Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Daniel Bútora (* 1967)

• narodil sa v roku 1967 v Bratislave

• otec Martin Bútora, matka dcéra Ladislava Novomeského

• v 18 rokoch sa dal pokrstiť a zúčastňoval sa tajných stretnutí a bohoslužieb v privátnych bytoch

• koncom 80. rokov sa zoznamoval s disidentami a pohyboval sa v kruhoch protirežimových aktivistov

• 20. novembra 1989 bol jedným zo študentských lídrov najskôr na FF UK a neskôr v študentskom hnutí

• ako predstaviteľ študentov aktívne spolupracoval s VPN

• od roku 1990 sa venoval žurnalistike a pracoval vo VPN

• po víťazstve V. Mečiara vo voľbách v júni 1992 sa stiahol z politiky

• presťahoval sa do Prahy, absolvoval štúdium na Karlovej Univerzite a pracoval pre Rádio Slobodná Európa

• v roku 2004 sa vrátil do Bratislavy, pracuje ako kouč vrcholových manažérov a angažuje sa v práci s deťmi a mládežou

Daniel Bútora sa narodil v roku 1967 v Bratislave. Matka bola dcérou významného komunistického básnika a intelektuála Ladislava Novomeského, ktorý bol v rámci straníckych čistiek v roku 1951 zatknutý a neskôr v inscenovanom súdnom procese odsúdený spolu s Gustávom Husákom. V 50. rokoch tak jeho matka vyrastala ako „dcéra zradcu“ a jej možnosti štúdia boli obmedzené, napriek tomu vyštudovala chémiu. Starý otec bol v roku 1963 plne rehabilitovaný a vďaka nemu bola rodina aj počas normalizácie v 70. rokoch relatívne chránená. Po smrti starého otca bol dokonca vyhlásený štátny smútok a jeho štátny pohreb bol odvysielaný v televízii. Všetci vedeli, že Daniel je jeho vnukom. Ako chlapec sa to však snažil zatajovať: „Klamal som, koľko som mohol,“ hovorí. Na stareho otca si však skoro vôbec nepamätá. Otec, Martin Bútora, bol počas Danielovho dospievania sociológom. V roku 1977 odmietol podpísať tzv. antichartu, vyhlásenie odsudzujúce dokument Charty 77. Ako dôsledok nesmel ďalej pracovať ako sociológ a dostal prácu v protialkoholickej poradni: „To bolo vtedy vnímané ako poníženie,“ hovorí syn dnes uznávaného sociológa.  

 

Od 15-tich rokov sa vyhraňoval voči socialistickému režimu 

V 80. rokoch bolo Danielovej mame po známosti ponúknuté, že nemusí navštevovať bežné zdravotnícke zariadenia, ale môže chodiť aj so synom do tzv. štátneho sanatória, ktoré bolo dostupné len pre elitu vtedajšieho socialistického režimu. Matka túto ponuku prijala z pragmatického hľadiska, aby využila možnosť prístupu k lepšej zdravotníckej starostlivosti. Mladý Daniel si však po čase začal uvedomovať túto etickú dilemu. Vtedy začal počúvať Slobodnú Európu a rozhlas BBC: „Ako politický tvor som bol zhruba od 15-ich.“ Od detstva veľa čítal, neskôr prevažne knihy vydané ešte koncom 60. rokov. Prostredníctvom literatúry začínal vnímať socialistický režim. Postupne sa začal venovať samizdatovej beletrii a tým pádom sa zoznámil s disidentskými kruhmi, ktoré boli na Slovensku relatívne malé. Pohyboval sa medzi známymi a kamarátmi, s ktorými si vymieňali samizdaty, knihy a časopisy prepašované zo zahraničia. Vtedy ešte nevnímal žiadne riziko, ale dnes sa domnieva, že sa v jeho okolí nachádzali aj ľudia, ktorí spolupracovali s Štátnou bezpečnosťou.

