Jozef Cerina

„Hlavné slovo pri zvolávaní ľudí do armády mal veliteľ, personálny vojenský veliteľ. On rozhodol, či je ten dotyčný nahraditeľný alebo nenahraditeľný. Keď on povedal, že je nahraditeľný, tak v tom momente nasledoval zvolávací lístok a dotyčný už išiel. Túto funkciu zastával údajne Slovák - renegát v hodnosti stotníka, neskôr sa povýšil na hodnosť majora Vacula, ale si dal pomaďarčiť meno na Vereczkelyi. Teraz, môj strýčko, ten pekár, ten bol výslovne ľavicovo založený človek. On sa držal hesla, že: Audiatur et altera pars - Nech je vypočutá aj druhá stránka veci. Chodieval si k nám tajne vypočuť zahraničné vysielanie. To nebola taká jednoduchá vec, lebo zákon prísne trestal počúvanie cudzích rozhlasových staníc. Strýčko normálne počúval Hlas z Londýna, BBC, ale hlavne maďarské vysielanie Moskovského rozhlasu. A vtedy som už ako chlapec zistil, že tá nevesta ani tak veľmi pekne neleží v tej posteli, lebo veľký nemecký plán na dobytie Moskvy stroskotal. To znamená, že nemecký Wehrmacht, ktorý mal predtým nimbus neporaziteľnosti prvýkrát v živote, na svojej vlastnej koži pocítil trpkosť porážky. A ľudia si začali vážiť rôzne mestá. A mňa ako chlapca priam zarážalo, normálne zimomriavky mi behali po chrbte, keď sa rozhlasový reportér moskovského rozhlasu lúčil na konci vysielania, že: ,Proletári všetkých strán spojte sa!‘ Toto potom neskôr zmenili na ,Smrť nemeckým okupantom!‘ To bolo ešte hroznejšie.“

„Bolo to v tom období, keď už Hitler obsadil Rakúsko, to znamená že anšlus bol už za nami a každý triezvo rozmýšľajúci človek, hlavne čo sa týka politikov, vedel, že ďalší postup zo strany Hitlera bude namierený proti Československej republike. Stačilo sa pozrieť len na vtedajšiu politickú mapu. Keď sa človek pozrel na to, že od moravskej Ostravy cez severnú časť, severozápadnú, západnú, juhozápadnú, južnú časť, republika sa ocitla medzi čeľusťami jedného potenciálneho nepriateľa. Je otázka času, kedy sa urobí konečná fáza toho, že sa tieto čeľuste zavrú a rozdrvia celistvosť republiky, ktorá bola taká nenávidená voči Hitlerovi. Ako chlapec sa pamätám, že aj do školských osnov, do školských predpisov boli zaradené výučby, napríklad výučba CPO - civilnej protileteckej ochrany. Teoreticky nám tam vysvetľovali, akým spôsobom sa musíme chrániť, keby nebodaj naše okolie, náš kraj, naša dedina bola napadnutá nepriateľským leteckým náletom alebo bombardovaním, alebo použitím leteckého otravného plynu. Toto s nami precvičovali jednak v uliciach dediny, a jednak na voľných priestranstvách. Boli celoštátne vyhlásené takého cvičenia. V tom momente každý sa musel chovať tak ako to bolo predpísané, žiadny pohyb - na cestách, na okolí bol zamedzený, a aby to bolo ešte vierohodnejšie a dôraznejšie, tak sa do týchto cvičení zapojili vojenské lietadlá z neďalekého vojenského letiska, stadeto od Ľadova. Takže toto bolo všetko, toto cvičenie bolo podfarbené hukotom leteckých motorov.“

