Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

MUDr. Gabriela Alexandrová (* 1948)

• narodená v roku 1948

• otcovi rodičia deportovaní do Auchwitzu, kde zomreli

• otec uchránený pred deportáciou vďaka výnimke

• štúdium zubného lekárstva

• bratova emigrácia v roku 1968

• odchod na územie dnešného Česka za manželom a prácou

• manžel zahynul pri autonehode

• návrat späť na Slovensko, narodenie syna Daniela

• práca na pozícii školskej zubnej lekárky

• svadba so súčasným manželom

• postgraduálne štúdium čeľustnej ortopédie

• narodenie synov Samuela a Juraja

• nástup na Polikliniku v Karlovej Vsi v Bratislave

• založenie organizácie VPN v práci

• konverzia na židovstvo

• začiatok pôsobenia na akademickej pôde

Gabriela Alexandrová sa narodila 20. mája 1948 ako štvrté dieťa Vlaste a Gabrielovi Kaiserovcom. Gabriela mala ešte mladšiu sestru, ich starší brat v roku 1947 zomrel. Jej rodičia sa zoznámili v Pardubiciach, keď otec narukoval počas štúdia stavebného inžinierstva v Prahe. Svoju lásku Vlasta a Gabriel oficiálne spečatili 27. júla 1937. 

Gabriela Alexandrová má československé korene. Otec Gabriel Kaiser pochádzal zo Slovenska – narodil sa v Topoľčiankach v roku 1912 do židovskej rodiny ako najstarší z troch synov. O dva roky neskôr sa narodil jeho brat Ernest, o ďalšie dva roky na to brat Juraj. Ich matka Alica Kaiserová robila sestričku svojmu manželovi Jozefovi Kaiserovi, ktorý bol všeobecným dedinským lekárom. Dokonca bol istý čas aj lekárom prvého československého prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka, ktorý mal v Topoľčiankach svoje letné sídlo. S príchodom stupňujúceho sa antisemitizmu, zhoršujúcej sa politickej nálady v spoločnosti a prijatím 270 paragrafov obsiahnutých v Židovskom kódexe, boli Jozef a Alica v roku 1942 intervenovaní najskôr do pracovného a koncentračného tábora v Seredi, odkiaľ boli prevezení do Žiliny. Posledný raz ich videla práve Gabrielina mama Vlasta, ktorá v tom čase už patrila do rodiny Kaiserovcov. Keďže nebola židovka, vyprevádzala ich na ceste zo Žiliny do Poľska, do koncentračného tábora Auschwitz, odkiaľ sa už domov nevrátili.

Stredný brat Ernest študoval v Prahe, no bol takisto deportovaný. Nie však do Auschwitzu, ale do koncentračného tábora v Nemecku, odkiaľ sa mu napokon podarilo vrátiť. Obdobie prežité v koncentračnom tábore však na ňom zanechalo psychické následky. Aj napriek tomu, keďže bol jazykovo veľmi zdatný, pôsobil v rokoch 1947 – 1951 ako kultúrny atašé na veľvyslanectve Československa v Lyone. Keď sa však v 50. rokoch začalo perzekvovanie komunistickým režimom, Ernest sa musel vrátiť a ako žid bol odsunutý na krátku dobu do vyľudnených oblastí v Bruntálskom kraji ako dedinský učiteľ. Neskôr sa vrátil späť do Prahy a začal učiť nemčinu a francúzštinu na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, odkiaľ bol opäť presunutý – tentokrát do Modry, aby vyučoval hru na klavíri v miestnej hudobnej škole. Neskôr mu znovu umožnili návrat do Prahy, kde pôsobil na Vysokej škole ekonomickej. „Naraz prišla správa, že v Ústí nad Orlicí sa našlo na koľajisku jeho telo. Nemal to v živote ľahké, no nechceli sme uveriť tomu, že spáchal samovraždu. Nejako sme sa prikláňali k tomu, že to bola taká inscenovaná samovražda.“ Práve jej otca správa zasiahla natoľko, že takmer rok nerozprával a dostal sa do ťažkých depresií. Smrť svojho brata, ktorý bol jeho posledným žijúcim príbuzným, niesol veľmi ťažko. O jedného brata totiž prišiel Gabrielin otec už v roku 1944. Najmladší brat z rodiny Kaiserovcov, Juraj, bol nasadený v roku 1943 bez akéhokoľvek výcviku do armády Slovenského štátu a zomrel pri jednom z prvých útokov na území Slovenska v roku 1944.