Riziko „ilegálnej“ činnosti si začal uvedomovať po tom, ako sa dal v 18-tich rokoch pokrstiť a následne sa zúčastňoval kresťanských aktivít ako napríklad stretnutí a bohoslužieb v súkromných bytoch organizovaných kresťanským disidentom Silvestrom Krčmérym. Už ako mladík sa dostal cez otca do kruhov sociológov a ich priateľov, ktorí tiež kriticky diskutovali o spoločenskej a politickej situácii.

Po maturite sa prihlásil na divadelnú dramaturgiu do Prahy, kde neprešiel prijímacími skúškami a tým pádom jeho rodinný pôvod nezohral žiadnu rolu. Rok pracoval v divadle ako javiskový robotník, než sa prihlásil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Napriek tomu, že otec bol v tom čase sledovaný a pravidelne vypočúvaný ŠtB, Daniel  bol prijatý na odbor Vedecké informácie a knihovníctvo. Pravdepodobne vďaka kontaktom matky. Počas štúdia sa naďalej zúčastňoval akcií kresťanského disentu, kvôli osobným dôvodom sa však  nezúčastnil sviečkovej demonštrácie z  25.marca 1988.

K vlastnému štúdiu si na univerzite pribral aj prednášky zo sociológie. Na bratislavskej katedre už vtedy vynikali aj dnes významné osobnosti ako Soňa Szomolányiová,  Vladimír Krivý a Iveta Radičová, ktorí otvorene diskutovali o aktuálnych témach v spoločnosti. Prostredníctvom otca sa zúčastňoval rôznych stretnutí v súkromných bytoch, kde spoznal vtedajších aktívnych disidentov: Jána Langoša, Martina M. Šimečku a jeho otca Milana Šimečku, Jána Budaja, Františka Mikloška a ďalších. V 1988 sa začalo prostredie kresťanského disentu prepájať nielen s „politickým“ disentom, ktorý predstavovalo na Slovensku len zopár ľudí, ako napríklad Miroslav Kusý, ale aj s prostredím ekológov a so skupinou sociológov, do ktorej patril aj jeho otec. Zjednocoval ich spoločný cieľ občianskeho angažovania sa, a preto ich komunistický režim vo svojej propagande hádzal do jedného vreca a nálepkoval ako nepriateľov štátu.  Ale rôzne skupiny boli pomerne odlišné a „už vtedy bolo možno vidieť zárodky toho, ako sa to potom prirodzene od seba oddelilo na konzervatívne a liberálne Slovensko,“ tvrdí Daniel. Aj preto sa pri stretnutiach živo diskutovalo o reálnych alternatívach, ktoré boli pre každú skupinu dosť odlišné. Nikto však vtedy nemal predstavu, že zmena režimu môže prísť tak rýchlo. Z jeho pohľadu stál za tvrdým režimom v Československu už po desaťročia oveľa mocnejší Sovietsky zväz: „Sovietsky režim mal axiómu neporaziteľnosti vďaka jadrovému odstrašeniu. Ja som vyrastal v čase, že nie je možné ten režim poraziť. On sa môže iba rozhodnúť prestať byť takým akým je.“ Preto ani pri stretnutiach a diskusiách v bytoch nemal nikto konkrétnu ambíciu plánovať rozloženie režimu.

Realistickým cieľom bolo skôr vytváranie „ostrovov pozitívnej deviácie“ v mori negatívneho správania. S týmto prirovnaním prišla už spomínaná skupina sociológov. Išlo o vytvorenie prostredia, v ktorom sa ľudia môžu správať pozitívne a normálne aj navzdory tlakom komunizmu. Naďalej intenzívne fungovala propaganda, ktorá po desaťročia veľmi negatívne vykresľovala Západ a kapitalizmus:  „Málokto bol pripravený na to, že urobíme ,copy and paste´ toho, čo fungovalo v západnej časti Európy. Dnes to vyzerá čudne.“ Sám mal dokonca trochu strach, aké to na Západe vlastne bude, keď sa mu podarilo prvýkrát vycestovať len do Viedne, iba necelý rok pred novembrom 1989.

