Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

sr. Viera Barteková (* 1921)

• narodená 2. 11. 1921 v Nemšovej

• 1937 vstúpila do Kongregácie Školských sestier de Notre Dame

• 1938 – 1939 Ústav pre učiteľky materských škôl v Hradci Králové

• 1939 – 1940 Súkromné štúdium pre učiteľky materských škôl v Novom Meste nad Váhom

• 1940 – 1942 Učiteľský ústav v Modre

• 1942 – 1944 noviciát v Novom Meste nad Váhom

• 1943 – 1946 učiteľka na Základnej škole v Novom Meste nad Váhom

• 1946 – 1950 učiteľka na Základnej škole v Oravskom Veselom

• 1950 prepustená zo školskej služby

• v auguste 1950 deportovaná do centralizačného kláštora v Kláštore pod Znievom

• v roku 1951 vyvezená s ostatnými sestrami z Kláštora pod Znievom do Šumperka

• 1958 Vejprty – sanitárka v Domove dôchodcov

• 1961 – 1981 Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté deti

• 1981 – 1990 ako dôchodkyňa žila v Charitnom domove v Beckove

• 1990 – 2002 ako katechétka vyučovala náboženstvo v Nemšovej a v Hornom Srní, bývala v komunite v Trenčianském Teplej

• v súčasnosti žije v Charitnom domove v Beckove

Sestra Viera Barteková sa narodila v Nemšovej kde aj navštevovala základnú školu, potom nastúpila do Trenčína do školy ku sestrám De Nostre Dame. Cíti túžbu vstúpiť do rehole.  

Po učiteľskom ústave tisícdeväťstoštyridsaťdva, sme zmaturovali. A odišli sme do Nového Mesta na prípravu do noviciátu. Nové Mesto nad Váhom to bola naša provincia. Skutočne som tak rada bola medzi tými deťmi, aj keď všelijaké krízy prišli na človeka, čo bude, ako bude.

Už v roku 1948 sa bezohľadne začalo obdobie porušovania ľudských práv. V nasledujúcich rokoch sa to osobitne prejavovalo voči katolíckej Cirkvi. Rany, ktoré komunistická moc zasadzovala, boli kruté a neľudské : poštátňovanie cirkevných škôl, obmedzovanie katolíckej tlače a spolkov, likvidácia reholí, väznenie biskupov, kňazov, laikov a občanov verných cirkvi.

Už v štyridsiatompiatom, po skončení vojny, sa poštátnili naše rímskokatolícke školy. To bol názov rímskokatolícka škola, teraz je cirkevná škola, vtedy to bolo rímskokatolícka škola, tak sme boli zviknuté. Bola poštátnená, takže aj naša sestra riaditeľka sa musela vzdať svojho učinkovania a prišiel pán riaditeľ civilný a nechal nás zatiaľ vyučovať ako rehoľné sestry na základnej škole v Novom Meste nad Váhom. Ale dlho to netrvalo. To bolo tak, september sme začínali, september, október, november a v decembri ja som dostala prvá premiesťnovací dekrét na oravu, Oravské Veselé.

Po násilnom sústredení mužských reholí v aprílovej noci v roku 1950 u mocipánov dozrieval do augusta 1950 plán sústrediť aj rehoľné sestry.

V roku 1945 boli všetky cirkevné školy poštátnené. Sestry zostali na nich pôsobiť až do 28. júna 1950. Po mesiacoch čakania a neistoty prišiel každej sestre učiteľke dekrét o prepustení zo školskej služby. Znel:

„ Keďže vychovávateľské úlohy neplníte, vaše prepustenie z učiteľskej služby je v záujme socialistickej výchovy školskej mládeže nevyhnutné. Pracovné príjmy sú vám zastavené dňom 30. júna 1950. Keďže ste členkou rehole, upovedomujeme o tomto rozhodnutí Slovenský úrad pre veci cirkevné.“

Rehoľné predstavené zaradili do väčších komunít do Trenčína a Topoľčian sestry učiteľky, ktoré pôsobili na malých filiálkach . Úrad pre veci cirkevné im pridelil primeranú prácu. V Topoľčanoch sestry plietli pre firmu Angora pánske vesty.

Bol teplý augustový deň roku 1950.Nad Topoľčanmi svietilo slnko. Pri pletení sme sa snažili zostať pokojné s istou nádejou, že budeme mať aspoň relatívny pokoj od napätia, čo bude ďalej s nami. Pracovali sme na prvom poschodí v otvorenej spojovacej miestnosti medzi budovou kláštora a budovou školy. Po niekoľkých dňoch práce sme začuli hlasnejší hovor. Sestra školníčka vstupovala do budovy školy a za ňou dvaja príslušníci ŠTB. Pýtali sa jej, kde je telefón. Sestra nič netušila, myslela, že je to kontrola . Viedla ich do školy k telefónu. Nenápadne prerušili telefónny drôt. Sestra zakričala : „ Čo to robíte ? “ Musela však už ísť pred nimi ako zatknutá. Jeden člen ŠTB zamkol budovu a kľúč strčil do vrecka. My sestry sme tento výjav prestrašene pozorovali. Prestali sme pliesť a ponáhľali sme sa na prízemie oznámiť predstaveným, čo sa stalo. Pri sestre predstavenej stáli iní dvaja príslušníci ŠTB. Hlučne a arogantne vyjednávali o ďalšom postupe rýchleho odchodu. Naše nádejné pôsobisko a pracovisko skončilo. Sestra, ktorá ukázala predtým telefón , duchaprítomne utekala na druhé poschodie budovy školy, kde bol ešte voľný prístup. Otvorila okno a čakala niekoho známeho, aby mu zhodila kľúčik od svätostánku. Božím riadením práve prechádzala okolo rodná sestra našej sestričky. Zhodila jej kľúčik a prosila, aby ho odniesla na faru, aby sa kňaz postaral o prenesenie Najsvätejšej Sviatosti. Známa ihneď pochopila ťažkú situáciu a dôležitú úlohu splnila. Božia Prozreteľnosť nám pomáhala i v týchto okolnostiach.

Napätie i strach pomaly ustupovali. Pri náhlom balení osobných vecí nebolo času na lamentovanie. V prvom rade zachraňovali bohoslužobné veci a  v rýchlosti ich schovávali medzi svoje osobné veci. Zachránili, čo sa dalo. ŠTB0 dala na to tri hodiny . Pri balení ich sledoval a s úškrnom na tvári chodil jeden člen ŠTB. Oni bez poznámok znášali veci k nákladným autám. I keď boli hlboko dotknuté takou neľudskou likvidáciou, boli jednej mysle a jedného srdca . Týmto svojím pokojom svedčili, že sú verné Cirkvi a reholi. Pán ich posilňoval. Drastické udalosti dňa ustupovali a vracal sa relatívny pokoj, zvlášť keď videli medzi nimi sestru predstavenú a spolusestry zatiaľ nerozdelené.

Rozdelenia sme sa najviac báli.

To sú spomienky z prvých dní sústredenia. Na všetkých pracoviskách, či už to bolo na poli, v továrňach, pri ošetrovaní starých ľudí, telesne a duševne chybných deťoch zostali verné, jednotné a veselé. S humorom prekonávali a prežívali životný údel. Veď teror a násilie nemohli dlho trvať.

I keď naše storočie bolo poznačené hlbokým totalitným režimom, my sme sa snažili svoju úlohu plniť , modliť sa a obetovať za slobodu Cirkvi, mravné hodnoty ľudí a ľudských práv.