Yuri Dojč

„Späť možno ešte k vašim rodičom, že zoznámili sa teda v Michalovciach na škole a zosobášili.(dokumentaristka) Zoznámili sa v Michalovciach a keď začali chodiť vážne transporty, v štyridsiatom, ja už neviem, ako to išlo, tak otec sa rozhodol, že utečú. Tak ja ani presne neviem, či tá škola sa rozpadla alebo čo, ale rodičia sa rozhodli. Otec mal veľa známych, lebo on bol velice priateľský človek a mal veľa kresťanských kamarátov, ktorí mu pomáhali. A cez nich sa dostával, väčšinou cez lesy, sa dostali… Ja neviem, žiaľbohu, túto časť som si od neho nikdy nepýtal, jak sa dostali z Humenného, lebo posledné miesto cez vojnu, kde boli, bolo v lesoch pri Bánovciach nad Bebravou pri Uhrovci. Tam je jedna osada, ktorá sa volá Uhrovské Podhradie. A to som sa dozvedel len, keď som sa došiel späť alebo možno že niekedy v tých deväťdesiatych rokoch, mi otec povedal, že oni sa schovávali v nejakej osade Uhrovské Podhradie. A ja som povedal vtedy otcovi, že vieš čo, ja to chcem vidieť. A on že nie, nie, nie, to je ďaleko a ja to nenájdem už. A hovorím, kto vás skrýval? Hovorí, bola tam jedna rodina, my stále držíme styk s nimi, ale my sa nikdy nestretávame v tej dedine, my sa stretávame v Piešťanoch alebo tak. A on držal styk s tou rodinou, až všetci vymreli. Ja hovorím, ja ich chcem stretnúť, kto zostal z tej rodiny. A on hovorí, že ne! Ale otec, ja mám auto, som si požičal auto, ideme. Strašne nechcel ísť, ale nakoniec sme tam išli. To bolo koľko? V deväťdesiatom roku. Došli sme do tej osady, vystúpili sme z auta, tam nikto nebol v tej osade a otec hovorí že, videl tam malého chlapca, že vieš, kde je Anička? Tam každý každého pozná, tam je desať domov v tej osade. A on hovorí, že je v lese, že trhá jahody. Mohol by si ju zavolať? Tak chlapec išiel do lesa. A za chvíľu vidíme jednu tetu a takú viete, zásteru mala s kvetinami a šatku, veľký úsmev, nadšená, že vidí mojich rodičov, lebo oni držali styk stále. Takže to nebolo pre nich niečo nové, ale pre mňa… Ja som bol z toho úplne hotový. “

„Ako vaša mamka prežila vojnu? (dokumentaristka) Matka a otec už boli, a to som zabudol povedať, oni sa... Ja neviem, či viete, ale za Slovenského štátu sa zriadili židovské školy, lebo židia nemohli chodiť do normálnych škôl. A na tej židovskej škole sa hovorilo určitú dobu… tak oni vedeli, lebo transporty išli v štyridsiatom druhom, aj zobrali otcových rodičov, aj maminých rodičov. A vtedy sa to volalo „lapačky”, že chytili mladých židovských chlapcov ako môjho strýka a išli do koncentrákov. A títo starí, žiaľbohu, asi ich zabili na fleku, keď došli. Môj strýko bol mladý a silný, takže on to prežil. A na tej židovskej škole sa hovorilo vtedy, že možnože ženatých a vydaté páry, že nebudú brať. Takže traja učitelia si zobrali tri učiteľky. Či sa poznali, to ja neviem, ako dobre sa poznali, to vám neviem povedať. Ja som tie všetky tri páry nakoniec stretol, čo je zaujímavé. Jeden pár po vojne odišiel do Izraela, tí nakoniec skončili v kibuc Masaryk… on tam bol ako, myslím, že ho aj viedol. Druhý pár odišli do Mexika a ja keď som bol v Mexiku, tak som ich stretol. A tretí pár boli moji rodičia, ktorí ostali na Slovensku. Ale jak hovorím, to bol osud. A možno že naozaj, že to bolo, ja niekedy budem sa vracať do minulosti a niekedy do budúcnosti, okay? Že nebudem to hovoriť súvisle. Asi pred siedmimi rokmi som mal výstavu v Ríme a výstava bola v národnej Library of Italy, národná knižnica. A mali sme tam veľkú lekciu, bolo tam tristo detí. Prišli na otvorenie a bol tam hlavný, jak sa povie, knižničiar, hlavný librarian v Italy, velice sympatický pán. A prišiel za mnou a hovorí: ’Signor Dojč, čo vás viedlo k tejto práci?’ A ja mu hovorím, poviem vám pravdu, bola to náhoda, čo je pravda. A na to on sa na mňa pozrel a povedal, že také niečo neexistuje ako náhoda. A čo existuje? A hovorí: ’My Taliani to voláme e tutto scritto.’ Rozumiete? Nie. (dokumentaristka) E tutto je všetko, e scritto je napísané. Všetko je napísané. A odvtedy veľa vecí, na ktoré sa pozerám z minulosti, si hovorím e tutto scritto, že moji rodičia ostali po vojne, napriek tomu, že im zabili rodičov a že to v podstate, že im to robili domáci, že to nerobili nejakí, že to nerobili Nemci, a že napriek tomu tam ostali.”

