„Neviem čo robila. Možno tiež mala nejaké knižky, na to sa nepamätám. Ale ona bola veľmi optimistická. Do toho domu raz - to sme videli - prišli nejakí gestapáci, ja som bola presvedčená, že idú po nás, ale oni sa zastavili o poschodie nižšie a tam niekoho či hľadali alebo aj našli, to neviem. A moja mama mi hovorila, lebo ja som sa až triasla od strachu, a povedala: ,Neboj sa, nič sa nám nestane,´ a tak aj bolo. Takže ja som verila mame aj predtým, ale odvtedy som mame verila až do jej smrti, každé slovo. Naozaj."
„Jedna priateľka alebo jedna spolužiačka, čo raz neviem z akého dôvodu mi vynadala do Židoviek, ale ja som jej dala facku a ona ani neprotestovala a ešte aj ma odprosila..."
„Pamätám si dokonca na miesto v Žiline, kde sme boli, keď ma viedol do prvej triedy môj otec a povedal mi: ,Vieš, v tej škole budeš niečo počuť o Bohu.´ To som išla do tej židovskej školy. ,Ale tomu never, Boh neexistuje.´ On sa tak poistil, pritom on bol z rodiny naozaj veľmi nábožensky založenej a možno, že to práve naňho zapôsobilo, že sa tomu vzoprel. A toto som ja mala v ušiach aj oveľa neskôr, hoci musím povedať, že keď sme sa dali pokrstiť a ja som potom začala chodiť do tej cirkevnej školy, mne sa to katolícke náboženstvo veľmi zapáčilo a chodila som na litánie i na omše."
Zuzana Bartová sa narodila v Žiline 8. januára 1934 v rodine židovských lekárov. V roku 1942 ju dali rodičia pokrstiť ako katolíčku, aby ju uchránili pred deportáciami. Za vojny študovala v žilinskom „Sirotári“, kde boli ukryté aj ďalšie židovské deti. Neskôr sa s mamou skrývali v rodine Gajdošíkovcov na povale a napokon sa počas vojny zachránili. Zuzana vyštudovala na STU elektrotechnické inžinierstvo, kde urobila docentúru a ostala na škole vyučovať elektrické meranie. S manželom sa zoznámili na straníckej schôdzi a vzali sa v roku 1957. Zuzanin manžel učil marxistickú filozofiu na Katedre marxizmu a leninizmu, po roku 1968 s filozofiou sám skoncoval a z univerzity ho vyhodili.
