Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zdenka Bystrická (* 1945)

• narodená 12. júna 1945 v Ostrave na Morave

• otec Otakar Novák, mama Božena, rodená Tomšíková, staršia sestra Šárka

• vyrastala v kultúrne podnetnom prostredí, navštevovala divadlá a telocvičný spolok Sokol

• jej stará mama z maminej strany založila v Ostrave husitskú cirkev

• otca lákali do strany, no odmietol, Zdenka odmietla vstúpiť k pionierom

• chcela študovať chémiu, no kvôli postoju otca k strane sa nedostala na chemickú priemyslovku

• vyštudovala gymnázium, pokračovala v štúdiu chémie a matematiky na vysokej škole v Olomouci

• v Olomouci sa zoznámila so spolužiakom Kamilom Bystrickým, v júni 1968 sa zosobášili

• vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa zažili v Trenčíne, odcestovali do Ostravy

• v septembri 1969 nastúpili ako učitelia na Gymnázium Ľudovíta Štúra v Trenčíne, musela učiť v slovenčine

• lákali ju do strany, odmietla, tiež odmietla neskôr ponúkané miesto riaditeľky

• zmenu režimu v novembri 1989 veľmi vítala, z rozpadu Československa bola nešťastná

• musela si vybrať medzi slovenským a českým štátnym občianstvom, podarilo sa jej vybaviť obe

• nútili ju robiť skúšky zo slovenčiny

• do dôchodku odišla v roku 2007, v čase nahrávania takmer 80-ročná dôchodkyňa

Zdenka Bystrická, rodená Nováková, sa narodila 12. júna 1945 v Ostrave na Morave Otakarovi Novákovi a Božene, rodenej Tomšíkovej. Mala ešte staršiu sestru Šárku. Zdenkina mama pochádzala z Ostravy a jej otec Antonín Tomšík sa zaoberal podomovým obchodom. „Dedo chodil po dedinách a predával detské veci, ktoré už boli deťom malé. Mal svoju klientelu, takže vždy niečo predal. Neplatilo sa peniazmi, doniesol syr, vajcia, skrátka naturálie. Bol však vyučený švec, obuvník. Tak opravoval aj topánky, čiže ten príjem mali takýto,“ spomína na deda pamätníčka. Stará mama Mária pochádzala z Poľska, takže Zdenka je štvrtinová Poľka. Mama Božena bola vyučená krajčírka a pracovala v módnom salóne v Ostrave. „V centre mesta bol nemecký módny salón a oni si tie najlepšie šičky vzali do toho obchodu. Moja mama mala, ako sa česky hovorí, ,vyřídilku‘, tak si majiteľka toho obchodu povedala, že nebude v dielni šiť, ale bude s ňou chodiť po tých rodinách, ktoré sú pri peniazoch a ktoré si môžu dovoliť dať ušiť šaty v salóne. Mama zapisovala miery a tak ďalej a vždy na Vianoce potom dostala také ocenenie, napríklad kabát s líškou, proste cenné veci. Potom však ako prišiel rok 1948 tak to všetko zakapalo a mama sa stala predavačkou,“ spomína Zdenka na to zoštátnenie

Otec Otakar pochádzal z Třebíča a vyrastal ako polosirota. Jeho otec mu zomrel, keď bol ešte dieťa. Mama Mária pracovala ako učiteľka v meštianskej škole a dvoch chlapcov, Otakara a Ctibora, vychovávala prakticky sama. Otakar z Třebíča odišiel študovať na latinské gymnázium do Ostravy. Spolu s ním do Ostravy odišla aj mama. Zdenkini rodičia sa spoznali na lyžovačke v Beskydách. V roku 1939 sa zosobášili a začali žiť v byte v Ostrave, ktorý im pridelil Otakarov zamestnávateľ. Uvažoval o štúdiu na vysokej škole, zaujímali ho najmä financie, no nepodarilo sa mu to. Zamestnal sa na riaditeľstve Ostravsko-karvinských dolov ako finančný úradník, kde pracoval až do odchodu do dôchodku.

