Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alexander Bachnár (* 1919  †︎ 2019)

• narodil sa 29. júla 1919 v Topoľčanoch

• vyštudoval gymnázium v Nitre a Prievidzi, maturoval v roku 1938

• absolvoval pedagogickú akadémiu v Bratislave, ale po vzniku Slovenského štátu už nemohol absolvovať skúšky a získať diplom

• vo februári 1940 povolaný do armády, skončil v pracovnom 6. pluku

• v júni 1942 eskortovaný do pracovného tábora v Novákoch, kde robil riaditeľa školy

• v auguste 1944 po prejave ministra Čatloša prevzali moc v tábore a odišli k partizánskej jednotke na neďalekej hore Vtáčnik

• ako veliteľ partizánskej jednotky sa zúčastnil viacerých významných bojov, skončil pri obci Skýcov v oddiele majora Zoriča, demobilizovaný bol pri Badíne

• po vojne sa z Topoľčian odsťahoval do Bratislavy

• v roku 1969 vylúčený z komunistickej strany

Alexander Bachnár pochádza z mnohodetnej rodiny, doma ich bolo 10 súrodencov. Rodičia sa v očakávaní lepšieho života začiatkom 20. storočia z Topoľčian vysťahovali do Ameriky, no vrátili sa ešte chudobnejší, ako tam išli; obohatení o tri deti. Ako jedinému z rodiny sa mu podarilo získať maturitu: „Moja chudinka mama, ktorá ledva vytiahla päty z domu, tá si ma raz v sobotu poobede po maturite vzala a išla so mnou okolo námestia ukázať na korzo, že ona má syna maturanta. Lebo v tej dobe to bola ešte zvláštnosť,“ hovorí.

Ľavicové smerovanie

Rodina Alexandra Bachnára, ako hovorí, bola predurčená na ľavicové smerovanie.

Otec bol remeselník - maliar-natierač, ale väčšinu života bol nezamestnaný a o rodinu sa starala sestra, ktorá zarábala ako krajčírka. Alexandrovi dokonca prispievala na vlak a stravu, aby z Topoľčian mohol vlakom chodiť na gymnázium do Nitry a neskôr do Prievidze. Na jedlo mu denne zostávalo 50 halierov, za čo sa v tom čase dali kúpiť asi tri rožky: „Ja som si obyčajne kupoval jeden orechový rohlík za 50 halierov, takže som sa viacej nahladoval ako najedol. Keď som chodil do Prievidze do školy, tak som sa kamarátil so synom prievidzskej Karpátie, ktorý so mnou chodil do jednej triedy a ktorý si nosil toľko desiatej, že mne z toho zostalo tiež na desiatu aj na obed. A koľkokrát sa stalo, že to bola moja jediná strava za celý deň.“

Alexandrov brat v roku 1936 tajne utiekol na tri roky do medzinárodných brigád v Španielsku, on sám sa ešte pred vojnou pridal k ľavicovému hnutiu Hašomer Hacair, inklinujúcemu ku komunizmu a orientujúcemu sa na samostatný izraelský štát v Palestíne.

Do roku 1938 žili Židia s ostatnými obyvateľmi Topoľčian bez konfliktov. Starostom mesta bol vždy člen HSĽS, ale jeho zástupca bol vo viacerých prípadoch Žid. Starosta ako člen HSĽS dokonca na židovské sviatky navštevoval synagógu. Keď sa však chýlilo ku kritickému obdobiu, ľudáci začali vystupovať aktívnejšie.

„My sme sa začali tiež už organizačne pripravovať, vstúpil som do hachšary v Trenčíne, kde som sa pripravoval na robotnícke profesie. Pracoval som na píle, ako poľnohospodársky či polygrafický učeň v Giraltovciach. Okrem toho som bol aktívny aj v komunistickom hnutí, organizoval som stretnutia s ľavicovo orientovanou mládežou,“ spomína.

