Jozef Chrena

„Predchádzali tomu veľké vybavovačky, na okrese a do Bratislavy sa muselo ísť. Spravili sme plagáty, dalo sa to do novín a do rozhlasu. V ten deň sa zúčastnilo, prišlo, okolo 15 tisíc ľudí. Boli tam v pohotovosti z prvej pomoci, hasiči. Išlo sa na koňoch, v krojoch. Tento 15 tisícový dav sa pohol, nikto z nás nebol ešte pri Morave. Boli sme zvedaví, ako vypadá táto rieka. Aj keď sme ju mali pod nosom, ale sme ju nikto nevideli. Z rakúskej strany to bolo dohodnuté, že približne o dvanástej sme sa tam mali stretnúť. Z rakúskej strany prišli tiež ľudia k brehu Moravy. Bolo ich tam menej, možno tisíc ľudí. Oni mali dychovku tam, z ich strany. Z našej strany hrala dychovka. Rakúšania sa previezli na člnoch k nám, rakúsky starosta pán Gajda, pán farár z Hohenau a ešte nejakí poslanci, bolo ich asi päť – šesť. U nás sme ich slávnostne pohostili. Dievčence a chlapci v krojoch s chlebom, soľou a samozrejme aj slivovicou. Hrala dychovka a atmosféra bola úžasná.“

„Boli tu nasadení eštébáci, kontráši (slangový výraz – príslušník vojenskej kontrarozviedky) a my sme si z nich robili trošku aj srandu. Jedna taká sranda mi skoro nevyšla: Oni tu stále špehovali. Raz tu bol nasadený taký nový kontráš – bol to nejaký z východu. Ten si ma vzal raz večer na mušku a chcel ma legitimovať, keď som sa stavil po službe na pivo, v lete večer. On si pýtal odo mňa občiansky preukaz. Ja som už ale vedel, že je to nový kontráš, tak som mu ho nechcel dať. Stále ma ale mal na očiach a tak som si povedal, že s ním trošku vybabrem, nech si zacvičí. Išiel som za ním a povedal som mu: ‚Reku počúvaj, ty ma tu špehuješ, ja som tu z Moravského Jána, ale mňa sa takou lámanou nemčinou chlapík pýtal, než som prišiel sem, že ako sa dostať na rakúske hranice.‘ A on: ‚A vy čo ste mu povedali?‘ ‚Ukázal som mu, lebo ty si sa zameral tu na mňa, na miestneho, ktorý tu žije od malička a tam vám diverzanti utekajú.‘ ‚Tý, a ktorým smerom utekal?‘ sa ma pýtal. ‚Tak týmto smerom, na hranice.‘ To musel byť nejaký fanatik, ten kontráš, tak sa dal utekať a hneď vysielačkou volal. Ostatní chlapi sa smiali: ‚Ale si mu dal.‘ Ešte s kamarátom sme mu to hovorili – aj on bol pri tom. Ale prišiel som domov a len čo som si ľahol, už zvonil voľakto u nás. Už na gáziku veliteľ z pohraničnej stráže sa ma vypytoval, ako vyzeral. Vtedy som si uvedomil, že je zle, že som to asi prepískol. Tak som si ale stál na svojom, lebo to už nešlo vrátiť späť. Ľahol som si naspäť, ale za hodinu tu už boli, nejaký major z Malaciek s naším veliteľom a upodozrievali ma, či som si to nevymyslel. Že majú veľkú pohotovosť od Devína až po Lanžhot, všetko zmobilizovali. Aby som im to ešte raz opísal. Celú noc chodili, do rána, až z Bratislavy nejaký plukovník prišiel nad ránom. Ten ma tiež vypočúval, to som už vedel, že si stále musím trvať na svojom, lebo mi nemôžu dokázať, či sa mňa niekto pýtal, alebo nie. Stále som si stál na svojom, ale nemalo to konca. Potom až za dva dni odvolali pohotovosť a nejak sa to utíšilo. To bolo už približne pol roka, štyri – päť mesiacov pred novembrom, pred prevratom.“

„Bol som vtedy taký zapálený, že musíme všetci budovať vtedy ešte Česko-Slovensko, aby sme dobehli Rakúsko. Vtedy sme si písali taký dotazník: ‚Kedy asi, myslíte si, dobehneme Rakúsko? Za jeden rok, za tri roky, za päť alebo za sedem?‘ No tak za sedem, to sa nám zdalo veľa. ,To ich musíme predbehnúť za sedem rokov!‘ Tak ja som dal, že za tri roky ich musíme dobehnúť.“