Mgr. Ľubica Blaškovičová

"No, samozrejme, že tu bolo Občianske fórum, pretože Marcel Strýko mal kontakty na Prahu a komunikoval hlavne s tým pražským disentom. Bol v kontakte s okolím Václava Havla, takže prvé informácie z Prahy sa dostali oveľa rýchlejšie ako z Bratislavy. A keď v Bratislave vznikla VPNka, tak tuto vzniklo Občianske fórum a po nejakých 2 - 3 týždňoch nás presviedčali, že však vy nemôžete byť Občianske fórum, aj vy musíte byť VPN. Hovorím, no dobre, ale ako to teraz tým ľuďom vysvetlíme? My sme tam mali veľký transparent Občianske fórum, tak sme tam pridali pomlčku VPN. No a ,samozrejme, po nejakom čase už teda Občianske fórum nie, už sa to len celé preklopilo na VPN. Už tam pred tými voľbami sa robili zmeny, aby sa to volalo VPN? Ale to nie, toto už bolo skôr, toto bolo už na jar v roku 1990. Vlastne vtedy, keď VPN začalo vznikať ako hnutie, ako organizované hnutie, a potom pripravovalo tie prvé nezávislé voľby. Mám pocit, pre nás sa to zdalo ako taká krivda, že sme boli dotlačení Bratislavou k niečomu, čo sme my ani nechceli. Museli sme to akceptovať. Myslím si, že Košice boli v tom naozaj iné, že sme k tej Prahe mali bližšie a nepáčili sa nám tie bratislavské praktiky, a nepáčilo sa nám ani to, že vlastne Bratislava zrazu dostala pocit, že oni nás majú viesť. My sme si hovorili, že načo nás majú viesť? Tak ako prišiel vlak Nežnej revolúcie otvoriť východu oči, aby sme sa nebáli a aby sme tu stáli na námestiach každý deň. Dávno sme riešili všetko, čo bolo treba riešiť. Prečo nás má zrazu viesť a komandovať?"

"Bolo to pred vedeckou knižnicou pri dolnej bráne, nepustili nás na balkón. Dole boli pod balkónom postavené nejaké praktikáble a drevené schodíky, a bolo to strašne malé a všetci sme sa báli, že kto odtiaľ spadne, ale pamätám si, že každý tam chcel hovoriť. Naozaj bolo dosť ťažké ukočírovať tých ľudí, lebo strašne veľa zrazu dostalo odvahu a chcelo povedať aspoň pár viet. Potom tie stretnutia boli veľmi dlhé, tí ľudia boli ochotní tam stáť v tej hroznej zime. Len, samozrejme, tým, že my sme profesionálni herci, tak si človek uvedomuje, že to musí mať istú dramaturgiu, istú gradáciu, proste, keď tam zaznie učiteľ, musí tam dostať príležitosť aj ten robotník, aj študent, aj kresťanský demokrat. Nebolo to jednoduché celé to ukočírovať, dať na to pozor. Svojím spôsobom tých ľudí nie že neprovokovať, neprovokovať, aby sa niečo nestalo, ale nabudiť tú energiu, tú pozitívnu, to, aby tá ťažoba, ktorá sa tam hromadila tie desiatky rokov, bola ventil. To bola jedna obrovská eufória. Zaujímavé, že toľko negativizmu, koľko tí ľudia v sebe mali, tej zloby a nenávisti za tie roky sa preklopilo do niečoho neskutočne pozitívneho."