Otca pred transportmi uchránila výnimka

Gabrielina mama, Vlasta Kaiserová, rodená Reinbergová, sa narodila v Pardubiciach v roku 1915. Jej rodičmi a vychovávateľmi boli Jozef Reinberg a Antónia, rodená Tichá. Pamätníčka spomína, že stará mama bola celý život veľmi chorľavá a zomrela, keď mala jej mama takmer 19 rokov. Starý otec, ktorý bol rušňovodičom, sa neskôr druhý raz oženil, no podľa slov pamätníčky sa vrelý vzťah medzi macochou a jej mamou nikdy nevytvoril. Hneď po svojej svadbe v roku 1937 odišla Vlasta za svojím manželom na Slovensko a aj napriek tomu, že nebola židovka, Kaiserovci ju do rodiny prijali veľmi dobre.

Aj keď pamätníčka neuvádza presný rok, spomína, že jej otec v čase stupňujúceho sa antisemitizmu požiadal o výnimku, ktorá ho uchránila pred transportmi – bol tzv. hospodársky významný žid, pričom nemusel nosiť ani znak žltej Dávidovej hviezdy. Po svadbe pracoval na stavbách, najskôr v Hornej Štubni, kde s ním istý čas bývala aj Gabrielina mama Vlasta. Tu staval tunel, a keďže šlo o bývanie v stavebných barakoch, Vlasta sa neskôr presťahovala do neďalekej Banskej Bystrice, kde žila u manželových židovských priateľov. Po čase sa presťahovala do Piešťan, pričom pamätníčka spomína, že v Piešťanoch navštevoval otec mamu menej často – bezpečnejšie sa cítil na stavbách.

Práve v Piešťanoch poskytovala Vlasta čiastočné útočisko sestre svojej svokry, tete Eugénii, ktorá sa aj so svojím synom Róbertom musela ukrývať v lese. K Vlaste, ktorá mala v tom čase už dvoch synov – bratov pamätníčky, sa chodili umývať. „Jeden deň Róbert zaspal, tak si s mamou povedali, že ho u nás nechajú spať, aspoň sa pohrá s mojimi bratmi a keď nabudúce Eugénia príde, vezme si ho. Ona sa teda vrátila do úkrytu, no niekto ich prezradil a celú ich rodinu deportovali do Auschwitzu. Róbert zostal u mamy do konca vojny, bol úplne sám. Mohol mať 8 alebo 9 rokov.“ Gabriela spomína, že po vojne sa dostal do Kanady, kde žil celý život. Niekoľkokrát potom ešte rodinu svojich záchrancov navštívil.

Po skončení druhej svetovej vojny, o ktorej konci sa dozvedeli Kaiserovci prostredníctvom hlásenia v amplióne, zostala rodina žiť ešte chvíľu v Piešťanoch, potom sa presťahovali do Bratislavy na Šulekovu ulicu. Otec pamätníčky vtedy šiel pracovať na stavbu Priehrady mládeže pri Púchove. „Odtiaľ už prišiel ako odborník. Potom vstúpil do komunistickej strany a pracoval na Povereníctve stavebníctva, ktoré vtedy vzniklo a najmä si pamätám, že pracoval v Hydroprojekte, že staval všetky tie priehrady. Priehrada mládeže bola už posledná. Viem, že doma nebol niekoľko rokov. Bol niečo ako vedúci inžinier.“

Zo Šulekovej ulice sa Vlasta s deťmi presťahovali do jedného z domov, ktoré zdedili po starej mame Alici a jej sestre Eugénii. Domy im po nástupe komunistického režimu zhabali, bývali v nich len ako nájomníci. Majetok im bol vrátený v zlom stave až po páde socializmu.