Keď mu na to Garda prišla, činnosť mu zakázali a nesmel opustiť Topoľčany, každý deň sa mal chodiť hlásiť. Vo februári 1940 musel narukovať do pešieho pluku v Prešove a v Sabinove, neskôr ho preradili do takzvaného 6. pracovného práporu, kde bol až do júna 1942.

„Keď sme narukovali, nedostali sme zbrane, boli sme pracovné útvary, tak sme dostali krompáče a lopaty. Ja som mal to šťastie, že zistili v Prešove, že som bol učiteľ, a tam bola cigánska rota pracovného práporu, analfabeti. Dostal som za úlohu tri hodiny dopoludnia učiť cigánov čítať a písať.“ V pracovnom prápore pokračoval v ilegálnej činnosti. Neskôr, aby dehonestácia Židov bola vyššia, im zobrali zelené vojenské uniformy a namiesto nich im dali namodro prefarbené uniformy s okrúhlymi čapicami po bývalých námorníkoch Rakúsko-uhorskej monarchie, aby bolo aj na ulici vidieť, že sú Židia. Z Prešova ho odvelili na izolovaný Oremov Laz, mimo civilizácie, a odtiaľ do Sv. Jura kopať Šúrsky kanál.

V Malých Karpatoch už v 1942 operovala asi 20-členná partizánska skupina pod vedením stredoškolského profesora Alexandra Markuša. Hnutie vtedy ešte nemalo základňu, ani nebolo natoľko opodstatnené: „Napriek tomu za nami prišli, či by sme mali ochotu ísť do Markušovej jednotky, a dali nám tri dni na rozmyslenie.“ Hneď povedal, že ide. Na druhý deň sa však dozvedeli, že celú jednotku Štátna bezpečnosť zajala. Alexander Markuš sa dostal do skupiny väzňov, ktorá bola neskôr, vo februári 1945, deportovaná do Mathausenu a ktorú potom Američania zbombardovali, lebo sa domnievali, že je to vojenský transport.

„Ja som mal opäť šťastie, mal som za úlohu rozdávať pracovné náradie, mal som k dispozícii búdku, kde som bol pomerne schovaný pred očami armádnych činiteľov, takže sa naďalej u mňa sústreďovala aj ilegálna práca. Vyhotovoval som falošné dokumenty, vyhotovil som asi 200 falošných občianskych. To sa robilo tak, že pečiatku z originálneho dokumentu som preniesol na bielok z vajíčka natvrdo. To vajíčko vsaje farbu z pečiatky, a potom sa dá preniesť zase na iný. Ja som mal vtedy dokumenty na meno Ján Bratko, ale našťastie som ich nemusel nikdy použiť.“

Nováky sú kus môjho života

V júni 1942 ho eskortovali do pracovného tábora v Novákoch, kde už mal rodičov, brata s manželkou a tromi deťmi, sestru s manželom a jedným dieťaťom a ďalšiu sestru s manželom: „Nováky sú samy osebe fenomén: na začiatku to boli len tri objekty obohnané ostatným drôtom. Spávalo sa na palandách, na obed sme mali snáď len nejakú polievku, no z tohto tábora sa pričinením väzňov dospelo k situácii, že sa tam žilo pomerne bohatým materiálnym a ešte bohatším kultúrnym životom.“

Z tábora v Novákoch odišli dva transporty, jeden z nich na najväčší židovský sviatok Jom kipur: „Po dvadsiatich rokoch od vojny som sa od sestry, krátko predtým, než zomrela, dozvedel, že som tiež bol v zozname. Sestra bola vedúca krajčírskej dielne a šila šaty aj pre manželku veliteľa tábora, pani Polhorovú. Ona sa dozvedela, že som na zozname a požiadala pani Polhorovú, aby išla za manželom, a on ma z toho transportu vytiahol. Sestra mi to nechcela povedať, aj ju chápem, pretože počet bolo treba dodržať, tisíc ľudí do transportu, a keď niekto chýbal, tak sa zobral ďalší. A ona ma chcela ušetriť, že ja som nažive len vďaka tomu, že niekto musel namiesto mňa zahynúť.“ Selekcie a výber, kto pôjde do transportu, nechali gardisti na židovskom vedení tábora.