Šťastné detstvo v Ostrave 

Zdenka sa narodila pár týždňov po skončení druhej svetovej vojny. Z rozprávania rodičov si pamätá, že niekoľkokrát museli aj s malou trojročnou Zdenkinou sestrou Šárkou  utekať z bezpečia domova. Sirény vždy ohlasovali začiatok aj koniec náletov a bombardovania Ostravy. Vtedy pobrali všetky základné veci pre seba aj malé dieťa a utekali do pivníc. Koncom vojny bola Zdenkina mama vo vysokom štádiu tehotenstva a obávali sa, ako to všetko prežijú. Mladá rodina sa však čoskoro dočkala oslobodenia a o niekoľko týždňov sa narodila pamätníčka. Rodina žila skromne, no snažili sa, aby najmä deťom nič nechýbalo. Otec mal, našťastie, dobré postavenie v práci. No aj tak Zdenke z detstva utkvela v pamäti spomienka na to, ako boli niektoré veci nedostatkové. „Mama sedela za stolom, počítala lístky a hovorila: ‚Tak, deti, pozor na to, to si už nemôžeme dovoliť, lebo by sme na iné nemali. Chystala a počítala. To sme zažili lístkový systém,“ spomína. Zdenka bola od malička veľmi živé dieťa. Už ako škôlkarka navštevovala baletnú školu, hrala v divadelnom predstavení Líška Bystrouška a chodila do českého spolku Sokol. Neskôr sa zapojila aj do nacvičovania Spartakiády. Ľudovú školu začala navštevovať v centre mesta Ostravy, neskôr pokračovala na osemročnej škole. Celú rodinu držal pod prísnym dohľadom najmä otec Otakar, obdivovateľ ideálov Tomáša G. Masaryka, demokrat a zarytý odporca komunistov. V roku 1953 mala osem rokov a z toho obdobia jej v pamäti utkvela spomienka na menovú reformu. „To si pamätám veľmi dobre. Mali sme za úkol preliezť všetky skrine a šuplíky, aby sme ešte niečo našli. Nebolo to ľahké. Našťastie naši mali aj niečo v sporiteľni. Lebo to, čo bolo doma, tak to bolo pod cenu úplne. To bol taký kurz, že z toho sa vyžiť nedá. Neprišli sme však o veľa, lebo my sme neboli bohatí,“ spomína pamätníčka.

Mladosť v tieni socializmu

Zdenka vyrastala v Ostrave v kultúrnom prostredí, s rodičmi navštevovali divadlá, veľa čítala a zapájala sa do takmer všetkých školských aktivít. Zdenka aj jej sestra boli vychovávané v náboženskej slobode, otec katolík však do kostola nechodil a nenútil ani svoje dcéry. „Otec povedal, že on nebude chodiť do kostola, pretože človek, ktorý je z mäsa a kostí a len vyštuduje inú vysokú školu, nemôže mať právo odpúšťať hriechy. Takže on kostol nepotrebuje, keďže ho má vlastne doma. Mal kríž zavesený nad posteľou a každý večer sa modlil. Ja som to v podstate chytila od neho, lebo nás k tomu vôbec nenútil,“ spomína. Zdenkina poľská babička založila v Ostrave Československú husitskú cirkev, takže babička, mama aj obe dievčatá navštevovali bohoslužby husitskej cirkvi. „Veľmi sa nám to páčilo, pretože tam bolo vidieť tú skromnosť. Tam bol len pult, na ňom bola kniha. Kňaz prišiel len v takom jednoduchom oblečení. Žiadne výšivky zo zlata či zo striebra. Je to tam veľmi pekné,“ popisuje Zdenka. Otca ako vzorného a svedomitého pracovníka Ostravsko-karvinských baní hneď po komunistickom prevrate v roku 1948 presviedčali na vstup do strany, čo odmietol. „Nútili ho stále. Raz sa vyhovoril na zdravotný stav, asi dvakrát sa mu to podarilo vyhovoriť. Potom ho preradili z vedúcej na nejakú nižšiu pozíciu. No on povedal, že tam ho nikto nedostane,“ spomína na otcovu zásadovosť. Pamätníčka, ovplyvnená otcom už ako malá školáčka, sa odmietla začleniť do iskričiek a neskôr aj medzi pionierov. Po skončení základnej školy sa chcela prihlásiť na chemickú priemyslovku, no kvôli otcovmu odmietavému postoju ku komunistickej strane ju učitelia neodporúčali a nevzali ju. Musela nastúpiť na gymnázium. Z obdobia dospievania však spomína najmä na učiteľov češtiny, ktorí mládež viedli ku kultúre. Učitelia českého jazyka veľmi dbali na to, aby v študentoch vypestovali lásku k rodnému jazyku. Zabezpečili im permanentky do divadiel a navštevovali všetky tri ostravské divadlá. Ostravská mládež trávila voľný čas v tanečných kurzoch, kde sa učili nielen tanec, ale aj spoločenské vystupovanie a zásady slušného správania sa.

