Daniel Bútora

* 1967

  • „Bolo vtedy jasné, že my sa ideme baviť o tom, čo sa stalo v Prahe, o vtedy údajnej vražde študenta Šmída, o ktorej už vtedy bolo jasné, že bola fámou. Bolo jasné, že sa niečo musí stať. Prvé rozhovory boli v podstate iba o tom, že je štrajk v Čechách, je štrajk na pražských školách, aj my musíme ísť do štrajku. Potom nastalo také zmätenie jazykov. Tí ľudia, ktorí tam boli ako oficiálni zástupcovia fakulty, tým myslím vedenie fakulty, prodekani, možno tam bol aj dekan, to si už nepamätám, boli asi poverení tú situáciu nejako riešiť a pýtali sa: ‚Tak čo chcete?‘ ‚Musíme sa rozprávať, musíme diskutovať o tom, čo sa má teraz stať. Veci nemôžu ostať tak ako sú.‘ Bola tam vtedy taká pasca. Oni boli vtedy zrejme poverení, aby diskutovali, a ten základný rámec, ktorý priniesli do tej diskusie bol: ‚Dobre, môžeme sa baviť, ale ideme sa baviť so študentami, všelijakí ľudia, ktorí sem nepatria, ako Fedor Gál, na ktorého si hneď spomenuli, nie ste študenti, nie ste učitelia, von odtiaľto! Môžeme sa baviť o čom chcete, môžeme sa baviť o internátoch, čo vás trápi.‘ To bolo takým spúšťačom. Študenti hneď začali: ‚Áno, na internátoch je zima, nie je toaletný papier, nie sú čisté uteráky.‘ Obrazne povedané komunálne problémy. To bolo treba veľmi rýchlo prerámcovať: ‚Nie, my sa nejdeme baviť o tom, či je dostatok toaletného papiera, my sa ideme rozprávať o zmene režimu.‘ ‚Akože o zmene režimu?‘ ‚No my sa potrebujeme baviť o zmene režimu.‘ Čo nebolo také jednoduché, pre pár ľudí bolo toto jasnejšie. Veľa študentov by však bolo vďačne privítalo diskusiu o tom, ako nefungovali tie internáty. Čiže ako keby taká potreba tej každodennosti.“

  • „Bol jeden znak, ktorý sa u nás prejavil. Niekedy v osemdesiatom deviatom, neviem to položiť na časovú os, tipnem si, že to bol marec, československým komunistom došli prachy a prestali rušiť vysielanie Slobodnej Európy. To vyzerá ako trivialita, ale Slobodná Európa tu vysielala od 50. rokov na stredných vlnách. To už dnes málokto vie, čo to je. Keď si pozriete staré rádio, ktoré máte ešte doma, tak má tzv. stredné vlny-nie FM, ale AM. Oproti tým vysielačom, ktoré vysielali z niekoľkých veľkých vysielacích staníc v západnej časti Európy, mali východoerópske režimy iné obrovské vysielače, ktoré nastavili na rovnakú frekvenciu. V čase, keď vysielala Slobodná Európa, tak československé, aj tie iné režimy, aj sovietske, zapli na rovnakej frekvencii anti-vysielače a výsledkom bolo, že sa ten signál nedal počúvať. Toto bolo ale neuveriteľne drahé, stálo to strašne veľa peňazí. Z technických dôvodov to spotrebovávalo obrovskú elektrickú energiu a týkalo sa to iba miest. Takže prakticky to vyzeralo tak, že Slobodná Európa sa nedala počúvať v Bratislave alebo len občas, alebo sa to muselo stále prelaďovať na inú frekvenciu. Ale keď sme boli na chalupe v Hodruši, tak tam už ten signál nevedeli dorušiť. Slobodnú Európu sme mohli vždy počúvať mimo Bratislavy. Ak sa nemýlim, tak niekedy na jar 1989, si už povedali, že kašleme na to, už na to proste nemáme. Alebo ich k tomu dotlačili Rusi, alebo to bol nejaký ťah, ako si tých ľudí kúpiť, neviem. Proste prestali to rušiť. Wow! Ja si doteraz pamätám, že hlavný program, vlajková loď stanice Slobodnej Európy bol program Udalosti a názory, ktorý sa vysielal vždy o šiestej, o deviatej a o polnoci a trval hodinu. Keď to prestali rušiť, tak si pamätám, že sme si doma s bratom ľahli a hodinu to počúvali. Pre mňa to bol taký znak, že som si hovoril wow, to už bola pre nás trochu sloboda, že sme mohli to vysielanie počúvať. Na rozdiel od viedenskej televízie, ktorá sa dala v Bratislave pozerať nerušene, ale ktorá sa s prepáčením týkala Rakúska, a len raz za uhorský rok odvysielala niečo o Československu, bolo toto po slovensky a po česky a bolo to vysielanie hlavne o nás a pre nás. A to bol ďalší z tých znakov, že niečo sa asi deje. Ešte raz, to, že sa niečo deje, nehovorilo nič o tom, čo bude nasledovať.“