Jediná sukňa z maminej uniformy

Gabriela sa narodila v máji 1948, teda pár mesiacov po februárovom komunistickom prevrate. Vyrastala na Palisádach, kde boli spojené dvory troch bytových domov. Podobne ako ostatní, aj oni vyrastali v skromnejších podmienkach. „Nebrala som to ako chudobu, lebo všetci sme chodili v teplákoch, všetci sme dostávali chlieb s masťou a cibuľou. Na dvore, kde sme trávili celé dni, nás bývalo vtedy 20 detí, veď len my sme boli štyria. Mávali sme slíže s makom a parené buchty, všelijaké prívarky, ktoré sme nemali radi. Mäso sme mali niekedy v nedeľu. Šetrilo sa – veci sme nosili jeden po druhom. Ja som musela nosiť po chlapcoch, hoci sú medzi nami veľké rozdiely, všetko sa prešívalo. Mali sme rádio, televíziu sme mali poslední v dome. Keď nám tie domy patrili, mama nemala peniaze na správcovstvo a na koks, ktorým sa kúrilo. Musela si peniaze požičiavať a nastala chudoba. Tie domy boli hrozné dedičstvo,“ opísala svoje rané detstvo pamätníčka. Spomína, že na kúpalisko v lete chodili zriedkakedy. Okrem jedného prípadu si nepamätá ani na dovolenky, skôr výlety. Koniec koncov, boli štyria súrodenci. Naviac, v 60. rokoch museli rodičia splácať dlh, otec bol chorý a v rodine chýbal príjem. Mama pracovala na železnici a svoju jedinú sukňu mala Gabriela práve z maminej uniformy.

Februárový prevrat Gabrielini rodičia nevnímali pozitívne. Obaja boli radoví straníci, oboch oslovili do členstva v strane a zo strachu sa báli povedať nie. Podľa slov pamätníčky otec síce sem-tam doma zdieľal svoje negatívne názory na komunistickú stranu, veľmi im však záležalo na tom, aby sa deti nikde nepreriekli. „Keď nechceli, aby sme im rozumeli, buď sa zatvorili do spálne, alebo si sem-tam prehodili niečo po nemecky.“

Prvý stret so židovstvom

Gabriela začala navštevovať základnú školu v roku 1954. Po prvom ročníku začala chodiť na pionierske tábory, ktorých sa zúčastnila deväťkrát. Ako spomína, keď začala chodiť do školy, ešte sa učilo náboženstvo. Otec nechcel, aby na náboženstvo chodila, no vysvetlenia sa Gabriela nedočkala. „Alternatíva náboženstva nebola. Boli sme iní, vyslúžili sme si pokriky ako „žid-smrad-kolovrat“, pretože deti to vedeli. Ja som sa dozvedela, že môj otec je žid v nejakej tretej alebo štvrtej triede. Prvý raz mi to povedal niekto na pieskovisku. Týkalo sa to tých domov, že sme židia, nám patria tieto domy. Vôbec sme v tom neboli vychovávaní, no keď som s tým prišla domov, mama mi to vysvetlila.“ Posmešky na účet ich pôvodu sa jej nepáčili.