 

Rok 1989 v osobných spomienkach

Po sviečkovej demonštrácii sa postupne zväčšoval okruh ľudí, ktorí boli predvolávaní na výsluchy ŠtB, čo nasvedčovalo tomu, že niečo sa začína meniť a režim túto zmenu cíti: „Nastala destigmatizácia“, ľudia sa začali o výsluchoch medzi sebou rozprávať. Nová situácia nastala aj počas Palachovho týždňa, kedy si 20. výročie sebaupálenia Jána Palacha pripomenulo v januári 1989 v Prahe niekoľko tisíc demonštrantov. O takom počte zhromaždených ľudí museli informovať už aj domáce médiá. Začiatkom roku 1989 režim prestal rušiť vysielanie Slobodnej Európy, keďže to bolo finančne náročné. „Vlajková loď stanice Slobodnej Európy boli Udalosti a názory. Vysielali to o 6-tej, o 9-tej večer a o polnoci, program trval hodinu. Vždy sme si s bratom ľahli a počúvali. To už bola pre nás trochu sloboda.“

Na rozdiel od rakúskej televízie, ktorá sa dala v Bratislave pozerať bez problémov, bolo vysielanie Slobodnej Európy po česky a hlavne sa tematicky sústredilo na Československo a východnú Európu. Daniel intenzívne sledoval aj udalosti v Maďarsku a Poľsku, kde sa už v apríli pri tzv. okrúhlych stoloch stretli predstavitelia komunistického režimu a občianskej opozície. V júni 1989 sa v Poľsku uskutočnili čiastočne slobodné voľby, v ktorých mohli kandidovať aj zástupcovia Solidarity a komunisti v nich nezískali ani jeden mandát do senátu. Dôležité však bolo, ako reagovali Rusi. Daniel si spomína: „Rusi neurobili nič. Toto bol pre mňa najsignifikantnejší signál, že sa niečo naozaj vážne ide stať.“

V lete 1989 sa vydali tisícky východných Nemcov do západného Nemecka, buď cez veľvyslanectvo NDR (Nemecká demokratická republika) v Prahe alebo cez Maďarsko, ktoré ich pustilo do Rakúska a začalo postupne odstraňovať dovtedy uzatvorené hranice. Na jeseň nabrali udalosti v NDR rýchly spád a vyvrcholili pádom Berlínskeho múru 9. novembra: „Pre mňa osobne bol Berlínsky múr najväčšia vec.“ Na pamätníkovej svadbe 11. novembra bola táto udalosť veľkou témou. Sám o tom hovorí: „Keď ani v NDR nezasiahli Rusi, tak bolo pravdepodobné, že nezasiahnu ani v Československu. A to bola otázka, čo sa stane u nás. O KSČ sme nemali veľké ilúzie. Bol tam Jakeš a Fojtík, boli tam dosť príšerní ľudia a nemali sme od nich v ničom žiadne dobré očakávania.“

Dňa 13. novembra sa zúčastnil pred Justičným palácom v Bratislave zhromaždenia za oslobodenie tzv. Bratislavskej päťky, ktorej členovia boli zatknutí kvôli plánovanému kladeniu vencov, ktorým si chceli uctiť obete okupácie z roku 1968. Účastníkov filmovali aj príslušníci ŠtB:  „To bolo pre mňa prvýkrát face-to-face. Bol tam človek, ktorý mal v ruke kameru a celý čas na nás mieril. Bolo to hrozne nepríjemné.“

Kvôli svojej svadobnej ceste sa nezúčastnil nepovolenej študentskej demonštrácie zo 16. novembra v Bratislave. Vrátil sa domov až po udalostiach v Prahe 17. novembra a v pondelok 20. novembra skoro ráno už sedel spolu s ďalšími študentami v plnej aule Filozofickej fakulty UK. „O 9:30 som požiadal dekana Filozofickej fakulty Jozefa Vladára, aby odišiel z toho miesta, na ktorom sedel a sadol som si tam ja. Toto si pamätám. To bolo čaro tej chvíle,“ spomína na počiatky Nežnej revolúcie.

