Ladislav Zošák

„Len som dostal bitku, pretože som utiekol aj s chlapcami do hory a nosili sme. Keď mi dal na rameno mínu, ja som ani nevedel, že je to mína. Položil na mňa jednu, druhú a po rusky mi vravel, že asi 200 metrov ďalej je partizánsky spolok, aby som tam išiel. Tak sme tam išli asi šiesti a ja som si pomyslel, že keby nás teraz Nemci stretli, tak nás bez pardonu postrieľajú. No a keď sme prišli, tak nám jeden po rusky hovorí, že: ,To sú tí chlapci!´Zobral tú mínu a hovorí mi: ,Pozri sa tam.´ A tam boli v takej jame Nemci, práve si varili. A oni na nich strieľali, mali tam tri mínomety, tí Rusi. Aj naši vojaci tam boli a jeden bol asi Francúz. Tak to nachystali a tie míny tam leteli. A bolo po kuchyni aj po Nemcoch." „To ste videli na vlastné oči?" „Áno, a to len tak lietalo. Vtedy som videl prvýkrát, čo dokáže granát."

„Len jeden z našej dediny bol taký gardista, že to bolo až príliš. Sadol si do nemeckého auta a ukazoval tam a tam. A z nákladného auta vyskákali nemeckí vojaci a ihneď ich hádzali do auta ako drevo, aj malé deti, keď boli Židia tam." „Takže udával." „A pritom tí Židia boli takí, že keď ste si dali aj ušiť povedzme zimný kabát, tak práca stála dajme tomu 100 korún. A povedal, že ak chcete, môžete to na štyrikrát splatiť. Mal takú knižku a tam si to zapísal. Zobrali ho a už nikdy sme ho nevideli naspäť. Spálili ho."