Magda Atlasová Schwarzová

„U nás doma sme boli zadobre s každým. Nám nič nerobili, ale nie preto, že sme Atlasovci. Ale lebo sme boli viac bohatší než tí ostatní. Takže nás ešte nechali, nám nerobili nič zlého. Potom som sa v štyridsiatom vydala a išla som do Prešova." „Za koho ste sa vydali? Aj to porozprávajte.“ „Za koho som sa vydala? Za jedného veľmi zlatého chlapca. On bol obchodník s drevom. On vyvolával pražce. Viete, čo to je pražce? Tie drevené pražce, čo sa dávajú na koľajnice vo vlaku. Takže, keď sa stalo, že začali deportovať židov z Prešova, on dostal prezidentskú výnimku. Nakoľko, že posielal tie pražce do Francie. A tak sme žili v jednom veľkom dome a v jednej čiastke toho domu býval policajný inšpektor Maradík. A keď bola chytačka v Prešove, vždycky preňho prišli, ako vedúci tých policajtov, čo chytajú židov. A my sme mali maličkú bránu, tá keď sa otvárala, tak sme vedeli, že sa otvára. Nikto nemohol prísť, len keď prišli policajti vziať toho Maradíka, že chytačka. My sme vyšli z postele alebo keď sme neboli v posteli… V jeho byte bolo napísané Inšpektor Maradík, ale jedny dvere a jedna izba bola prázdna. Takže, keď on odišiel s policajtmi, my sme vošli do tej izby a tam nikto neprišiel, lebo bolo vypísané – policajný inšpektor Maradík. Tak sme sa vlastne chránili asi pol roka." Sandra: „A ako sa volal váš manžel?“ On sa volal Viktor Schwarz. A potom, neviem nejako, naproti bola krásna vila a tam sa nasťahoval tento Prešovský, jak on sa volal, tiež taký vysoký úradník. A on sa stále pozeral, aké pohyby, kto chodí k nám, kto nechodí k nám… Alebo ja mám tú židovský odznak. A keď som prešla plot, vlastne bránu, už hlásil policajtom, že ja chodím bez povolenia na ulicu. A tak potom sme sa už báli ísť tam do toho bytu. A sme hľadali vždycky určité miesta u známych ľudí a tam sme spali. Aj moja mama tiež bola so mnou, ktorá žila v Ráslaviciach, ale sme ju nenechali samú."

„Maličká sestra, tú zobrali od Bardejova do transportu. Ale ten transport ostal stáť jednu noc v Bardejove. A môj strýko bol lekár v Bardejove, tak on išiel a ju vybral. Povedal, že ona má epilepsiu, že ju berie so sebou do bytu a ráno nech po ňu prídu. A prišiel gardista a môj strýko povedal: ,Ja ti ju nedám!´ a na to ten gardista povedal: ,Ani ja by som nedal svoje decko.´ Takže ju nechal. No a potom hneď došla ku mne do Prešova. A v Prešove bol jeden Nemec. Chodil s týmto ,hakenkreuzom‘, ale mal jednu milenku, ktorá bola niekedy ,kinderfräulein‘ u Alicky. A ona strašne ľúbila moju sestru, tú maličkú. On ten Nemec sa volal Schurtger. A oni ju zobrali cez hranicu do Budapešti. Takže tá malá sestra odišla do Budapešti. Veľmi ťažko tam žila, bola jako slúžkou jedných, u druhých. Kým sa dostala k môjmu švagrovi, od môjho manžela brat bol v Budapešti. A mal známych dôstojníkov maďarských, ktorí boli komunisti. A on ukrýval židov. Tak ukrýval moju sestru, môjho švagra a ešte neviem koľkých, kým na to prišli a ich zavreli. A ju strašne trápili u policajtov. Jej pálili tuna ruky u policajtov, aby rozprávala. Až ich predsa zobrali všetkých k Dunaju a strieľali na nich. Ona nevie ako a prečo sa našla v jednej Buda nemocnici, holá. Niekto ju zachránil z Dunaja. Ju nezastrelili. A tak ostala v tej nemocnici, neviem, jak dlho, a potom neviem, jak sa dostala." Juraj: „No, vojna už sa skončila.“ „Nie, nebola vojna skončená." Juraj: „No, tvojho švagra zastrelili.“ „Zastrelili, aj všeckých tých, čo boli tamto zavretí, ale Aja mala tie ruky také spálené. To ju trápili, aby hovorila, čo bolo a s kým bola, kto to bol. Rozumieš? Po vojne sme sa dozvedeli, že žije v Budapešti a sme ju išli hľadať. Lebo jeden doktor Arie prišiel z Budapešte a on povedal, že Alicka žije v Budapešti, ale keď sa nikto nevrátil, tak ona sa nevráti domov. Ona nechce žiť v Ráslaviciach. Tak sme cestovali niekoľko dní, lebo Rusi vždy zobrali lokomotívu, no a my sme ostali stáť. Ja som prišla do Budapešte a takými napuchnutými nohami. Ale sme ju našli a tak potom sme ju doniesli domov."