Zuzana Bacigálová (* 1930)

Zuzana Bacigálová

„Môj muž si tam skoro päť rokov odsedel a ja mladá žena - doma. Prečo? Začo toto bolo? Začo sa toto všetko udialo, tomu dodnes nepochopím.“

 

• narodila sa v roku 1930 v oravskej obci Babín;
• po sobáši s Ľudovítom Bacigálom sa presťahovala do Senca neďaleko Bratislavy, kde si jej manžel po návrate z vojny kúpil 15 ha ornej pôdy;
• v roku 1952 bol jej manžel spolu s ďalšími tromi roľníkmi odsúdený okresným súdom za trestný čin sabotáže podľa § 85 trestného zákona na 7 rokov odňatia slobody a peňažný trest vo výške 50 000 korún;
• na základe rozsudku bol Zuzane a Ľudovítovi Bacigálovi skonfiškovaný dom, pôda, živý a mŕtvy inventár i všetky poľnohospodárske zásoby;
• Ľudovít Bacigál si trest odňatia slobody odpykával postupne v Leopoldove, Ilave, na Pankráci, no väčšinu svojho utrpenia, ktoré sa preňho skončilo až v apríli 1957, prežil v Jáchymove;
• Zuzana sa musela vysťahovať z ich bytu a Krajský národný výbor jej určil nové miesto pobytu – štátny majetok Moravany v okrese Čáslav v kraji Pardubice;
• dňa 6. 5. 1952 prišlo pre ňu nákladné auto, ktoré ju s najnutnejšími vecami odviezlo na polorozpadnuté hospodárstvo v Moravanoch, kde jej pridelili jedinú miestnosť;
• po troch rokoch sa jej podarilo vrátiť na rodnú Oravu, kde opatrovala svoju ťažko chorú matku;
• tam sa dočkala aj príchodu manžela, ktorý bol rozhodnutím súdu 12. 4. 1957 prepustený na slobodu;
• všetky obvinenia proti nemu boli zrušené, čo im umožnilo návrat do Senca a začiatok budovania nového života.

 

Detstvo a mladosť

Zuzana Bacigálová rod. Kunochová sa narodila v oravskej obci Babín v rodine roľníka v roku 1930. „Bývala som tam s mojimi rodičmi, so súrodencami. Mala som tri sestry a dvoch bratov. Pracovala som na roliach, na hospodárstve s rodičmi, takže detstvo som mala dobré.“ Po sobáši s Ľudovítom Bacigálom sa presťahovala do Senca neďaleko Bratislavy, kde si jej manžel po návrate z vojny kúpil 15 ha ornej pôdy. „Keď som mala dvadsaťdva rokov, som sa vydala. Ja som sa vydala na dolniaky za môjho muža, s ktorým som bývala po svadbe štyri mesiace.“ Po týchto štyroch mesiacoch, dňa 24. 7. 1952 však prišla po neho Štátna bezpečnosť.

Zatknutie a odsúdenie manžela za trestný čin sabotáže

 

„Bezpečnosť prišla pre nich a odviezli ich do Bratislavy, do Justičného paláca a tam sa začalo vyšetrovanie. Proces sa s nimi začal druhého decembra v roku päťdesiatdva - veľký proces, predtým chodili po meste, vyhlasovali, veľký nával sa robil, aby prišli počúvať kulakov dedinských, čo porobili, proti tretiemu typu družstva. Takže to bolo veľké hlásenie. To bolo strašné pre mňa. To bolo neuveriteľné, však sme boli štyri mesiace manželmi.“

Spolu s ďalšími tromi roľníkmi bol Ľudovít veľmi rýchlo odsúdený okresným súdom za trestný čin sabotáže podľa § 85 trestného zákona na 7 rokov odňatia slobody a peňažný trest vo výške 50 000 korún. Ostatní odsúdení dostali rovnaký, prípadne ešte vyšší trest. Zároveň majetok všetkých prepadol štátu, stratili občianske práva na 10 rokov a bol im navždy zakázaný pobyt v okrese Senec. Proti rozsudku sa odvolali na Krajský súd v Bratislave, ktorý určil verejné súdne pojednávanie na 2. 12. 1952. Podľa rozsudku boli obvinení roľníci proti kolektívnemu hospodáreniu, a hoci vstúpili do jednotného roľníckeho družstva (JRD), urobili to len preto, aby mohli využiť všetky jeho výhody. Ich konečným cieľom mal byť rozvrat družstva, čím by dosiahli vrátenie ich majetkov a „návrat ku kapitalistickému spôsobu hospodárenia“. Na základe rozsudku bol Zuzane a Ľudovítovi Bacigálovi skonfiškovaný dom, pôda, živý a mŕtvy inventár i všetky poľnohospodárske zásoby. Manžel pani Bacigálovej si trest odňatia slobody odpykával postupne v Leopoldove, Ilave, na Pankráci, no väčšinu svojho utrpenia, ktoré sa preňho skončilo až v apríli 1957, prežil v Jáchymove.

