PhDr., PhD. Ľubica Droppová, rod. Markovičová
* 1935
-
„Jedného dňa to prišlo. Bol obyčajný pracovný deň, ja som bola akurát po maturite. Maminka chystala moje sestry do školy a otec odišiel do roboty, no z roboty sa už nevrátil. Vôbec sme nevedeli, čo je s ním, len prišli k nám dvaja súdruhovia a obrátili nám byt hore nohami. Keď nič nenašli – neviem, čo hľadali –, tak nám zobrali zlaté krížiky, retiazky, náramky podedené po babičkách a prababičkách. Naši starostliví rodičia každej dcére založili vkladnú knižku, tak aj to zobrali, a dokonca aj obálku, kde mala maminka na najbližší mesiac otcovu výplatu. Janka, prostredná sestra, zbadala jednu stokorunu, ktorá nejako za skrinku zapadla, keď tak chtivo počítali peniaze. Tak to bolo jediné, čo nám zostalo, lebo my sme žili len z otcovho platu, no a plat potom dlho nebol.“
-
„Keď prišla z tých vyšetrovaní, tak vždy bola maximálne vyčerpaná, zväčša si pre ňu prišli na aute, my sme sa vždy báli každého auta, ktoré zastalo pri dome, vtedy tých áut ešte nebolo toľko ako dnes. Ale nazad už musela prísť sama pešo, vyčerpaná bola nielen psychicky, ale aj fyzicky. Vždy si obviazala hlavu tak natuho šatkou, to jej pomáhalo pri bolestiach hlavy. A vždy nám povedala len to: ‚To je omyl, to je veľký omyl, to sa musí vysvetliť, iste sa to vysvetlí.‘ No nevysvetlilo sa to nikdy.“
-
„Sme museli odísť do Ľubietovej, lebo hlavne pre otca to začalo byť veľmi nebezpečné. My sme boli priamo v dedine a otec bol tuším niekde v horárni. Lenže ani tam to nebolo bezpečné. Maminka občas tak večer zašla na kraj dediny a otec zase zišiel z hôr, aby sa tam stretli, ale postupne, aj pre tých ľudí, u ktorých sme bývali, prestal byť náš pobyt bezpečný a oni sa už s nami necítili pohodlne. Sme to trochu cítili tiež, ale maminka hlavne to cítila, si pamätám, že raz hovorila, keď Nemci začali prichádzať na Slovensko, aby to Povstanie dorazili celkom. Tak ona hovorila, že aj Nemci sú ľudia. Vedela perfektne nemecky. Tak ich upokojovala, že ona sa s nimi dohovorí, ale nejako to už nešlo. Aj otec sa obával, lebo v tej horárni, on to cítil, bol nebezpečný pre tých ostatných, lebo oni boli obyčajní obyvatelia dediny a on to bol, jediný, ktorého – povedzme – hľadali. Tak sme sa komplikovane vrátili."
-
Celé nahrávky
-
Bratislava, 27.04.2018
(audio)
délka: 01:45:35
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.
Dcéra významného bankára, ktorý sa zúčastnil SNP a väzňa dvoch totalitných režimov
Ľubica Droppová (rod. Markovičová) sa narodila 22. marca 1935 v Bratislave v rodine slovenských intelektuálov. Otec Karol Markovič bol významný ekonóm, finančník a predstaviteľ protifašistického odboja. Matka Viera, rod. Záturecká, bola spisovateľka. Jej otec bol väznený oboma totalitnými režimami a prežil koncentračný tábor. Matku dohnal komunistický režim k samovražde. Detstvo a mladosť prežila pamätníčka v Banskej Bystrici. Vyštudovala etnológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (FF UK). V rokoch 1958 - 1967 pôsobila ako vedecká pracovníčka Národopisného ústavu SAV. Od roku 1967 pôsobila na Katedre etnografie a folkloristiky a v rokoch 1990 – 1998 bola vedúcou Katedry etnológie FF UK. V súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave.