O svoje židovské korene sa začala seriózne zaujímať od 17 rokov, pričom svojím záujmom veľmi potešila otca. „Náš otec rozprával veľmi málo a bol prísny. Možno to bola aj nejaká depresia, ktorú sme si my ani neuvedomovali, no hlavne veľmi pracoval do mojich pätnástich rokov. My sme ho videli večer, keď prišiel. Vtedy čítal Pravdu a fajčil a veľmi sme ho nemohli vyrušovať. Keď som bola deviatačka, veľmi ochorel. Rok bol v Podunajských Biskupiciach, pretože mal tuberkulózu a ťažkú cukrovku, potom bol ešte pol roka v Novej Polianke vo Vysokých Tatrách. Keď sa vrátil, ešte chvíľu bol doma a potom šiel pracovať do Pozemných stavieb Nitra, kde ho zamestnal jeden židovský kamarát. Keď sa odtiaľ vrátil, robil ešte chvíľu v Hydrokonzule a potom zomrel.“

Školské časy

Gabriela spomína, že mala šťastie na učiteľov. No po roku 1989, keď začali vychádzať dovtedy nedostupné knihy, musela prácne doháňať vedomosti z dejepisu. „Nič normálne sme sa neučili. Odkedy si pamätám, aj na vysokej škole, v prvom ročníku bola skúška z medzinárodného robotníckeho hnutia, nejaká socialistická ekonómia, no a snáď Veľkomoravskú ríšu sme sa učili, no o vojne vôbec nič. Možno ešte Slovenské národné povstanie bolo na gymnáziu spomenuté.“ Spomína aj na tradičné socialistické rituály, akými boli spartakiády, prvomájové či lampiónové sprievody. Spartakiády sa Gabriely veľmi netýkali. Hrávala vybíjanú, neskôr i závodne basketbal za Telovýchovnú jednotu Lokomotíva Bratislava. Na prvomájové sprievody má nostalgické spomienky – ako deti vyrábali mávadlá, na okná vylepovali plagáty, pripravovali tematické nástenky k rôznym výročiam. „Prvomájové sprievody boli povinné, mohli sme ísť s rodičom – párkrát som bola s mamou za železnice. Ona sa nejako vypracovala od výhybkárky, pretože začala študovať právo, no preto, že sa vydala za otca a odišli na Slovensko, to nedoštudovala. Na železnici začala pracovať, keď som mala tri roky.“ Od 4. triedy začala navštevovať krúžky, napríklad aj v Prezidentskom, vtedy Pionierskom paláci. Postupné uvoľňovanie režimu bolo cítiť aj v kultúrnej sfére. „Mali sme úžasnú slovenčinárku, pani Krivú, ona nám otvárala dvere do divadla. Nehovorím, že ruskú literatúru si nevážim, ale tie sovietske hovadiny sa nehrali. V 1966 som maturovala a viem, že z tých čias mám Ludvíka Aškenázyho, Bohumila Hrabala, Vladimíra Párala. Najskôr k nám prichádzali tie české knihy, na tie sa stála každý štvrtok rada.“ Ďalej dodáva, že sa tajne počúvalo rádio Luxembourg, takisto i Rádio Slobodná Európa či Hlas Ameriky.

Vysokoškolské štúdium bez literatúry

Pamätníčka vysvetľuje, že po gymnáziu chcela študovať všeobecné lekárstvo, no skončila tesne pod čiarou. Ako alternatívu jej ponúkli štúdium hygieny v Prahe alebo štúdium zubného lekárstva. „Od detstva som mala vysnené to všeobecné lekárstvo. Uvažovala som, že na truc pôjdem do Nitry na poľnohospodársku univerzitu, lebo som k tomu mala veľmi blízko. Prípadne na chemicko-technologickú. Napokon som sa rozhodla pre zubné lekárstvo a asi som spravila dobre. Celý život som zubná lekárka a mám špecializáciu ortodoncia,“ uviedla Gabriela s tým, že po ukončení štúdia v Bratislave šla pracovať do Čiech.