Udalosti nabrali rýchly spád, spúšťačom bola nielen násilne potlačená demonštrácia v Prahe, ale aj cez víkend vyhlásený štrajk pražských divadiel, stretnutie v Umeleckej besede a založenie VPN, ako aj ohlásený štrajk českých vysokých škôl. Vedenie fakulty však chcelo otočiť diskusiu na zástupné problémy, ktoré mali údajne trápiť študentov, ako napríklad nedostatočné vybavenie internátov. Ale časť študentov, ku ktorým patril aj Daniel Bútora, rýchlo upriamila diskusiu na hlavnú tému dňa, a to na požiadavky zmien voči vládnucemu režimu. Inšpirovaní vyhlásením VPN hneď v ten deň sformulovali požiadavky študentov FF UK a nadviazali kontakty s VŠMU a VPN.

 

Symbióza a synergia študentského hnutia s VPN

Postupne začalo vznikať študentské hnutie na fakultách vysokých škôl a neskôr aj na stredných školách. Každá fakulta a škola určila jedného reprezentanta, ktorý sa zúčastňoval na stretnutiach zástupcov študentského hnutia, z ktorých sa sformovala skupina, ktorá reprezentovala hnutie navonok. „Študentský živel bol veľmi silný a autentický a bol v niečom nezávislý od toho čo sa dialo vo VPN.“  Väčšina študentov si ale uvedomovala, že jedna vec je formulácia požiadaviek a druhá vec je ich plnenie. Bolo im jasné, že bez VPN nie je možné požiadavky presadiť. Niektorí mali aj osobné prepojenia na VPN ako sám Daniel: „Ja som bol v študentskom hnutí a otec v koordinačnom výbore VPN.“

Ale aj samotné hnutie VPN profitovalo so spolupráce so študentmi, ktorí mu dodávali istý druh legitimity. Študenti mali bližší kontakt s bežnou populáciou ako kruhy disidentov a občianskych a ekologických aktivistov: „My sme boli pre verejnosť čitateľnejší ako VPN-ka vďaka tomu, že študent je niečo čomu každý rozumie, čo si každý vie predstaviť.“ Mítingy na námestiach tak organizovali spoločne. Obidve centrály sa nachádzali na Ventúrskej ulici v Starom meste a veľmi intenzívne spolupracovali.

K najsilnejším zážitkom revolučných dní patrí pre Daniela moment, keď veci, o ktorých sa dovtedy nesmelo na verejnosti hovoriť, zazneli nahlas najprv v aule FF UK, vzápätí na to z tribúny na námestí SNP plnom ľudí a nakoniec v televízii. Ale patria k nim aj vystúpenia Alexandra Dubčeka, Václava Havla, Karla Kryla a Jaroslava Hutku v Prahe, ako aj prvá návšteva Václava Havla v Bratislave.

Počas prvého týždňa však zďaleka nebolo jasné, ako sa situácia vyvinie: „Dosť som rozmýšľal, aký veľký by mohol byť zásah, čo by mohli spraviť. Keď bolo na námestí 50.000 ľudí a bolo úplne plné, tak som si hovoril, že toto sa dá už iba tankami, to sa obuškami nedá rozohnať. Keby prišli s obuškami, tak my tých policajtov umlátime.“ Je možné, že boli pripravené armádne zložky, ktoré mohli zasiahnuť: „V Rumunsku sa ukázalo, že ten scenár sa mohol stať. Tam to bol masaker.“ Pocit, že režim jednoznačne končí, vnímal najsilnejšie po zvolení Václava Havla za prezidenta 29. decembra 1989.

 

Negatíva ponovembrového vývoja

V prvých mesiacoch po Novembri bol Daniel Bútora aktívny v študentskom hnutí. Vo februári 1990 sa podieľal aj na organizácii prvého snemu KDH, avšak nakoniec sa nedal na aktívnu činnosť v hnutí. Začal sa venovať žurnalistike a spolupracoval s VPN. Po rozštiepení VPN a výhre HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom vo voľbách v júni 1992 sa stiahol z politiky. Ako priamy účastník pádu režimu, súhlasí s tézou, že vtedajšie vedenie VPN Mečiarovi dopomohlo ku kariére a vidí v tom určité zlyhanie: „Je to priznanie si pravdy, že tá skupina bola pripravená na to dopomôcť režimu k pokojnému koncu. Oni nás nestrieľali a my sme ich nevešali, to bola taká tichá dohoda a bolo to tak dobre. Ľudia, ktorí robili tú zmenu však neboli pripravení vládnuť.“