Osud Zuzany Bacigálovej po uväznení manžela

Odsúdením manžela sa radikálne zmenil život aj pani Bacigálovej, pracujúcej v tom čase v Západoslovenských mlynoch v Senci.

„Prišli až manžela zobrali, prišli potom s funkcionármi z okresu, prišli zapisovať všetko, čo bolo v dome. Naposledy ešte ja som takto sedela, mala som prsteň na ruke s jeho monogramom taký veľký, tak prvé, môžem povedať, Kováč sa volal ten už neviem, už asi nežije, pekne som mu musela ten prsteň dať, keby to teraz bolo, tak to sa nespraví. Zobral mi ten prsteň, lebo tam bol jeho monogram. Popísali všetko čo bolo v skriniach, čo bolo, no všetko, všetko popísali.  No. Takže to bol strašný šok pre mňa, viete, ja som nebola na také veci zvyknutá. Ja som bola mladá žena, nevedela som sa tak rýchlo orientovať v tom, čo mám robiť, no ale stalo sa.“

Zo zamestnania dostala čoskoro výpoveď a po nej „asi o dva, o tri dni som dostala papier: mám sa vysťahovať ihneď z nášho rodinného domu, čo sme mali na Oravskej ulici číslo šesť. Mám sa odsťahovať k ďalším, tak asi piaty dom to bol, čo boli tiež odsúdení. Mala som sa tam nasťahovať a to bolo určené tak, že nás budú už všetkých naraz viesť. Ale ja som nechcela na to pristúpiť, ja som si podala odvolanie, ale nedalo sa nič. Dostala som odpoveď, že okamžite sa mám vysťahovať, lebo keď nie, tak ma budú deložovať.“

Rozhodnutím Miestneho národného výboru v Senci musela ešte v októbri 1952 uvoľniť byt, v ktorom žila, ale v máji nasledujúceho roka už dostala výmer, ktorým Krajský národný výbor určil obom manželom nové miesto pobytu – štátny majetok Moravany v okrese Čáslav v kraji Pardubice. Dňa 6. 5. 1952 prišlo pre pani Bacigálovú nákladné auto, ktoré ju s najnutnejšími vecami odviezlo na polorozpadnuté hospodárstvo v Moravanoch, kde jej pridelili jedinú miestnosť.

Život na štátnom majetku v Čechách

„Tam som prišla, do takej jednej veľkej miestnosti - to bolo neuveriteľné, čo tam bolo! Tam bolo myší a v tej zime, voda zamŕzala v kýbloch. Ja som spávala pod dvoma perinami, aj tak sa to nedalo. To bolo strašné. Toto sa nedalo vydržať. A vedľa mňa bola takisto predtým jedna pani vysťahovaná z Moravy. Mala tri malé deti, tá bola ešte horšie na tom, by som povedala, lebo mala deti. Ja som síce bola ešte bezdetná, ale i tak bolo toho dosť. Tam som robila hospodárske práce na štátnom majetku.“

Každodennou súčasťou jej života bol nedostatok jedla a ťažká práca, za ktorú dostávala len mlieko, obilie a otruby.  Až po troch rokoch sa jej podarilo vrátiť na rodnú Oravu, kde opatrovala svoju ťažko chorú matku.

Návrat manžela a budovanie nového života

Tam sa dočkala aj príchodu manžela, ktorý bol rozhodnutím súdu 12. 4. 1957 prepustený na slobodu. Všetky obvinenia proti nemu boli zrušené, čo im umožnilo návrat do Senca, kde však museli čeliť ďalším problémom. Nemali kde bývať, navyše dlho nemohli zohnať prácu, a tak si začali budovať spoločný život odznova. Neskôr sa pani Bacigálová zamestnala v parketárni v Bratislave, kde pracoval aj jej manžel, s ktorým vychovala tri deti.

Po roku 1989 sa spolu s manželom dočkala súdnej rehabilitácie a odškodnenia. Vrátilo sa im síce 15 ha pôdy, o ktorú v 50. rokoch prišli, avšak vzhľadom na vysoký vek pána Bacigála, sa do súkromného hospodárenia už nepustili a polia dali do prenájmu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príbeh pamätníka spracovala Jana Otočková v spolupráci s oddelením Slovenského národného  korpusu JÚĽŠ SAV na základe nahrávky, ktorú 28. apríla 2008 pripravili Ondrej Krajňák a Eduard Stano.