Študentský život v Olomouci

Po skončení gymnázia sa Zdenka svojho sna o štúdiu chémie nevzdala a chcela pokračovať na vysokej škole. Hlásila sa na štúdium matematiky a chémie do Brna, no povedali jej, že tú kombináciu už majú obsadenú a namiesto chémie jej ponúkli fyziku. Sklamaná Zdenka, že jej štúdium chémie opäť nevyjde, prikývla aj na fyziku, hoci ju vôbec nemala rada. „Bolo mi to už úplne jedno. Prišla som domov a povedala som to otcovi. Ten sa najedoval, samozrejme, najskôr na mňa. Potom sadol a písal odvolanie, že to sa nerobí, keď je dieťa v nervozite, ponúkať mu iné predmety,“ spomína dnes už s úsmevom. Nakoniec ju prijali na štúdium matematiky a fyziky do Brna a matematiky a chémie do Olomouca. Vybrala si teda štúdium na Univerzite Palackého v Olomouci, čo sa jej stalo osudným. Hneď v prvom ročníku štúdia spoznala svoju životnú lásku, študenta matematiky a fyziky Kamila Bystrického z Trenčína. V Olomouci žili študentským životom obohateným o divadlá a množstvo kultúry. Zdenka si spomína, že aj na vysokej škole profesori dbali na to, aby milovali materinský jazyk. „Prišiel, predstavil sa, my sme všetci pozerali, že čo je to za podesa?! Povedal, že nás bude učiť najdôležitejší predmet zo všetkých, čo máme. Otočila som sa a povedala, že on zblbnul, veď čo je na tom dôležité?!‘ Ale potom nám to krásne vysvetlil. Povedal, že nie je nad materinský jazyk a mal by ho každý ovládať.“ Profesorove slová Zdenke utkveli v hlave natoľko, že dodnes naň nedá dopustiť. Hoci vtedy ešte netušila, že sa čoskoro bude musieť svojej milovanej češtiny vo svojej profesii vzdať. Obaja študovali prírodné vedy, čiže politické tlaky ani iné ideologické vplyvy počas štúdia nevnímali. Šesťdesiate roky minulého storočia boli oveľa uvoľnenejšie, ako predchádzajúce desaťročie, ktoré sa vyznačovalo politickými procesmi. Zdenka si spomína, že v tom období sa dalo pomerne jednoducho dostať aj k nahrávkam zahraničných kapiel a spevákov. Vtedajšia mládež veľmi pozitívne vnímala aj obrodný proces a osobnosť Alexandra Dubčeka. „Počúvali sme rádio a Dubčekov prejav, lebo o tom sa skrátka rozprávalo na intráku. Držali sme mu palce,“ spomína.

August 1968 a dospelý život

Koncom piateho ročníka sa Zdenka s Kamilom rozhodli zosobášiť. Bolo leto, rok 1968. Po krásnej študentskej svadbe, ktorá sa konala oproti olomouckému orloju, odišli na návštevu do Trenčína. V noci z 20. na 21. augusta 1968, v čase príchodu okupačných vojsk do Československa, sa ráno zobudili u Kamilových rodičov. „Otvorili sa dvere a manželova maminka, nikdy na tú tvár nezabudnem: ‚Ľudia, ľudia, ľudia, preboha, vstávajte, je vojna!‘ No my sme sa tak zľakli, utekali sme k rádiu a už sme počuli, ako tam hlásia, aby všetci zachovali pokoj,“ spomína Zdenka na to ráno. Všetci sa veľmi vyľakali a Zdenka sa v strese rozhodla, že v ten moment potrebuje za každú cenu vycestovať za mamou do Ostravy. „Oni (svokrovci) boli takí fajn, že našli nejaký motoráčik (vlak), ktorý išiel. Tak ja som odcestovala, manžel išiel so mnou. Prišli sme k bytu, kde bývala mama. Pozeráme sa a pred domom tank, hlaveň. My sme zazvonili, mama hovorí: ‚Ježiš, vy ste mi radosť urobili!‘ A ja jej na to, že akú radosť?! Babi, veď ti hlaveň tanku mieri do domu! Keď to videla, tak sa veľmi naľakala.“ Pamätá si na veľmi mladých vyhladovaných a zmätených vojakov, ktorí z tých tankov vyliezali. Vôbec nevedeli, kde sú. Niektorým ženám sa ich uľútostilo a doniesli im jedlo. Zdenka s Kamilom ešte nejaký čas zostali v Ostrave. Čakala ich totiž jedna z posledných skúšok štúdia u obávaného profesora Havelku, ktorý vyučoval topografické metódy. Prísny a náročný profesor vyhadzoval zo skúšky rad radom, no Zdenka s Kamilom sa odhodlali a aj v takom vypätom období na skúšku išli. Okrem nich dvoch sa odvážili ešte ďalší traja študenti, a hoci boli veľmi vystresovaní a nevedeli si spomenúť takmer na nič, skúšku urobili. Profesor si okrem vedomostí vážil aj ich odvahu a odhodlanie, že na skúšku pomedzi tanky vôbec prišli. 