Podľa pamätníka vtedy nemali presnú predstavu, čo to znamená pracovať vo vládnej funkcii a neboli pripravení znášať nutné obete. Z dnešného pohľadu si myslí, že mohli byť opatrnejší pri hľadaní osobností, ktoré prevezmú moc. „Potom sa objavili ľudia ako Mečiar a spol., ktorí mali neuveriteľný ťah na bránu.“ Na rozdiel od Českej republiky a Václava Havla neboli vo VPN ochotní na seba zobrať zodpovednosť za vývoj krajiny v takej miere. Výnimkou bol Ján Langoš, ktorý akceptoval významnú funkciu federálneho Ministra vnútra. Keď si vo VPN uvedomili, kto je Vladimír Mečiar už bolo neskoro a nik VPN neveril. „Mečiar VPN dokonca premenil na svojho nepriateľa. Keď som napísal článok ‚Prečo sa bojím Mečiara‘, tak ma moji kamaráti vysmiali a označili ma za človeka, ktorý si vymýšľa.“

Ďalším sklamaním bolo rozdelenie Československa. Daniel bol jednoznačne proti, keďže predpokladal, že po rozdelení budú obidve krajiny slabšie. Dnes sa zdá, že túto nevýhodu prevážili pozitíva samostatnosti a predovšetkým fakt, že Slovensko už nemohlo za vlastné zlyhania obviňovať Čechov a prebralo za seba zodpovednosť. Daniel tvrdí, že problémom bol aj spôsob rozdelenia a kto za ním stál. Neskôr sa mu potvrdil predpoklad, že hlavnou motiváciou delenia republiky bolo jej rozkradnutie: „Týkalo sa to čiastočne aj Klausa, ale najmä tej slovenskej kliky. Tento klanový, mafiánsky, vazalský systém rozmýšľania o krajine a štáte mal krásnu kontinuitu od Mečiara, menšiu za Dzurindových vlád a mal silnú kontinuitu za všetkých Ficových vlád.“ Jediná výnimka počas samostatného Slovenska bola vláda Ivety Radičovej, ktorá ju však neustála. Podľa pamätníka ostal tento vazalský systém v DNA krajiny a je prekážkou v naplnení jej potenciálu. Pozitívum vidí v tom, že Mečiarove vlády nemali zásadne negatívny vplyv na viac-menej nepretržitý rast ekonomiky Slovenska po rozdelení.

 

Revolúcia ešte nie je zavŕšená

Štúdium na FF UK nakoniec Daniel nedokončil. Trinásť rokov sa venoval výlučne žurnalistike a pracoval pre Rádio Slobodná Európa v Prahe. Tu popri zamestnaní absolvoval štúdium na Karlovej Univerzite. V roku 2004 sa vrátil na Slovensko a dnes je trénerom a koučom top manažérov. Súčasne sa angažuje v práci s deťmi a s mládežou, pomáha manažovať viacero nezávislých škôl a realizovať programy pre chudobné deti.

Ešte aj v súčasnosti je podľa neho otázne, kedy bola vlastne revolúcia zavŕšená. Myslí si, že v niečom trvá až dodnes, keďže generačná výmena ešte nenastala: „Žijeme v liberálnej demokracii, žijeme v pomerne slušnej spoločnosti, ale zároveň cítime, že to potrebujeme dokončiť. Je to výzva aj pre ďalšiu generáciu mladších, ktorá sa začala objavovať teraz v roku 2018.“ Daniel Bútora verí, že jediná cesta je povedať si pravdu, uznať zásluhy tých, ktorí sa snažili budovať príbeh slobodnej krajiny a dať im priestor pomenovať svoje chyby a zlyhania a spolu s mladou generáciou spoločne hľadať spojencov, aby to dotiahli dokonca. „Aj ich sa neskôr opýtajú ich deti, tak isto ako sa oni dnes pýtaju starších generácií: ‚Prečo ste to chlapci a dievčatá nedotiahli do konca?‘“