„Dennodenne sa doručovala pošta: ,Váš syn, váš brat, príbuzný... padol hrdinskou smrťou.‘ Ale tu v zázemí bol relatívny pokoj, až na to, že to bolo obmedzené, ale ľudia žili pokojne, mohli si pokojne ľahnúť, ale touto zmenou sa zmenilo aj toto. Začalo sa príšerné bombardovanie krajiny. To Anglosasi, spojenci, Američania, tí dennodenne začali bombardovať a to bolo zo dňa na deň horšie. Lučenec to nepocítil, lebo my sme videli, že tie zväzky, stovky a stovky, a stovky lietadiel preletúvajú nad mestom. Front už vtedy bol niekde v polovici Talianska, to znamená, že tie liberátory tam nabrali kurz, zbombardovali Maďarsko, čo zbombardovať mali, a potom preleteli už na Sovietmi obsadené územie, tam zosadli, nabrali palivo, bomby a vracali sa nazad, a to sa začínalo opačným smerom. A tak to išlo zo dňa na deň, dennodenne. Jeden taký veľký prelet bol 20. augusta 1944. To bolo na Štefana, vtedy voľakedy boli v Lučenci veľké púte a keďže to bol sviatok, ja ako levente - kresťan katolík som sa musel zúčastniť bohoslužby. Výnimka bola tá, že namiesto do kostola sme chodili do delostreleckých kasární na poľnú omšu. Tak poľná omša prebehla ako prebehla a leventické stanovište v tom období bolo tam, ako je dnes budova terajšej pošty. Ale táto časť pošty, čo je k námestiu, nie tam k smerom k Prioru. A už sme, samozrejme, v trojrade, v uzavretej skupine išli do tej kasárne aj nazad. A keď sme už išli tam, ako je terajšia nemocnica, sirény už húkali kvôli nebezpečiu leteckého náletu. No ale nič sa nedialo, išlo sa ďalej. Nešli sme ani päť minút a vtedy už začali zavýjať sirény, že to je už letecký nálet.“

„Čisto slovensky zmýšľajúci človek s koreňmi slovenského pôvodu ovládal maďarčinu, na druhej strane aj írečitý Maďar sa vedel slovensky dohovoriť. Policajt českej národnosti, keď sa na okolí chcel niečo dozvedieť alebo sa dorozumieť, aj ten sa naučil do určitej miery maďarčinu. Takže o takýchto rozporoch ako chlapec absolútne neviem. Nemám o tom vedomosti, že by boli rozpory v tomto smere, z národnostného hľadiska. Na základe tej Mníchovskej, pardon opravujem sa, na základe tej Viedenskej arbitráže, ako som už spomenul, južné oblasti Slovenska boli pričlenené k Maďarsku. Samozrejme, že do toho patril aj Lučenec. Teraz ako som to ako chlapec vnímal. Poviem, poviem úprimne. Nevedel som podstatu tej veci, že čo sa vlastne deje. Mal som sedem rokov, tak ako sedemročný chlapec v tomto som sa nejakým spôsobom nevedel vysporiadať. Do Lučenca prišli maďarské vojská 10. novembra 1938. Predošlý večer, keď to malo byť, to znamená, že to bolo 9. novembra, otec bol členom dobrovoľného hasičského zboru. A v tomto zbore zastával funkciu hasičského trubača, hornistu. Otec krásne vedel hrať na poľnici. To znamená, že ten svoj pekne vyleštený hudobný nástroj v predošlý večer doniesol domov a čo mi padlo do oka bolo, že pôvodné ozdoby, výzdoby na tom horne, to znamená červené brmbolce, aj tá červená šnúra bola vymenená za inú šnúru vo farbách maďarskej trikolóry. Červeno-bielo-zelené. Ale ani vtedy som nevedel, že čo sa vlastne deje. Na druhý deň otec zavčasu odišiel za svojou povinnosťou a neskoršie s mamkou, keď som vyšiel na dvor a potom do ulice, tak som s prekvapením zistil, že na treťom dome v našej ulici u kamaráta Ernő Kolimára, na streche vlaje vlajka červeno-bielo-zelená. Ešte som aj mame povedal: ,Mama, pozri sa, veď to nie je bielo-modro-červená vlajka.‘ Ešte mama chudinka, i keď na okolí nikto nebol, ma utišovala, aby som o tom nerozprával. Potom sme s mamkou zašli, úprimne poviem, nevedel som o čo sa jedná. Nevedel som. A na hlavnej ulici dediny, kde predtým ešte pretekal mlynský potok a cez ten potok bol taký drevený most, tam bola postavená veľká slávobrána. Veľká slávobrána, vyznačená a obkolesená smrekovými čečinami, červeno-bielo-zelenými zástavami. Bol tam nejaký nadpis, ktorý som vedel prečítať, lebo čítať som už vedel, lenže ten nadpis nebol v slovenčine, ale v maďarčine a bol tam veľký obraz jedného neznámeho človeka. Bol to obraz, podľa všetkého bol vo vojenskej uniforme a mal hruď vyznamenanú nespočetnými vyznamenaniami. Potom som sa dozvedel, že ten obraz znázorňuje vtedajšieho ríšskeho regenta Miklósa Horthyho a že ten nadpis, ktorý bol nad tou slávobránou boli začiatočné slová maďarskej štátnej hymny: Isten, áldd meg a magyart, to znamená: Boh, žehnaj Maďara.“