Pamätníčka konštatuje, že študentské časy sa so súčasnosťou veľmi nedajú porovnať. V tom čase sa učili z Atlasu Sinělnikova, čo bol podľa slov Gabriely jediný dostupný atlas, z ktorého sa dalo študovať. „Chodili sme na prednášky ako blázni, pretože nebola žiadna literatúra. Sem-tam napísali nejaké skriptá tí, čo nás učili.“ Momentálne učí sa Slovenskej zdravotníckej univerzite a keď rozpráva študentom, ako začínali, nechcú veriť, že boli viac-menej samoukovia. Štúdium dokončila v roku 1971 a spomína, že v roku 1977, keď už mala záujem o ortodonciu, jej emigranti z Ameriky prepašovali jednu historickú učebnicu o ortodoncii, ktorú požičiavala všetkým kolegom.

Návštevy za hranicami republiky

Keďže v prvej polovicu roku 1968 sa v dôsledku snahy o demokratizáciu komunistického režimu už dalo vycestovať, Gabriela si po skúškach vybavila, že pôjde pracovať ako pomocníčka do domácnosti do Luxemburska a za peniaze, čo si zarobí, navštívi Paríž. Na gymnáziu mala francúzštinu, ktorú má veľmi rada. „Vo Francúzsku som bývala na takej študentskej ubytovni za pár peňazí. Zistila som, že v Luxembursku som dostala veľmi málo peňazí. Slobodu som skôr vnímala v Paríži. Cestovala som tam vlakom, i keď po Paríži som sa pohybovala pešo, lebo som nemala ani na to metro. V novinách som videla autorov, o ktorých nás pani Krivá učila. Tam to bolo bežné v kníhkupectve, no nič som si nemohla kúpiť. Budovy tam nevyzerali tak strašne ošarpano, oblečenie bolo iné. V podstate som si to uvedomila hneď za hranicami, že tie polia vyzerajú inak, ten vzduch je tam úplne iný,“ spomína na návštevu Paríža počas vysokoškolských čias Gabriela. Keď sa vrátila domov, niekoľko dní trénovala a následne šla na zájazd s TJ Lokomotíva Bratislava do Belgicka. Vrátili sa 19. augusta 1968.

„Zobuď sa, je vojna!“

Na vtrhnutie vojsk krajín Varšavskej zmluvy si pamätníčka spomína takto: „21. augusta ma mama zobudila ráno o piatej hodine, že je vojna. Bola som sama doma, sestra bola niekde na prázdninách a bratia už doma neboli. Po Palisádach šli tanky smerom na hrad. So spolužiakmi sme šli na Šafárikovo námestie a tam sa to už mlelo, už boli nejakí ľudia zabití.“ Rozhodli sa teda, že pre ranených pôjdu darovať krv. Pre Gabrielu to bolo prvé darcovstvo, a aj keď vtedy odpadla, neskôr sa stala pravidelnou darkyňou.

Gabrielin brat spolupracoval so slovenským horolezcom Ivanom Fialom – cez dovolenky si zarábali peniaze tým, že vonku robili horolezeckých sprievodcov. „Môj brat emigroval v roku 1968. Napísal telegram svojej žene, ktorá u nás bývala s polročným dieťaťom, aby si zbalila veci, že on sa domov už nevráti. Odišli a na jeseň sa zatvorili hranice.“ Znovu sa videli až v roku 1989 na Balatone a domov sa vrátil v roku 1991.

Kádrový profil: Rodičia vylúčení zo strany, brat emigrant...