Koniec štúdií a nástup normalizácie

Posledný ročník štúdia sa študenti už nestretávali tak často ako predtým. Každý už riešil len diplomovú prácu a to, kde sa mu podarí získať umiestenku. V januári 1969 však študentov veľmi zasiahlo upálenie sa pražského študenta Jana Palacha na protest proti okupácii Československa. Pamätníčka si spomína, že bola z toho zdrvená a plakala. V marci 1969 sa v Štokholme konali majstrovstvá sveta v hokeji, ktoré mali výraznú politickú príchuť. Reprezentanti Československa počas tohto pamätného šampionátu dvakrát zdolali výber vtedajšieho ZSSR. Po druhom zápase vypukli v uliciach miest Československa búrlivé oslavy spojené s protestom proti prítomnosti sovietskych okupačných vojsk. „To bol taký zážitok! Prajem, aby každý mohol niečo také zažiť. Pretože keď sme vyhrali, tak celá Olomouc bola na nohách. Chlapi rovno v pyžamách cez otvorené strechy áut mávali zástavami v rukách. To boli strašné davy a všetci sme kričali: ‚Nevzali jste sebou tanky, dostali jste čtyři branky! To bol neskutočný zážitok. A tá Olomouc bola plná. Žilo to tým,“ spomína na veľkolepý zážitok. Zdenku s Kamilom ešte v júni 1969 čakala obhajoba diplomovej práce a štátnice. Kamilova mama im vybavila miesto učiteľov na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne. Mali šťastie, lebo akurát potrebovali matematikárov, chemikára aj fyzikára. V septembri 1969 teda začala ich niekoľko desaťročí dlhá a úspešná kariéra učiteľov. Prišli však do náročného obdobia normalizácie. „Keď boli tie previerky, poučenie z krízového vývoja, tak sme chodili po jednotlivcoch do riaditeľne. Tam bola celá tá plejáda hlavných predstaviteľov na čele s riaditeľom. No a kládli otázky. My sme mali s manželom to šťastie, že sme počas toho najkulminovanejšieho obdobia ešte neboli na škole, takže oni o nás vlastne veľa nevedeli. Obaja sme sa sústredili na to, že teda je to hrozné. K Palachovi sme sa vyjadrili tak, že škoda každého života. Na to nemohli povedať ani mäkké F, tak len tak kývali hlavou,“ spomína pamätníčka.

