„Ale zrazu spoza telefónneho stĺpa a rohu záhrady vyskočil Nemec: ‚Halt!‘ a dobre, že rovno pušku o na mňa neoprel, ale asi sa ma aj dotkol. Veľkú sprostosť urobil, že tak zblízka skričal. Ale ako on skríkol, ja som bol pripravený, tak som ľavou rukou odhodil tú pušku a on vystrelil. Ale vystrelil popri ramene preč a nezasiahol ma. Ale hneď zareagoval môj automat. Po streľbe hneď Nemci povyskakovali z tých okolitých domov – no a nie dobre! Dali sme sa na útek, aj Dušan, aj ja. Dušan mal ešte predstih, kým som ja ešte s tým Nemcom zdržal, ten ušiel možno aj 50 metrov. Nemci keď vyšli, tak streľba! Najskôr ratovali tam toho, čo tam jojkal, a potom streľba! Ja som mal takú duchaprítomnosť, že som nebežal cestou, ale som skočil do potoka.“
„K Váhu sme sa dostali, ale mostami sme nemohli ísť. Možno keby sme sa boli prestrieľali, lenže to by si stráže musel zlikvidovať, no a streľbu by počuli – nič nevyhráš – zabijú ťa. Niet pomoci, len cez Váh sa prebrodiť. Hľadali sme také miesto, kde je plytšia voda, no a to už bola noc, len večierkom sme prechádzali, neviem, koľko mohlo byť, aj zo desať hodín určite bolo, možno aj viacej, keď sme k Váhu prišli. Našťastie aj mesiac sem-tam blysol, tak sme aj videli – ej, toto tu je hlbočina, ale predsa sme našli také miesto, ktoré bolo plytšie. Zobliekli sme sa, suché prádlo sme natlačili do batohu, v ľavej ruke automat a ruksak na chrbte. Museli sme si pozrieť aj dáku paličku, aby sme sa podopreli, aj pozreli, či tam nie je dáka hlbina. A už sme vstúpili do Váhu, no ale už nás každého pohlo, keď sme prvý krok do tej vody urobili, a ešte keď sme ten srieň videli, ako vrchom pláva. Ale keď si chceš zachrániť život, všetko jedno – musíš. Veľmi dobrý priechod sme našli, že tá voda nebola taká hlboká, ani tie skaly neboli také, že by nám nohy otĺkali, alebo diery či niečo také. Fajne sme prešli, musel to byť nejaký brod, čo používali gazdovia.“
„Zrada a zrada! To bolo prezradené, to bola taká liečka. Nemci mali Korytnicu obsadenú. Kúpeľné mesto mali obsadené aj s guľometnými hniezdami a ulice obkľúčené. Nechali nás do Korytnice prísť, to bolo zámerne urobené, a my sme sa ku žiadnym potravinám ani nedostali. A zrazu streľba! Ale krvavá streľba! To bola jedna z najhorších bitiek, čo som zažil. Bolo to dobré, že my sme mali tie automaty. A automat má predsa len 72 nábojov a človek kosil. Lebo sme sa dostali do tesnej blízkosti, keďže tie ulice boli obsadené. No ale čo už? Videli sme, že nie je dobre, len čím skôr nohy na plecia a zmiznúť.“
Jaroslav Prokop was born on September 1, 1925 in Dolný Kubín in the family of veterinarian Jaroslav and Maria, the daughter of a peasant. The Prokop family, in which another son Milos was born, did not find it easy in the second half of the 1930s. The father, who came from Šumava, was Czech and married a Protestant. After his father‘s unexpected death in early 1939, the family’s situation deteriorated. As a young grammar school student, Jaroslav joined a group of students who in the war years tore down government posters and wrote slogans against the regime. In 1944 he graduated and immediately after the outbreak of the Slovak National Uprising enrolled in the barracks in Dolny Kubin. He spent the first month of the Uprising in Orava, where he fought as a machine gunner‘s assistant. After the Germans suppressed resistance, Jaroslav decided to go to the rear of the rebel territory with his comrades. He fought around Banská Bystrica, later on Donovaly and on both foothills of the Low Tatras. He returned to Orava through Liptov and joined the Signal group, where he worked until the liberation in April 1945. After the war he became a veterinarian and was active in the regional political and anti-fascist movement.