  • „Keď hovoríme o tých rizikách, možno som si tie riziká trošku viac začal uvedomovať, keď som už mal 18-19 rokov. Bolo to v čase, keď som začal byť viac aktívny v kresťanskom prostredí. Ako 18-ročný som sa nechal pokrstiť a potom som sa zúčastňoval viacerých stretnutí a krúžkov počas štúdia na vysokej škole. Chodil som do skupiniek, ktoré organizačne spadali pod Silva Krčméryho. V tom čase sme mávali v bytoch stretnutia a bohoslužby. Vtedy som sa asi trochu viac bál, lebo tieto činnosti sa za prvé týkali oveľa väčšieho počtu ľudí, a ŠtB to pravdepodobne sledovala o niečo výraznejšie, keďže to vnímala ako väčšie ohrozenie, lebo tých disidentov bolo relatívne málo. Takže tohoto som sa možno obával trochu viac.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 24.01.2019

    (audio)
    délka: 01:43:26
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Žijeme v pomerne slušnej spoločnosti, ale zároveň cítime, že tú revolúciu potrebujeme dokončiť

Daniel Bútora sa narodil v roku 1967 v Bratislave. Jeho otec Martin Bútora pôsobil pred rokom 1989 v kruhu nezávislých sociológov kritizujúcich komunistický režim. Matka bola dcérou komunistického básnika Ladislava Novomeského. V osemnástich rokoch sa dal Daniel Bútora pokrstiť a zúčastňoval sa tajných stretnutí a bohoslužieb v privátnych bytoch. Po maturite pracoval rok ako javiskový robotník, a potom začal študovať Vedecké informácie a knihovníctvo na Filozofickej fakulte UK. Intenzívne sa zaujímal o dianie vo východnej Európe po nástupe Michaila Gorbačova do čela Sovietskeho zväzu a zúčastňoval sa stretnutí rôznych protirežimových kruhov, ktoré sa začali koncom 80. rokov prelínať. Prostredníctvom otca sa zoznamoval so slovenskými disidentmi. Dňa 13. novembra 1989 sa zúčastnil demonštrácie za oslobodenie tzv. Bratislavskej päťky pred Justičným palácom v Bratislave. Po udalostiach 17. novembra v Prahe bol 20. novembra v aule FF UK v Bratislave jedným zo študentských lídrov, ktorí viedli diskusiu so zástupcami fakulty, a aktívne sa podieľal na formovaní študentského hnutia. Ako jeden z vedúcich predstaviteľov študentov spolupracoval s VPN na organizácii protestných demonštrácií. V roku 1990 prerušil štúdium, venoval sa žurnalistike a pracoval vo VPN. Po víťazstve Vladimíra Mečiara vo voľbách v júni 1992 sa stiahol z politiky. Presťahoval sa do Prahy, kde pracoval pre Rádio Slobodná Európa a absolvoval štúdium na Karlovej univerzite. Od 2004 žije v Bratislave, pracuje ako kouč pre vrcholových manažérov a angažuje sa v práci s deťmi a mládežou.