Gabriela dokončila štúdium vysokej školy v roku 1971. Aj v dôsledku augustových udalostí sa Gabrielini rodičia rozhodli vystúpiť zo strany. Otec sa stal obyčajným úradníkom v Hydroprojekte, mama musela ísť do dôchodku. Aj keď už mala dôchodkový vek, odchod niesla veľmi ťažko. „Tú svoju prácu, grafikony a radenie vozňov milovala. Viem, že prestala spávať, odvtedy dokonca brala aj nejaké tabletky na spanie. Potom ju síce ešte zavolali na nejakú brigádu, no požadovali od nej, aby neudržiavala nijaký kontakt so svojím synom, ani písomný. Ona bola taká odbojníčka a spýtala sa ich, či by to spravili aj oni. Na to ju poslali von a musela odísť.“

Už počas štúdia chodila pamätníčka so svojím prvým manželom z Prahy. On študoval právo. Gabriela na Slovensku nikoho nechcela prosiť o miesto. „Sama som si ho nevedela nájsť a vtedy mali veľkú výhodu straníci. Otec mi povedal, že mi už nepomôže a musím sa starať sama. Keď som bola v Prahe, mala som lacný vlak, pretože mama pracovala na železnici a keď som bola u Pavlových rodičov, pozerali sme, čo je tak blízko. Vedela som, že v Prahe to nebude, tam sme ani nemali kde bývať, poslala som teda niekoľko žiadostí do Benešova, do Mladej Boleslavi a ešte niekam.“ Hneď sa jej ozvali z Benešova, dokonca jej ponúkli aj byt vo Voticiach. Gabriela uvádza, že do nového zamestnania nastupovala tri dni po promóciách. So sebou mala len kufor so šatami. „Nemala som nič, ani som nemala veľmi čo dostať. Naši nemali veľa peňazí. Pani primárka mi hneď vybavila 4 000 Kčs, za ktoré sme si kúpili dve váľandy a dve kreslá. Kuchyňa bola nezariadená a tak, ako sme my teraz Ukrajincom dávali, tak sme tam začali aj my nejako žiť.“ Od októbra 1971 tu žila do roku 1973. Pri autonehode 29. januára 1973 stratila manžela, v tom čase bola v siedmom mesiaci tehotenstva. V apríli sa jej narodil syn Daniel. „Horko-ťažko som tam nejako vydržala do konca februára, nemala som peniaze. Potom mi dali jednu sanitku, pomohli mi predať nábytok. Mala som tam takú druhú mamu, jednu magistru, ktorá bola moja suseda na poschodí. Všetko mi požičala, zariadila za mňa a postarala sa o mňa, kým prišli rodičia. Prišla za mnou mama, dokonca raz prišiel na jeden víkend aj otec či brat. Na to som vo februári šla domov do rodičovského bytu, dali mi tam jednu izbu. Potom som porodila a dostala som 300 Kčs vdovský dôchodok a prídavky na dieťa dokopy. Tak som sa snažila ísť pracovať s tým, že mama bola doma, tak že sa postará o Daniela.“ Hľadala si prácu, no nedarilo sa jej zohnať si miesto aj napriek tomu, že bola sociálny prípad. Zamestnanie jej napokon pomohol získať otec – pamätníčka spomína, že kúpil obraz od maliara Studeného a odniesol ho niekomu, kto to zariadil. Dostala teda miesto v školskej ambulancii na Záluhách v Dúbravke. Tam pôsobila ako školská zubná lekárka, no po čase zistila, že chce niečo viac. „Nemali sme materiály, nemali sme nič, len deti, ktoré sa strašne báli. Nevedela som si predstaviť, že budeme mať iné vŕtačky, iné materiály, vtedy bol proste hlboký socializmus. Zažiadala som si preto o špecializáciu čeľustná ortopédia. Najskôr mi povedali, že to nie je možné – už tam bol aj kádrový profil spomenutý, keďže rodičia boli vyškrtnutí, brat emigrant, takže horšie som už ani nemohla mať.“ Napokon jej oznámili, že postgraduálne štúdium jej umožňujú – šlo o trojmesačné školenie na Bezručovej, pričom v súčasnosti uvedenú špecializáciu vyučuje sama pamätníčka. V tom čase už so svojím súčasným manželom, s ktorým sa zosobášili v roku 1975, čakala druhé dieťa – Samuela, ktorý sa narodil v roku 1977. Z ambulancie musela teda odísť zo dňa na deň. Neskôr vysvitlo, že jej miesto pre niekoho potrebovali.