„A potom som sa zoznámil s jedným Čechoslovákom, ktorý hľadal spolubývajúceho, tak sme sa spolu presťahovali do jedného bytu. Tak som sa rozlúčil s hipisákmi a išiel som. Býval som s ním, až pokiaľ som sa nezapísal do školy. To bolo kedy? (dokumentaristka) To bolo v sedemdesiatom prvom, som začal chodiť do školy. A už ste sa začali venovať umeniu? (dokumentaristka) Nie, ja som ani nevedel, že to je o umení. Ja som čiste len hľadal prácu a nejak sa mi… Tento chalan, čo bol môj spolubývajúci, hovorí, že: ’Vieš čo, ty by si bol dobrý na fotografiu,’ hoci som v živote nefotil ani nemal aparát. Som mal ruský Smena a ja neviem, prečo mi to povedal, tak som… Alebo niekto druhý mi to povedal, už neviem. Lebo teraz mám tu jednu kamarátku, to je bývalá slovenská krasokorčuliarka a my sme sa kamarátili určitú dobu a ona hovorí, že ja som ti to navrhla. Takže ja neviem. Podstata je to, že som sa zapísal do školy a tam ma prijali tiež čisto len šťastím, lebo som bol na chodbe a tam prišiel jeden chlapík a povedal mi, že čo tu robím. Ja hovorím, že sa pozerám na fotky. On hovorí, že odkiaľ si? Ja hovorím, že z Československa. Tak poď so mnou! Tak som si… Viete, človek mal stále ten strach, keď videl iné power authority. Takže on ma zavolal do úradu. Ja som myslel, že zavolá políciu, že nejaký zlodej tuná, veď tam boli aparáty všade. A on mi hovorí, že vy ste z Československa, že jak to bolo za Dubčeka? Ja, za Dubčeka… Tak som povedal, čo som vedel. Jeho to fascinovalo. On bol Škót a s mojím šťastím sa vykľulo, že on je dekan fakulty. A ten ma prijal, na základe rozhovoru s ním o Dubčekovi. Pritom ja som nemal žiadne kvalifikácie, aby som sa do tej školy dostal, ale nula! Dostať sa na tú školu bolo v tom čase velice ťažké, na to ste museli mať portfólio, na to ste museli ísť cez skúšky. A on ma prijal bez skúšok, bez všetkého, len za to, že sa mu to páčilo, že som z Československa!“

„A čo znamenala možnosť na výlet ísť do Anglicka? Bola to nejaká brigáda, práca alebo len výlet? (dokumentaristka) Nie, to môjho kamaráta sestra chodila, už bola predtým v Anglicku, v šesťdesiatom siedmom a v šesťdesiatom ôsmom to už bolo otvorené, každý mohol ísť. Tak ona mi povedala jak, kde mám. Poviem vám pravdu, že dodneska nechápem, sa ani neviem dať do tej situácie, že som išiel do Anglicka sám, že som tam nikoho nepoznal, a že som sa vôbec dostal do tej dediny. Čo dneska musím povedať, že to bol nejaký malý zázrak, lebo som nevedel ani slovo anglicky. Vedel som yes and no, to je všetko, a pár slovíčiek, ale strašne málo. Letel som z Prahy do Londýna. Jak som sa z Londýna dostal na železničnú stanicu, neviem, jednoducho neviem… A jak som sa potom vlakom dostal do jedného maličkého mesta, ktoré sa volá Wisbeech a z toho malého mestečka autobusom do toho campu, kde sme boli. V tom campe už boli Čechoslováci, Francúzi, nie, Španieli. V Španielsku bol vtedy ešte stále Franco, takže Španieli boli v Anglicku uvoľnení, sa cítili revolučne. Potom tam boli Švédky, len ženy, Švédky. A už to bolo všetko rozdelené, frajeri a frajerky. A bol tam jeden Čech, sa vola Jirka Borský, tak som si sadol k nim, taká skupina bola Čechoslovákov. A jediné, čo si pamätám je, že každý mal niečo schované. Keď sme jedli, tak každý mal niečo pod stolom. A ja hovorím: ’Jirka, čo to máš pod stolom? Nepoviem ti, jedine keď povieš, že to nechceš. Ja neviem, čo mám nechcieť, keď neviem, čo to je.’ Hovorí: ’Tak okay, tak ti poviem, každý máme pod stolom horčicu. Lebo tuná to jedlo je tak príšerné, že jediné, čo zachráni to jedlo, je horčica, ale nepýtaj si odo mňa horčicu, lebo horčica ma stále strašne veľa peňazí a z prvej výplaty si ty choď a kúp horčicu.’ Tak sa aj stalo. Z prvej výplaty, keď sme išli do toho mesta, som si kúpil horčicu, aby som mohol vôbec jesť to príšerné jedlo, čo tam dávali. “