PhDr. Ondrej Demo CSc.

„V noci nás obsadili Rusi. Nikto z nás o tom nevedel. A ráno sme počúvali správy, keď sme vstali. A počúvame, že je obsadený Rozhlas, Bratislava a tak ďalej. To sa nám, ani mne sa to nechcelo veriť. Ale som sa vybral a išiel do Rozhlasu. Sme bývali na tom Jakubovom námestí, všetko obsadené. Išiel som na Zochovu, všetko obsadené, a vonku redaktori sa schádzali a tam reči, debaty, čo ďalej. Spravodajcovia vymysleli s technikou prenosovou vysielať mimo rozhlas. A tak sa aj stalo. Oni s prenosovou technikou, ten režisér Leoš Komárek a spol., každý deň z iného prostredia vysielali a dávali informácie o situácii. Ale o tomto sme ani my nevedeli podrobnosti, odkiaľ vysielajú. To bolo tajné. Ale sme sa stretali vždy, to trvalo skoro celý mesiac, keď boli budovy zatvorené, sme sa stretali vždy pred rozhlasom, my v parku na Jakubovom námestí, ostatní zase na Zochovej. A tam nám šéfovia poskytovali informácie, ako ďalej a čo ďalej. A myslím, že to trvalo asi mesiac, než sme sa mohli dostať do budovy a prevzalo Rozhlas už nové vedenie. Problém bol s tými, čo vysielali spravodajstvo, s tými komunistami, ktorí zlyhali akože. Mnohých poprepúšťali a takzvané previerky prebiehali potom."

„Nás zobrali títo nyilási na stanicu k vlaku a tam nás odovzdali Nemcom. Vojaci nás prevzali, uložili sme sa vo vozňoch, nyilási odišli. Ešte nás videli ženy z Branova, plakali, nechali odkaz domov, že nás zobrali Nemci. A my sme na tej stanici, to bolo tak podvečer, stáli, vlak sa nehýbal. Tí vojaci nemeckí s kvérmi fajčili, besedovali medzi sebou, nejako si nás nevšímali. A ja hovorím: ‚Viete čo, chlapci, pokúsme sa utiecť po jednom, lebo kde skočíme potom v chotári a nevieme čo.‘ ‚Nie, Ondriško, zastrelia nás.‘ Nikto nemal odvahu. A ja už vtedy ako študent prvého ročníka, vedel som situáciu, ako to vyzerá na fronte. Tak ja som nenápadne zobral si takúto šálku, čo som tam mal na vodu, a išiel som si nabrať vodu na stanici v Nových Zámkoch, napustil z vodovodu, vypil, ďalšiu napustil a niesol som si tú vodu ako do vozňa. Ale som nenastúpil do vozňa, ale pokračoval som ďalej vedľa vlaku s tým, že keď ma chytia, nastúpim a nesiem si vodu do vozňa." „A oni vás nesledovali? Či neviete?" „Tí Nemci si nás nevšímali nijako. Ja som išiel takto, prešiel som a nezastavili ma. Skončil vlak, na konci som prešiel na koľajnice a pokračoval po koľajniciach smerom do Dvorov nad Žitavou. Tma bola. Ale sa mi to podarilo. Som prišiel až do Dvorov nad Žitavou a odtiaľ pešo domov do Branova. To bolo prakticky dvanásť kilometrov. Sám po tme."