V Novákoch postupne vznikli rôzne dielne: čalúnnická, zámočnícka, tokárska, krajčírska, čiapkarska alebo dielne na volejbalové, tenisové alebo pingpongové siete. V nábytkárskej dielni sa robil exkluzívny nábytok pre ministrov vtedajšej vlády alebo nemeckých protektorov.

„Založila sa tam základná škola schválená vtedajším ministerstvom školstva, po úteku dovtedajšieho riaditeľ školy Joža Weisera s manželkou do Maďarska, ktorý tam priniesol mimoriadnu úroveň, som sa riaditeľom školy stal ja. Mal som v Bratislave vyštudovanú pedagogickú akadémiu, len som po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 už nemohol zložiť skúšky... Ako riaditeľ školy som mal k dispozícii vlastnú izbu, čo bola veľká vymoženosť, mal som tam gramofón, platne, dostával som čaj a keksy. Každú nedeľu deti chodili ku mne. Keď som prednášal o husitstve, pustil som im Smetanovu Má vlast, aby si to vedeli dať do súvislosti veci odborné aj citové... Čím je človek v ťažších podmienkach, tak tým je schopný viac zo seba vydať a toto sa u tých detí veľmi markantne prejavovalo, vedeli, že musia niečo dokázať.“

Paradoxom doby bolo, že po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Alexander Bachnár spolu s ďalšími približne 230 bojaschopnými mužmi zapojili do bojov a ostatní buď zostali v tábore, alebo sa presunuli do Banskej Bystrice. Deti zo školy, ktoré do tábora prišli ako úplne malé, nikdy normálny život nezažili a písali mu listy, ako im táborový život, on a škola chýbajú.

Prevzali moc v tábore a išli do Povstania

Tábor v Novákoch dokázal uživiť nielen svojich obyvateľov, ale pomáhal aj partizánskej jednotke na neďalekom Vtáčniku, kam partizánom dodávali cukor, masť, soľ a zásobovali ich aj zbraňami, ktoré mali vďaka kontaktom s ľuďmi zvonka: „Keď 28. augusta 1944 odznel prejav ministra Čatloša, že slovenská vláda pozýva nemeckú armádu, aby na Slovensku urobila poriadok, z podlahy sme vybrali zbrane. Postavili sme sa pred stráž do trojstupu a oznámili veliteľovi, že preberáme v tábore moc.“

Z nováckeho tábora odišiel do Povstania celý jeden oddiel, pokračovali do Zemianskych Kostolian, kde bolo vyzbrojovacie stredisko pre partizánske hnutie a kde dostali niekoľkohodinový výcvik zachádzania so zbraňou. Hneď na to, okolo 2. septembra, ich poslali ako jednotku do Baťovian, kadiaľ už Nemci prešli, a hrozilo, že sa dostanú na hornú Nitru a do centra povstania do Banskej Bystrice.

„Naša jednotka oslobodzovala Handlovú, boli sme v bojoch v Turčianskom Sv. Martine, päť týždňov v Gaderskej doline, potom sme sa dostali na Krížnu, kde boli najťaživejšie dni. Iba holý kopec, kde ledva bol strom, a tam skoncentrované vojenské a partizánske jednotky, obkľúčené ostreľujúcou nemeckou armádou z mínometov. Pršalo, zima bola. Bol som vtedy veliteľom čaty. Jednotka ruského majora Zoriča mala obsadenú obec Skýcov, ktorá fakticky celý čas bola československá, tam Nemci neprišli. Občania sa o nás starali jedinečne.“

