Zuzana Bacigálová

„Manžel bol zahraničný vojak. Bol na vojne a tam musel prestúpiť k maďarskej armáde. Potom sa dostal k Svobodovej armáde a bol v zahraničí. Bojoval v Rusku. Bol ranený, ležal v Kyjeve a neviem -UFA sa to volalo, lebo tak nejako - tak tam ležal. Bol ranený do nohy a vrátil sa potom ako dvadsaťpäť percentný invalid. No, ale s tým sa dalo žiť. Začal pracovať doma, bol ako zahraničný vojak, tak dostal potom pridelený byt. Nie byt, ale pozemky, ktoré si potom on mohol odkúpiť. To bolo pätnásť hektárov, ktoré si odkúpil, vybavil aj s rodinným domom. No. Tak sme začali gazdovať. Ja som bola Oraváčka, naučená pracovať dobre, manžel takisto, mali sme kone, mali sme - no celé hospodárstvo - čo bolo treba, tak sme pracovali. Manžel mal vstúpiť do družstva, lenže on nechcel. On chcel do tretieho typu; nechceli, aby sa bol tretí typ založil. No a manžel chcel, že vstúpi do tretieho typu, ale títo vedúci ostatní boli proti tomu, že žiaden typ nebude. Oni tak sa dohodli voľakde, že budú dávať na osem percent ľuďom takým , čo pôjdu pracovať na družstvo. No, ale toto títo naši vedúci neuznali, nepáčilo sa im to, takže, prosím, začali do toho vŕtať, že to nie je dobré, že je proti tomu, že to nebude dobré. Tak sa rozhodli, boli tu takí štyria, by som povedala, takí roľníci tu v Senci, ktorých si zobrali na mušku, že ich treba dať do poriadku. Tak sa aj stalo. Tak dvadsiateho štvrtého júla v roku päťdesiatom druhom prišli ku mláťačke, kde sa mlátilo a odtiaľ ich zobrali, týchto štyroch ľudí. To bol Chrťan, Jadroň, tí štyria boli a môj muž bol akože na čele. No. Dvadsiateho štvrtého to bolo júla - ho zobrali.“ Moderátor: Viete aj kto ich zobral? „Kto ich zobral? Bezpečnosť prišla pre nich a odviezli ich do Bratislavy, do Justičného paláca a tam sa začalo vyšetrovanie. Takže proces sa s nimi začal druhého decembra v roku päťdesiatdva - veľký proces. Predtým chodili po meste, vyhlasovali, veľký nával sa robil, aby prišli počúvať kulakov dedinských, čo porobili, čosi proti tretiemu typu družstva. Takže to bolo veľké hlásenie, to bolo strašné pre mňa. To bolo neuveriteľné, však boli sme štyri mesiace manželmi, no skoro päť necelých, takže to bolo strašné pre mňa neuveriteľné, nepochopiteľné, čo sa toto deje. No. Takže ich odsúdili, môjho muža na sedem rokov, päťdesiattisíc pokuty, zákaz pobytu navždy v okrese Senec a ostaní takisto títo štyria, čo boli títo takisto, jeden dostal desať rokov, po stotisíc a takto sa to skončilo. Tak ich odsúdili, to bolo druhého decembra a potom ich zobrali. Už ja som nemohla, ja som ešte nedostala povolenie na návštevu. Potom odtiaľ ich lifrovali asi do Leopoldova, do Ilavy, a aj na Pankráci myslím bol. To som nedostala, nepísal mi nič také a odtiaľ ich dali do Jáchymova všetkých štyroch a na čele bol môj muž.“

„Prišli až manžela zobrali, prišli potom s funkcionármi z okresu, prišli zapisovať všetko, čo bolo v dome. Naposledy ešte ja som takto sedela, mala som prsteň na ruke s jeho monogramom taký veľký, tak prvé, môžem povedať, Kováč sa volal ten už neviem, už asi nežije. Pekne som mu musela ten prsteň dať, keby to teraz bolo tak to sa nespraví. Zobral mi ten prsteň, lebo tam bol jeho monogram. Popísali všetko čo bolo v skriniach, čo bolo, no všetko, všetko popísali. No. Takže to bol strašný šok pre mňa, viete, ja som nebola na také veci zvyknutá. Ja som bola mladá žena, nevedela som sa tak rýchlo orientovať v