Magda Atlasová Schwarzová

„Sme chodili do práce a nemali sme peniaze. Ale boli peniaze, že mali takú dieru, pamätáš sa? A ja som cestovala s tým autobusom a dala som mu tomu šoférovi tie veľké peniaze. Som myslela, kto vie, koľko to je. A dal mi lístok. Bála som sa vždycky, jak to vystúpim, lebo vtedy sa ťahala tá šnúra a zastavil sa autobus. A ja som bola ešte taká malá. Došla som, keď už nám bolo lepšie. A keď som išla do autobusu a ten šofér mi povedal: ,Vieš, že si vždycky skoro zadarmo cestovala? Ja som ti dal lístok za tie peniaze, čo ty si mi dala.´ Juraj: „Musíš vedieť, že si nie skoro zadarmo. Si cestovala zadarmo. Lebo ten peniaz nebol izraelský. To bol palestínsky. Ten peniaz nemal žiadnu hodnotu. Lebo on ťa vzal zadarmo.“ „Ale on bol taký zlatý…" Juraj: „Nebol ten Eli?“ „Eli, potom ale sa mu niečo stalo nie?" Juraj: „Myslím, že stratil nohu alebo čo, ešte predtým cez vojnu, tú 40-dňovú.“ „Áno. Tak také historky."

„U nás doma sme boli zadobre s každým. Nám nič nerobili, ale nie preto, že sme Atlasovci. Ale lebo sme boli viac bohatší než tí ostatní. Takže nás ešte nechali, nám nerobili nič zlého. Potom som sa v štyridsiatom vydala a išla som do Prešova." „Za koho ste sa vydali? Aj to porozprávajte.“ „Za koho som sa vydala? Za jedného veľmi zlatého chlapca. On bol obchodník s drevom. On vyvolával pražce. Viete, čo to je pražce? Tie drevené pražce, čo sa dávajú na koľajnice vo vlaku. Takže, keď sa stalo, že začali deportovať židov z Prešova, on dostal prezidentskú výnimku. Nakoľko, že posielal tie pražce do Francie. A tak sme žili v jednom veľkom dome a v jednej čiastke toho domu býval policajný inšpektor Maradík. A keď bola chytačka v Prešove, vždycky preňho prišli, ako vedúci tých policajtov, čo chytajú židov. A my sme mali maličkú bránu, tá keď sa otvárala, tak sme vedeli, že sa otvára. Nikto nemohol prísť, len keď prišli policajti vziať toho Maradíka, že chytačka. My sme vyšli z postele alebo keď sme neboli v posteli… V jeho byte bolo napísané Inšpektor Maradík, ale jedny dvere a jedna izba bola prázdna. Takže, keď on odišiel s policajtmi, my sme vošli do tej izby a tam nikto neprišiel, lebo bolo vypísané – policajný inšpektor Maradík. Tak sme sa vlastne chránili asi pol roka." Sandra: „A ako sa volal váš manžel?“ On sa volal Viktor Schwarz. A potom, neviem nejako, naproti bola krásna vila a tam sa nasťahoval tento Prešovský, jak on sa volal, tiež taký vysoký úradník. A on sa stále pozeral, aké pohyby, kto chodí k nám, kto nechodí k nám… Alebo ja mám tú židovský odznak. A keď som prešla plot, vlastne bránu, už hlásil policajtom, že ja chodím bez povolenia na ulicu. A tak potom sme sa už báli ísť tam do toho bytu. A sme hľadali vždycky určité miesta u známych ľudí a tam sme spali. Aj moja mama tiež bola so mnou, ktorá žila v Ráslaviciach, ale sme ju nenechali samú."