Zdenka Bystrická

* 1945

  • „Strašne. Preplakala som. Strašne. Kto to nezažil, pretože ešte tam bolo také, že my sme museli sa rozhodnúť. Občianstvo. Tak ja som bola z toho úplne zničená, pretože som hovorila... To mi pripadá ako Sofiina voľba, že sa rozhodnúť. Ja milujem Slovensko, bývam tu a porodila som tu deti. Milujem Moravu. Tam som sa narodila, mám tam pochovaných rodičov, celú rodinu, babičky a ja neviem čo. Ako ja sa môžem rozhodnúť?! Takže to bolo jedno z najhorších rozhodnutí. Preplakala som teda strašne veľa a potom som si povedala - Všetko si dokázala zvládnuť, že toto zvládneš tiež. Začala som pracovať na získaní dvojitého občianstva. A nebol to až taký problém. To som musela cez ostravskú matriku a tak ďalej, aj tuto v Trenčíne, ale nebolo to až, myslela som si, že to bude horšie. Takže ja mám dve občianstva, čo som veľmi spokojná a tým pádom majú aj moje vnúčence.“ 2:04:56 – 2:06:25 – Vybrať si medzi slovenským a českým občianstvom bolo pre Zdenku ako Sofiina voľba

  • „Mňa si zavolali do kabinetu. Ja som si hovorila, že som nič nevyviedla. A tam sedel Kelemen, ak vám to niečo hovorí, to bol predný komouš tuto. Kelemen, riaditeľ. Ja som mala, s prepáčením, zadok stiahnutý, čo po mne chcú. No slávnostne mi zdelili, že mi ponúkajú členstvo v strane. Zo začiatku, že by som chodila len na také tieto, aby som sa zaučila a tak ďalej. Keď to povedali, tak hovorím, tak to som teda v zadku, lebo tam ja v živote nevstúpim. Ale on niekedy fakt ten mozog zapracuje. Ja hovorím, že je mi to veľmi ľúto, ale strana vyžaduje celého človeka. A ja mám dve malé deti. Ja by som sa tomu nemohla takto venovať, čo by ma mrzelo a strana si to nezaslúži. Ja vôbec neviem, kde som na tie slova prišla. A oni len kývali hlavou, mám doma aj k tomu materiály, len kývali hlavou a hovorili: ´V poriadku.´ Takže som nemusela ísť tam.“ 1:42:58 – 1:44:18 – Zdenku chceli nalákať na vstup do strany, no odmietla

  • „No ja osobne, mňa to úplne zdrvilo. Nemala som slov. Skrátka, ja som si odplakala. No a potom, už keď boli tie previerky - poučenie z krízového vývoja, tak sme chodili po jednotlivcoch do riaditeľne, kde celá tá plejáda tých hlavných predstaviteľov tam bola na čele s riaditeľom. No a kládli otázky. My sme mali s manželom to šťastie, že sme počas toho najkulminovanejšieho obdobia neboli na škole, takže oni o nás vlastne veľa nevedeli. Takže sme sa obidvaja sústredili na to, že teda je to hrozné, ale že najhoršie Palach, takže škoda každého života, na to nemohli povedať mäkké F, tak len tak kývali ako hlavou.“ 01:36:25 – 01:37:36 Otázky v rámci pohovorov v práci počas normalizácie

  • Celé nahrávky
  • 1

    Trenčín, 05.11.2024

    (audio)
    délka: 02:10:14
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Babi, veď ti hlaveň tanku mieri do domu!

Zdenka Bystrická v roku 1974
Zdenka Bystrická v roku 1974
zdroj: archív ZB

Zdenka Bystrická sa narodila 12. júna 1945 v Ostrave ako druhé dieťa Otakarovi Novákovi a Božene, rodenej Tomšíkovej. Mala ešte o tri roky staršiu sestru Šárku. Otec pracoval ako finančný úradník v Ostravsko-karvinských doloch, mama bola krajčírkou a neskôr predavačkou v dámskom módnom salóne. Zdenka vyrastala v kultúrne podnetnom prostredí. Jej stará mama z maminej strany založila v Ostrave husitskú cirkev. Chcela študovať chémiu, no otec odmietal vstúpiť do strany a ona k pionierom, tak sa na vysnívanú školu nedostala. Po vyštudovaní gymnázia šla študovať do Olomouca matematiku a chémiu. Tam sa zoznámila aj s budúcim manželom Kamilom Bystrickým z Trenčína. V júni 1968 sa zosobášili. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa zažili v Trenčíne. Odcestovali do Ostravy za Zdenkinými rodičmi, pred domom im stál tank. V septembri 1969 nastúpili ako učitelia na Gymnázium Ľudovíta Štúra v Trenčíne. Zdenka musela vyučovať po slovensky. Lákali ju do strany, no nesúhlasila. Zmenu režimu v novembri 1989 privítala, no rozpad republiky ju zranil. Musela si vybrať medzi slovenským a českým občianstvom, nakoniec sa jej podarilo vybaviť si obidve. Nútili ju robiť skúšky zo slovenského jazyka. Ponúkli jej miesto riaditeľky gymnázia, no odmietla. Učila do roku 2007, kedy odišla do dôchodku. V čase dokumentovania je takmer 80-ročnou dôchodkyňou.