tom, čo mám robiť, no ale stalo sa. Tak ešte potom nejaký čas som si tam hľadala prácu, lebo som nemala prácu. Nemohla som ani prácu nijako dostať, to bol ten rok päťdesiaty druhý, až v päťdesiatom treťom roku sa mi podarilo nájsť takú prácu, v mlyne som robila. To som tak po známosti dostala, ale dali mi tam takú prácu, čo som vrecia obšívala, lebo tu bol taký mlyn voľakedy, ale už je teraz zrútený. Dali mi takú podlú robotu, no obšívala som vrecia na múku a čo ja viem čo. Tak tam som bola tri mesiace. Po troch mesiacoch tam sa našiel jeden človek, ktorý povedal, že nemôžem tam pracovať, aby som nehádzala klince do múky a čo ja viem čo, aby sa niečo nestalo, tak som dostala výpoveď. Po výpovedi asi o dva, o tri dni som dostala papier: mám sa vysťahovať ihneď z nášho rodinného domu, čo sme mali na Oravskej ulici číslo šesť. Mám sa odsťahovať k ďalším, tak asi piaty dom to bol, čo boli tiež odsúdení. Mala som sa tam nasťahovať a to bolo určené tak, že nás budú už všetkých naraz viesť. Ale ja som nechcela na to pristúpiť, ja som si podala odvolanie, tu mám aj na to papiere, všetky doklady, že ja to nespravím, ale nedalo sa nič. Dostala som odpoveď, že okamžite sa mám vysťahovať, lebo keď nie, tak ma budú deložovať. A tak sa aj stalo. Na tretí deň pekne prišli, lebo už na ten byt bol vydaný nejaký iný oný a potom už aj tam prišiel ten bývať. To bol nejaký, pán učiteľ Polák sa volal, so štyrmi deťmi, lebo šesť detí tam bolo. Mňa dali do jednej miestnosti tam dozadu ma vytlačili. No a medzitým sa toto stalo, že som dostala papier, že ma budú deložovať. Tak aj bolo. Prišli pekne jedno ráno, prišla bezpečnosť, prišlo auto jedno veľké nákladné, prišli chlapi, ľudia a všetko ponakladali. Ja som sa išla rozlúčiť ešte s najbližšími, čo som mala svokru, ale musel ísť so mnou jeden bezpečák, aby som neodišla, hádam. No a tak som sa rozlúčila aj so svokrou, aj s ešte so švagrinami a tak. No a musela som prísť naspäť. Nasadla, auto bolo naložené, celý nábytok všetko, čo sa dalo a viezli ma do Čiech, na štátny majetok. Moravany sa to volalo, okres Čáslav, kraj Pardubice.“

„Tam som prišla, doviedli ma do takej jednej veľkej miestnosti, to bolo neuveriteľné, čo tam bolo. Tam bolo myší strašne, v zime viete čo, voda mi tam zamŕzala v kýbloch. Ja som spávala pod dvoma perinami, aj tak sa to nedalo. To bolo strašné. Toto sa nedalo vydržať. A vedľa mňa bola takisto predtým jedna pani vysťahovaná z Moravy. Mala tri malé deti, tá bola ešte horšie na tom, by som povedala, lebo tá mala deti, ja som síce bola ešte bezdetná, ale bolo toho dosť, bolo toho veľmi dosť. Viete čo, než som si na to zvykla, čo kam, no tak potom som tam pracovala na tom štátnom majetku. Robila som také hospodárske práce, no chodila som do maštale hnoj som, s prepáčením, nakydávala. Potom som si pichla aj do nohy, do tejto ľavej, že nočnú hodinu ma museli niesť do nemocnice, čo som dostala otravu silnú, ináč by som bola tam zahynula, keď by ma nechali. Bola som tam štrnásť dní, takže tam som si aspoň trošku oddýchla. No. Tak pracovali sme tam bezplatne. To bol taký štátny majetok, tiež opustený, tam boli všetci takí ľudia, no takí - privyrábali si. Robili sme na roliach, pri mláťačke a čo sa dalo všetko, no. Peniaze sme nedostávali, len taký deputát. Neviem, či to niekto pozná, čo to bol deputát. Obilie akože nám dali, a to im niesli do mlyna to zmleli a potom sme mali dostať múku. Lenže ja som