Potom dostali pokyn prejsť front a spojiť sa s Červenou armádou. V marci 1945 už išlo o obrovský útvar, ktorý mal okolo 600 príslušníkov. 16. marca mali pri Novej Bani prejsť cez rozvodnený Hron, na ktorom ešte plávali ľadové kryhy: „Červená armáda nám pripravila mostík, on bol desať centimetrov pod vodou, aby ho Nemci nezbadali, a my namiesto toho, aby sme došli k tomu mostíku, sme prišli asi o 100 metrov vyššie a Nemci na nás počkali. Údajne to bola zrada.“ Veľa mužov sa vtedy utopilo. Čata Alexandra Bachnára tvorila zadný voj, vďaka čomu boli ešte hore na kopci, keď sa začala paľba. „Našej Dukesovej rozviedke sa podarilo v spodkoch preplávať Hron, asi šesťdesiat metrov, a my sme sa vrátili späť do Skýcova, ale ten už bol vypálený, keď sme sa vrátili. Nemci tam prišli po našom odchode a okrem fary a pošty a 4 domov všetko vyhorelo. Keď sme sa vrátili, ešte sa v obci dymilo.“ Oslobodení boli v okolí Veľkých Uheriec, demobilizovaní v Badíne.

Návrat do Topoľčian bol krátky

Do Topoľčian sa vrátil koncom apríla 1945, kde našiel už len otca a jednu sestru: „Boli to smutné pocity, lebo človek si začal uvedomovať, kto všetko už tu nie je.“

V meste došlo po oslobodení k protižidovskému pogromu, ktorý bol oficiálne zdôvodnený tým, že tamojší židovský lekár doktor Berger dal istému dievčatku injekciu, ktorá jej mala privodiť smrť. Hoci to nebola pravda, obyvatelia Topoľčian napadli miestnych Židov, ktorých z pôvodných troch tisíc prežilo pár desiatok, lúpili a rozbíjali im domy.

Alexander Bachnár odišiel do Bratislavy. Odmietol byť menovaný za krajského veliteľa národnej bezpečnosti v Žiline. Pracoval na Zväze partizánov ako zástupca vedúceho kultúrneho oddelenia. Spoluzakladal časopis Partizán, neskôr pracoval ako redaktor armádneho časopisu Bojovník s Vladimírom Mináčom, Mikulášom Langerom či Leopoldom Laholom. Odtiaľ prešiel do Pravdy, kým ho v 50-tych rokoch nevyhodili a nepresunuli do Dimitrovky na manuálnu prácu: „Takže som vyučený zvárač na umelé hmoty aj olovo. Tam som pracoval dva roky, kedy ma zavolali na ústredný výbor KSS, kde mi ponúkli robiť znovu noviny. To trvalo od roku 1953 do 1969, kedy som bol vyhodený ako pravicový antisocialistický element.

Vo februári 1948 sme ako členovia komunistickej strane žili v predstave, že to bude dobre, lebo Die Partei hat immer Recht. Neuvedomovali sme si tie dopady na ďalší vývin spoločnosti, republiky, a žili sme v idealistických predstavách o Sovietskom zväze aj Stalinovi. Obsadzovali sa budovy takzvaných buržoáznych strán, napríklad sme v tom čase obsadzovali tlačiareň Konkordia na začiatku Krížnej ulice. Predtým to bola tlačiareň patriaca Nemcom, kde sa tlačil nacistický Grenzbote, potom tam Demokratická strana tlačila Čas, potom ako časopis ROH sme tam my tlačili Prácu... 

Nedocenili sme to, čo sa odohrávalo, mysleli sme, že je to správne, a skepsa prišla až potom, keď prišli prvé procesy so Slánskym a spol. Zistili sme, že obžalobný spis a výpoveď Slánskeho boli takmer totožné, tak sme si uvedomili, že to nie je možné.“

Neskôr Alexander Bachnár prešiel do dubčekovsko-reformistického krídla a v roku 1969 bol po sedemhodinovom pohovore vylúčený zo strany:

„Tak som bol čas nezamestnaný, čas som predával noviny, až sa potom uľútostila pani riaditeľka Ústavu zdravotnej výchovy, kde som robil desať rokov zdravotno-výchovnú propagandu a odtiaľ som už šiel do dôchodku,“ hovorí energeticky takmer storočný Alexander Bachnár s neuveriteľnou pamäťou a schopnosťou zaradiť detaily zo života do všeobecného kontextu.