Počas materskej jej pomáhala mama a Gabriela dostala ponuku, že môže ísť pracovať po trojmesačnom školení čeľustnej ortopédie na Saratovskú do Dúbravky, kde nastúpila v roku 1978. „Nič som z toho nevedela, tam mi kolegyňa pomohla, iné školenia vtedy neboli.“ V januári v roku 1980 mala ďalšieho syna – Juraja. Toho umiestnila do jasieľ ako 10-mesačného, Samuel mal približne rok a pol. Najstarší Daniel chodil do škôlky. Po narodení najmladšieho syna nastúpila Gabriela na Polikliniku v Karlovej Vsi, kde pôsobí doteraz. Pamätníčka však spomína na možnosť prerušenia pracovného pomeru počas leta, kedy mohla byť dva mesiace znovu na materskej. Túto príležitosť využila pri oboch mladších synoch.

„Vyrastali sme len v jednom, nevedeli sme si predstaviť, čo bude.“

Ponúk vstúpiť do komunistickej strany mala Gabriela niekoľko len v samotnom zamestnaní. Pokúšal sa o to aj primár. „Dvakrát ma lámal do strany, no ja som nechcela. Stačilo, že som povedala, že mojich rodičov vyškrtli zo strany a mám brata v emigrácii. Hovoril mi, viete, teraz ale nemôžete byť ani vedúca, ani primárka, ani nič.“ Ona však takéto ambície nemala.

V osemdesiatych rokoch sa nespokojnosť postupne dostávala na povrch a tak ako ostatní, aj Gabriela to vnímala a čakala, kedy sa niečo zmení. Dopisovali si s bratom, ktorý však sľúbil rodičom, že v listoch nezmieni nič kritické, aj keď bol zarytý antikomunista. „Dopisy boli len o deťoch, o počasí a o tom, kde boli na dovolenke. Sem-tam sme si aj telefonovali, no bolo to o ničom. Musel si dávať veľký pozor. My sme tu boli vytrénovaní, no on tam žil v slobodnom svete.“ Na udalosti okolo Nežnej revolúcie si pamätníčka spomína takto: „Šla som v trolejbuse 17. novembra podvečer a tam som už videla nejaký sprievod. Vystúpila som teda a vtedy mi len povedali, že vy ste nepočuli, čo sa deje v Prahe? Tak som utekala domov a sme to všetko rozoberali. V práci sme to celkom uchopili do rúk, založili sme tam organizáciu VPN všetci, čo sme neboli straníci,“ spomína s radosťou na udalosti revolučných dní Gabriela. Každý deň chodili na zhromaždenia. „Bolo to úplne úžasné. Mala som 41 rokov, no slzy mám v očiach. Sme sa tam stretávali, ako sme to prežívali a čakali sme, čo bude. Ale priznám sa, že sme si to nevedeli predstaviť. Vyrástli sme len v jednom.“

Konverzia a súčasnosť

Gabrielin manžel žil židovský život od narodenia, pričom ona sa k nemu dostávala prostredníctvom beletrie, čo vychádzala v Čechách. Manžel sa neskôr začal výrazne angažovať popri zamestnaní. „Ja sa cítim ako židovka, konvertovala som. V obci sa správajú všetci veľmi dobre, ale určite ma neberú ako židovku tým, že moja mama nebola židovka.“

Gabriela začala pôsobiť aj na akademickej pôde. Na Katedre logopédie na Komenského univerzite v Bratislave učila takmer 13 rokov, vyučovala ortodonciu aj stomatológiu. Neskôr vznikla Katedra čeľustnej ortopédie na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave, kde pôsobí doteraz ako externý učiteľ.

Počas svojho života sa riadi týmto mottom: Ži a nechaj žiť.