tu múku dávala jednej rodine, ktorú som si tam našla. Oni mi za to dali masť a vajíčka, a také veci. A dostávala som potom od manžela nejaké peniaze po päťdesiat korún, po sedemdesiat každý mesiac z Jáchymova, čo mi posielal. To tu sú všetky doklady, čo mám. Tu sú všetky doklady, ktoré mi posielal a z tých som musela vyžiť, čo som mala na cukor a na také veci. Ja sa ešte vrátim k tej mojej nešťastnej ceste ako som išla do tých Moravan, ako ma viezli. Viete, to bolo pre mňa strašné. Ja som sa s tým nevedela vysporiadať. Ťažko si na to spomínať. Ako ma viezli, viete čo, ja som si písala všetky dediny, lebo čo to bolo, mestá, neviem však som ja tak ďaleko nebola, mladá žena som bola. Rozmýšľala som, prečo toto ja? Kam idem? Čo robia so mnou? Za čo? Čo som ja spravila, niekoho som zavraždila alebo prečo? Však ja som si čestne žila mojím životom a teraz toto ja mám prežívať? Tak ideme ďalej, ideme len píšem, píšem, ale neviem ani čo som to popísala, však som bola zamyslená do seba. No. Prišli sme, ale dlho sme sa viezli, dlho už neviem koľko asi celý deň sme sa tam viezli, to bola strašná diaľka. Tak prídeme tam, vstúpim ja do tej izby ako som vám už predtým hovorila, čo tam bola tá miestnosť. Vedľa bola tá pani, tak som ju tam išla pozdraviť, no to bolo strašné na ňu pozrieť. To vám ani nemôžem ukázať ako chudera sedela pri tej peci pri takých peterkách, ruky mala založené a nebola s ňou reč. Deti behali okolo nej, Bože, si myslím. Čo budeme tuto robiť nešťastné ženy dve, bez mužov, v cudzom svete. Úplne som bola z toho znivočená, no nedalo sa nič robiť, ale museli sme. Dali sme sa potom tak trošku do poriadku a spolu sme toto všetko znášali. Snažila som sa jej trošku pomôcť, lebo ona mala tie tri deti pravda. Ja som už akosi tak trošku si na to zvykla, že som sama, že predsa nemám na sebe takú záťaž ako tá pani. Tak sme si pomáhali jedna druhej. Tak sme si tam žili. Aj títo zamestnanci, čo tam bývali, no tak mali sústrasť s nami. Nemôžem povedať, žeby boli nejakí proti, ale snažili sa nám vyjsť v ústrety. No aj ten šéf nám akosi išiel, pomáhali nám, pomáhali nám, môžem povedať, no. Lenže to bolo, nebola to taká jednoduchá vec. Tri roky som sa tam vytrápila. Medzitým ma niekedy chodil pozerať švagor, manželov brat, lebo on pracoval na železnici, takže mohol cestovať zadarmo aj so švagrinou. Prišli ma tam niekedy pozrieť. Potom tam prišiel aj svokor, dedko už bol a ten sa tam trápil. Chystal mi drevo, rúbal, narúbal mi drevo a takto sme tam boli, no. Takže, na to je zle spomínať, ale to bola skutočná udalosť a neuveriteľná udalosť pre mňa. Čo som ja zažila aj vnútorne, aj všetko ešte keby som nemala vieru, Boha, tak možnože sa z toho človek mohol aj zblázniť. No. Tak potom manžel mi písaval, ale málo. Aj také dopisy som dostávala od neho, aby som sa rozviedla, lebo že on nevie, ako to tam dlho vydrží, lebo že nie je to tam bohviečo. Mal tam aj jeden úraz, ale o tom mi nechcel vypisovať nič. Takže každého polroka som dostala jednu navštívenku, mohla som ísť do Ostrova, Ostrov nad Ohří - tam sme vystúpili a oni tam všetkých väzňov vozili. Tak tam sme mali asi tak polhodinu. Len nič som mu nemohla dať a len sa tak povyprávať, no. Dobre sa má - dobre sa má. A to bola taká dobrota, viete, aká to bola dobrota! Keď tam si odsedel skoro päť rokov a ja mladá žena doma. Prečo, začo? Začo toto bolo? Začo sa toto všetko udialo? To tomu do dneška nepochopím.“