Zdenka Bystrická

„Mňa si zavolali do kabinetu. Ja som si hovorila, že som nič nevyviedla. A tam sedel Kelemen, ak vám to niečo hovorí, to bol predný komouš tuto. Kelemen, riaditeľ. Ja som mala, s prepáčením, zadok stiahnutý, čo po mne chcú. No slávnostne mi zdelili, že mi ponúkajú členstvo v strane. Zo začiatku, že by som chodila len na také tieto, aby som sa zaučila a tak ďalej. Keď to povedali, tak hovorím, tak to som teda v zadku, lebo tam ja v živote nevstúpim. Ale on niekedy fakt ten mozog zapracuje. Ja hovorím, že je mi to veľmi ľúto, ale strana vyžaduje celého človeka. A ja mám dve malé deti. Ja by som sa tomu nemohla takto venovať, čo by ma mrzelo a strana si to nezaslúži. Ja vôbec neviem, kde som na tie slova prišla. A oni len kývali hlavou, mám doma aj k tomu materiály, len kývali hlavou a hovorili: ´V poriadku.´ Takže som nemusela ísť tam.“ 1:42:58 – 1:44:18 – Zdenku chceli nalákať na vstup do strany, no odmietla

„No ja osobne, mňa to úplne zdrvilo. Nemala som slov. Skrátka, ja som si odplakala. No a potom, už keď boli tie previerky - poučenie z krízového vývoja, tak sme chodili po jednotlivcoch do riaditeľne, kde celá tá plejáda tých hlavných predstaviteľov tam bola na čele s riaditeľom. No a kládli otázky. My sme mali s manželom to šťastie, že sme počas toho najkulminovanejšieho obdobia neboli na škole, takže oni o nás vlastne veľa nevedeli. Takže sme sa obidvaja sústredili na to, že teda je to hrozné, ale že najhoršie Palach, takže škoda každého života, na to nemohli povedať mäkké F, tak len tak kývali ako hlavou.“ 01:36:25 – 01:37:36 Otázky v rámci pohovorov v práci počas normalizácie