Život v tieni systému

Ako mladá pedagogička učila matematiku a chémiu. Rýchlo si však musela zvyknúť, že na gymnáziu musí komunikovať v slovenčine. Zvládla to vo veľmi krátkom čase a keď jej občas ušlo nejaké české slovíčko, študenti ju opravili. Čoskoro v roku 1971 do mladej rodiny pribudla dcéra Hanka a o štyri roky aj syn Kamil. V tom období bola materská dovolenka len šesť mesiacov. Ak chcela matka zostať s dieťaťom doma dlhšie, nemala nárok na žiadnu finančnú podporu. Keď deti trochu podrástli, vrátila sa do školy za svojimi študentmi. Spomína si, že v sedemdesiatych rokoch boli kolegovia aj študenti viac uzavretí. Spoločenské témy si trúfli otvárať a diskutovať o nich len na predmetoch ako filozofia a podobne. Zdenka mala so svojimi študentmi vždy otvorený vzťah a mohli sa jej zveriť so všetkým. Mala pochopenie pre všetky študentské trápenia. „Raz za mnou prišiel jeden môj študent a povedal: ‘ Pani profesorka, ja sa vám to bojím povedať.‘ Spýtala som sa ho, že čo vyviedol. A on hovorí: ‚Ja do Slovenského zväzu mládeže nepôjdem! Ja som sa usmiala a hovorím: ‚Fakt? No to je super! Choď si sadnúť, ani ja som tam nebola,“ spomína na úsmevnú historku, ako niektorí študenti rebelovali proti režimu. Neskôr tento študent študoval vo Vatikáne a svojej bývalej triednej učiteľke Zdenke napísal list, že v konečnom dôsledku zúročil aj to, že sa museli povinne učiť ruštinu. Zišla sa mu, keď prekladal knihy a listy od Gorbačova do latinčiny, čo mu zabezpečilo živobytie. Jedného dňa si pamätníčku zavolal do riaditeľne vtedajší riaditeľ. Keď tam prišla, tak okrem neho ju privítal aj popredný predstaviteľ strany. Veľmi sa zľakla, či niečo nevyviedla. „Slávnostne mi zdelili, že mi ponúkajú členstvo v strane. Keď to povedali, tak si hovorím, že to som teda v zadku, lebo tam ja v živote nevstúpim! Ale niekedy mozog zapracuje a povedala som im, že mi to je veľmi ľúto, ale strana si vyžaduje celého človeka. Ja mám dve malé deti, nemohla by som sa strane venovať, čo by ma mrzelo. Strana si to nezaslúži. Ja vôbec neviem, kde som na tie slová prišla. Oni len kývali hlavou a povedali, že teda v poriadku,“ spomína na bizarnú ponuku pamätníčka. Našťastie do strany vstúpiť nemusela a viac jej tú ponuku nikdy nezopakovali. 

Zmena režimu a rozpad Československa

Koncom osemdesiatych rokov sa spoločenská situácia začala postupne meniť. V škole im pribudla polytechnická výchova. Nový predmet mal priniesť do školstva zmenu, akési spojenie teórie a praxe. Nepovažovala to za prínosné a zdalo sa jej vyslovene trápne, keď so študentmi musela počas maturít sedieť v suteréne pri sústruhu a pýtať sa ich, čo je ozubené koleso a podobne. Našťastie, rýchlo ho zrušili. Počas Nežnej revolúcie sa spolu s manželom tešili, že nastane zmena a uvoľnenie napätia. Chodili aj na námestie v Trenčíne a podporovali formujúcu sa opozíciu. V roku 1991 jej ponúkli miesto riaditeľky gymnázia, čo láskavo odmietla. Nikdy sa do žiadnych funkcií netlačila, najradšej zostala pri svojich študentoch v triede a učila. V januári 1993 sa rozpadol spoločný štát Čechov a Slovákov a Zdenka to veľmi zle niesla. „Veľmi ma to zobralo. Ja som bola z toho úplne zničená. Musela som sa rozhodnúť, ktoré občianstvo si nechám. Pripadalo mi to ako Sofiina voľba. Ja milujem Slovensko, bývam tu a porodila som tu deti. Milujem Moravu, tam som sa narodila, mám tam pochovaných rodičov, celú rodinu aj babičky. Ako sa ja môžem rozhodnúť?! Takže to bolo jedno z najťažších rozhodnutí. Preplakala som veľmi veľa“ spomína Zdenka na náročné obdobie po rozpade Československa. „Potom som si povedala, že všetko som dokázala zvládnuť, že zvládnem aj toto. Začala som pracovať na získaní dvojitého občianstva.“ Pamätníčke sa podarilo vybaviť si, že si mohla ponechať obidve. Po čase jej však z ministerstva školstva prišiel list, že vzhľadom na to, že učí a je Češka, musí absolvovať skúšky zo slovenského jazyka. Tá požiadavka bola pre ňu absurdná až smiešna, keďže už viac ako dvadsať rokov vyučovala v slovenčine a veľakrát sa jej stalo, že dokonca opravovala kolegov a žiakov, keď použili nejaké nespisovné slovenské slovo. 

Zdenka Bystrická učila na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne až do roku 2007, kedy odišla do zaslúženého dôchodku. Počas svojej učiteľskej kariéry priviedla k maturitám sedem vlastných tried a učila chémiu a matematiku tisíce študentov. Vždy nabádala študentov hľadať si vlastnú cestu životom. Pripomínala im, že to, čo je dobré pre jedného, nemusí byť dobré aj pre ostatných.