Juraj Bartusz

* 1933

  • „Otca chceli dostať preč z jeho vlastnej firmy." „Vrátil sa z väzenia po dvoch mesiacoch?" „On sa nevrátil. On skočil pod auto v Štúrove. Ich väzenie nebola kuchyňa, pešo s nimi išli. Museli pešo prejsť cez rušnú ulicu. Keď išli na obed alebo z obeda, skočil pod auto. Proste to nevydržal. On bol Štúrovčan, on sa tam narodil a tam ho poznali ako poctivého človeka. Teraz bol vo svojom rodnom meste s putami na rukách." „Aké boli oficiálne správy o otcovej smrti?" „Zahynul na tragickú smrť, počas cesty na obed. Povedali, že sa pošmykol, vieš. Ale tí, ktorí to videli, vedeli, ako to bolo. Štúrovo nebolo veľké mesto, tam každý každého pozná, tak takúto potupu ťažko niesol."

  • „V ktorom roku bol výsluch?" „Výsluch bol v 1973." „Ako dlho trval a ako prebiehal?" „Zavolali ma a nechali ma dosť dlho čakať. Zrejme to bola ich metóda. Dopočuli sa, že vystavujem v Maďarsku, čo som potvrdil. Oznámili mi, že diela neprešli ideologickou komisiou. Nič som o tom nevedel, že je potrebné ukázať práce ideologickej komisii. Pýtali sa, že kto ich vyviezol do Maďarska. Povedal som im, že ja. ,A bolo Vám jasné, že môžete ísť aj do väzby?´- pýtal sa ma jeden z nich a ja hovorím, že nie, a pýtam sa: ,Vy ste videli tie kresby?´ Nie, že nevideli ich, tak sa ich pýtam: ,O čom hovoríte? Ideologicky závadné boli tie kresby?´ Nevedeli nič, len že som obišiel ich ideologickú komisiu, že som ich iba obišiel. Maďari nechceli, aby to prešlo ich komisiou. V Maďarsku to bolo voľnejšie, tam tak nebuzerovali umelcov."

  • „Všetky budapeštianske mosty boli vyhodené do vzduchu. Dalo sa to obísť jedine cez kamenínsky most. Kamenín mal najsilnejší most zo všetkých mostov. Ťažká technika mohla prejsť jedine cezeň. O Kamenín boli obrovské boje. Raz Rusi chceli zobrať most a vytlačili Nemcov, potom zase Nemci vytlačili Rusov. Nutne potrebovali obdive vojská silný most. Boje boli v zime a všetky rieky boli zamrznuté, ale ľad neuniesol ťažkú techniku. Vojaci s guľometmi mohli prejsť, ale ťažká technika nie."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Košice, 25.04.2017

    (audio)
    délka: 02:57:43
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Treba využiť čas, ktorý je nám daný na tvorbu

Juraj Bartusz - portrét
Juraj Bartusz - portrét
zdroj: archív pamätníka

Juraj Bartusz sa narodil v roku 1933 v Kameníne do rodiny betonárskeho majstra. Jeho otec si založil vlastnú firmu, ktorá pred vojnou veľmi dobre fungovala. Mladý Juraj pokračoval v otcových šľapajach a po vojne išiel na talentové skúšky do Prahy na umeleckú strednú školu. Na skúškach sa ukázal Bartuszov talent, vďaka ktorému ho prijali. Po februári 1948 však Jurajovmu otcovi znárodnili betonársku firmu a kvôli jeho odporu ho uväznili v štúrovskom väzení, v ktorom po dvoch mesiacoch nešťastne spáchal samovraždu. Štúdium sa Jurajovi Bartuszovi podarilo skončiť, po absolvovaní vysokej školy získal titul akademický sochár. Po škole sa oženil so spolužiačkou Máriou Vnoučkovou (známou košickou sochárkou) a odišiel žiť do Košíc, kde sa zamestnal na propagačnom oddelení vo Východoslovenských železiarňach. Mladému umelcovi práca na oddelení propagácie nestačila, tak skúšal sochárske súťaže. Po prvej vyhratej súťaži na Pamätník krompašskej vzbury sa osamostatnil a stal na plný úväzok sochárom. Potom prišli ďalšie zákazky, z väčších napríklad pamätník pre Fakultnú nemocnicu Louisa Pasteura v Košiciach. Na bratislavskej VŠVU bol vymenovaný za profesora. V roku 1998 sa rozhodol založiť Fakultu umení na Technickej univerzite v Košiciach. Dnes žije a tvorí v Košiciach.