Marianne Bergida

„Jeden deň, keď mi vybrali mandle a všetkých poslali domov, len mňa nie, lebo som mohla krvácať. Ráno o švrtej prišla do izby sestrička a povedala: ‚Vstaňte, Rusi sú tu.‘ My sme sa smiali ešte s jednou v izbe, že to je vtip. A povedala nám, že pozrite sa von. A tam jeden tank za druhým. Všetci odišli, a my dve – nám brali mandle – sme tam ostali. Ivan ma prišiel navštíviť a ja som videla jazdiť motorku medzi tankami a som si myslela, že dúfam, že to nie je Ivan. Ale to bol Ivan. Povedal, že nemôžeme na to vysťahovanie čakať, ale že on sa pokúsi získať pas na návštevu do Viedne. Podarilo sa mu to. Ja som prišla domov, zbalili sme sa, dva kufre. Povolenie sme dostali na tri dni do Viedne. Švagriná – manželova sestra – nás doprevádzala, aby vedela rodičom povedať, že sme dobre prešli. Bolo to ešte dobrodružné, lebo bolo tam veľa ľudí a my sme nemohli čakať. Celú noc sme nespali, čakali sme, či ostane vôbec otvorená hranica. Bolo to naozaj nepekné, ale sme prešli. Nemohla som tomu veriť, keď sme prešli cez hranicu. V podstate celý vlak bol plný ľudí, ktorí chceli ostať vonku. Boli tam Rusi, ale nekontrolovali. Kontrolovali Slováci, ale Rusi stáli za každým Slovákom. V našom kupé bol napríklad jeden mladý človek a tá sprievodkyňa sa ho pýtala, že kam ide. A odpovedal, že chce vo Švédsku pracovať ako študent. Ona sa pýtala, že ako dlho. ‚Možnože dva týždne,‘ a ona povedala, že možnože dlhšie. Ale on nepovedal ani slovo. Cez okno sme videli – vonku stála fúra ľudí, všetci plakali, lúčili sa, niektorí mali desať kufrov. Prišli sme do Viedne, vo Viedni sa rozprávalo len slovensky a česky. Vyzdvihol nás jeden známy Bergidovcov. Ja som, samozrejme, hneď zavolala otecka, a ten sa len rozplakal, nebol schopný rozprávať, lebo si robil veľké starosti. Samozrejme ma nemohol zavolať, nevedel, čo sa deje, mal najhoršie predstavy."

„V apríli 1944 boli Židia z Košíc zhromaždení v tehelni, aj celá moja rodina, teda tí, ktorí ostali, bez mužov. Neviem, ako dlho tam boli. Mohlo to byť viac dní, ale počula som, že aj týždňov, a že mali veľké ťažkosti, lebo nemali čo jesť a piť, proste, nikto sa o nich nestaral. Ale Eržike im nosila jedlo, neviem, ako to robili. Mne to nikdy nikto nevysvetlil, a ja som sa, žiaľ, nikdy nepýtala. To bolo jednoducho tak, že keď som sa k niečomu len trošku priblížila, k tejto téme, tak som videla, že by môj otec plakal. On bol strašne pyšný a dôstojný a to by bolo pre neho hrozné ukázať pred dcérou, že je slabý, tak som to nechala. Eržike tiež nerozprávala. Eržike im nosila jedlo. Jedného dňa, keď odchádzala z tehelne, dala do toho košíka mňa. Ona mi hovorila, že chcela zobrať Juditku so sebou. Neviem ako, zrejme to nebolo tak strážené, tí ľudia len nevedeli, kam majú ísť. Takže chcela zobrať Juditku so sebou, ale Juditka veľmi plakala a mamička tiež. Mamička tvrdila, že oni veľa vandrovali, robili turistiku a ona vedela veľa chodiť, bola vtedy šesťročná, že to zvládne, tak zostala. Odtiaľ prišli do Osvienčimu a môj otec so starými otcami išli do Osvienčimu z väzenia, takže sa už nestretli. Eržike dostala zrejme od mojej mamy adresu jednej rodiny, s ktorou boli spriatelení v Budapešti, nežidovská rodina. Išla so mnou k nim do Budapešti, kde sme mali ostať, ale oni nás nechceli. Báli sa nás mať u nich, pritom u dievčaťa nebolo vidno, že je židovské dieťa, mohli povedať, že som Eržikina dcéra, ale nechceli, takže musela odísť."