek, na ktorý doplatili aj ostatní väzni sprísnenými podmienkami a väčšou šikanou zo strany strážcov. Najväčším problémom bol práve spomínaný sadistický bachar, ktorý ich pravidelne mlátil. Chlapi sa však rozhodli sťažovať a na ich prekvapenie asi po dvoch týždňoch bachara nebolo, pravdepodobne ho odvelili niekam inam. Viliamovi v týchto podmienkach neostávalo nič iné, len robiť si poriadne svoju robotu a neprichádzať do zbytočných konfliktov so svojimi väzniteľmi.

Raz si ho predvolal veliteľ, čo Viliama najprv vystrašilo. „Povedal mi: ,Pán Žofčík, poslali sme žiadosť o vaše prepustenie.‘ A z Rudiny vraj poslali papier, že to je nežiadúce, aby som sa vrátil. Päťkrát museli posielať žiadosť a až na piatykrát ma pustili.“

Viliam Žofčík prežil tri a pol roka v jáchymovských koncentrákoch. Bol svedkom útrapy väzňov i svojvôle či zlovôle strážcov a zvrátenosti komunistického systému, ktorý to umožňoval. Prepustenie na slobodu si pamätá úplne presne, bolo to 9. mája 1952: „Do Karlových Varov nás doviezli, vyhodili nás von a to bolo všetko. Domov sme sa museli dopraviť už po svojom. Išiel som vlakom.“

Zamestnanie v ťažkom priemysle, neskôr v údržbe

Ešte v Jáchymove mu velitelia poradili, nech sa v civile zamestná v ťažkom priemysle, aby sa vyhol prípadným ďalším postihom zo strany komunistickej moci. Odporučili mu ísť na východ stavať železiarne. Viliam potom asi rok a pol pracoval vo Východoslovenských železiarniach a odtiaľ išiel do Vítkovíc, kde pracoval ako zámočník. Po určitom čase sa vrátil domov a zamestnal sa v Kysuckom Novom Meste, kde pracoval 20 rokov na údržbe ako zámočník a potom odišiel do komunálnych služieb mesta Žilina.

Viliamov brat bol predsedom miestnej organizácie komunistickej strany a na vstup do strany chcel presvedčiť aj svojho brata, no nepochodil: „Prišiel za mnou asi 3-krát, doniesol papier, že: ,Podpíš mi toto, potrebujem ľudí!‘ ,Ja ťa kašlem aj s tvojimi ľuďmi!‘ Brat bol v strane, ale ja som mu to nepodpísal!“ V roku 1986 odišiel Viliam do dôchodku, ale istý čas ešte odovzdával svoje skúsenosti a školil učňov.

V roku 1989 padol komunizmus, čo Viliam vnímal, ale bližšie sa o udalosti nezaujímal. Podobne to bolo s rozpadom Československa. Negatívne hodnotí hlavne vládu Vladimíra Mečiara a so súčasnou situáciou vôbec nie je spokojný, ale politika ho nikdy nezaujímala - ani v minulosti, ani teraz. Dôchodok trávi v kruhu svojej rodiny, od roku 1953 bol ženatý s Magdalenou (1931 – 2017). S manželkou žili spolu šťastne vyše 63 rokov. Vychovali spolu päť dcér.