Ing. Karol Dubovan

* 1953

  • “A potom neskoršie, som mal záujem aj literatúru… veď bez literatúry ťažko sa… človek si všetko nezapamätá. A už som tomu kňazovi: “Jozef prosím ťa, potreboval by som, nemohol by si mi nejakú literatúru zohnať?” “Jasné, zoženiem.” Tak mi doniesol “Posolstvo”. Tak “Posolstvo” sme aj prebrali v tých spoločenstvách a potom sme to začali už aj študovať. Existovalo aj “Za svetlom”, aj ďalšie knihy lietaratúry… a on hovorí, že dobre, že to je jednoduché, že ďalšie… ďalšie… “Chcieť, žiadať, ale nechceš pomôcť pri tom?” Len prepáčte… to bolo ešte počas vysokoškolského štúdia, toto? Áno, áno. “...že nechcel by si pomôcť pri tom?” No, ale že ako… no, že dala by sa literatúra preniesť, alebo sa na niekoho nakontaktovať. No… nevedel som nič, nevedel som kontakty. Ale v tom čase… susedia, ktorí bývali na našej ulici… ona bola Poľka a mala synovca, ktorý bol čerstvo vysvätený kňaz. No a tak vedeli už… že som taký zbožnejší, a že chodím do kostola… tak, že ma s ním zoznámia. Tak sme sa zoznámili a pýtam sa: “Válek, prosím ťa pekne… a u vás sa nedá nejaká literatúra zohnať?” No, že popýtam sa… že sa popýta… a už keď niečo vedel, tak sme sa stretli na Babej hore… a s materiálmi… a on priniesol nejakých 50 kníh, tak my sme ich zas… V tej dobe bola, ale potravinová kríza v Poľsku, tak my sme zas salámy a také veci doniesli, vymenili batohy a išli. Ale… čo to je 50 kníh… a preniesť dva ťažké batohy cez horu, to je náročné. Tak potom neskoršie sa začalo také, že to nie je literatúra, ktorá je aktuálna, k tým situáciám, ktoré sa dejú na Slovensku. Tak Silvo hovorí, že bolo by dobré…”Že som počul, že v Rusku samizdaty vychádzajú…” Že keď vychádzajú v Rusku, aj tuna musíme takéto niečo spraviť. No, tak nevedeli sme, že čo a ako… tak SIlvo nejaké informácie zistil a vytvorilo sa také spoločenstvo, ktoré trebalo. Jednak, niektorí mali záujem študovať, mať teologické vzdelanie a neskoršie dať sa aj vysvätiť… a niektorí to mali tak, že boli ochotní v rámci takýchto formácií, pripraviť takéto stretnutie… či už v rámci Slovenska, rozniesť knihy a potom ako sa začali vytvárať samizdaty, tak samizdaty. Dobre… tak bolo také spoločenstvo, také spoločenstvo… chvíľu som bol v jednom aj v druhom spoločenstve… začal som aj študovať, ale tým, že ma viacej zaujímali také tie technické veci a nikdy som si nenašiel čas dôsledne naštudovať tie a tie veci… povrchne áno, ale to keď človek chce byť kňazom tak dôsledne… to musí dôsledne človek naštudovať, aby to vedel argumentovať, lebo kňaz to dokázal aj prežívať. To nie sa len nabiflovať, to musí človek žiť, to musí byť skutočne tým kňazom. Tak som pracoval v tom spoločenstve aktuálnych potrieb, kde sme sa snažili pomáhať tým, ktorí študovali, aby boli odbremenení od tých organizačných vecí. A my sme zaisťovali zas rozvoz literatúry, zaisťovania literatúry a distribúciu samizdatov.”

  • “Aj samotný pán Juklo, vytvoril takú príručku, alebo ako sa to… že ako obozretne napríklad chodievať a stretávať sa… aj výsluchy absolvovať potom. Skúste nám možno niečo o tom povedať, ak máte takéto informácie. Áno, samozrejme. Bola vytvorená… neviem, či to Vladko Juklo spravil, to sme sa nepýtali, ale bola vytvorená príručka, ako sa správať pri výsluchoch…takže to človek, keď vedel, tak vedel ako sa správať… nenechal sa hneď opiť rožkom, by som povedal… a hneď, keď sa niekto usmial, že je možné s ním hneď nadviazať nejaký úprimný dialóg, z ktorého by sa nič nedobrého mohlo stať. To už sme boli veľmi obozretní a pri týchto stretnutiach bolo odporučené radšej nerozprávať, ako sa nechať vtiahnuť do rozhovoru. Lebo človek až potom neskôr zistil, že títo ľudia, ktorí vykonávali tieto výsluchy, boli veľmi dobre školení a vedeli, ako majú klásť otázky. Takže on aj cez štvrtú, piatu otázku… sa dokázal dopracovať k tomu, či človek klame, alebo nehovorí celkom pravdu. Predtým sme to tak…nerozumeli sme týmto veciam, ale potom neskôr človek pochopil, že ten postup tých otázok, ktorý je… vedie k tomu, aby sa dopracovali k tomu cieľu, ktorý potrebujú získať… alebo k tým informáciám. A vlastne, keď ste chodili k tým stretnutiam, už potom keď ste sa stretávali u niekoho na byte alebo tak… mali ste nejaké opatrenia, že ste nešli napríklad jedným spojom viacerí, alebo… No… chodilo sa tak, vždy sa chodilo roztratene, vždy sa roztratene išlo… a zas, keď sa skončilo stretnutie, tak zas tak postupne sa odchádzalo, aby to bolo také nenápadné. A popritom ako to celé prebiehalo, ako to trebalo celé zastrešiť… mali ste aj nejaké obavy, že na to môžu prísť? Akože tie orgány… Tak, človek s tým ani tak moc nepočítal, no ale… vedeli sme, že boli také informácie… že niektorí, boli pri takých stretnutiach odhalení, a že im robili problémy… ale v Trenčíne sme boli taká skupina a tak sme si dôverovali, že tam si všetko… čiže aj na politickú situáciu, aj na náboženskú… si otvorene. Čiže sme si tak dôverovali, že pri tých stretnutiach, že sme… tam sme prežívali slobodu. Vonku bola nesloboda, ale tam sme boli slobodní! Čiže tam si človek mohol povedať čo chcel a nikto ho nepodrazí, dôverovali sme si. Tak, my sme pri stretnutí, zažívali slobodu, ktorú možno iní nezažívali, lebo sa báli no.”

  • “A vlastne, ja sa chcem vrátiť ešte k tej situácii s tým Sovietskym zväzom… tam keď ste boli na tej kontrole s pasom, že ako to prebiehalo… že nejaký rozhovor s vami viedli? Neviedli… neviedli so mnou nijaký rozhovor, len kontrolu pasu. Tak dobre… zobrali… tak som sa samozrejme odvolal, som sa odvolal… o nejaké dva týždne, alebo neviem… prišla odpoveď, že sťažnosť je bezpredmetná, nevrátili. Tak som potom napísal žiadosť ešte na vyššie orgány, to isté. No, ale dlho sa nič nedialo, až v osemdesiatom ôsmom, ma zavolali znovu na pasové, ale tam prišiel nejaký… už si nepamätám, on len tak zamumlal to meno, nejaký major zo štátnej bezpečnosti v civile a začal: “Že vám bol pas zobratý…” Že áno, bol. “No však veď si môžete požiadať o druhý…” A hovorím: “Veď, však ten je ešte platný…” “To je iba pár mesiacov, už si požiadajte o ďalší.” A ten náčelník, čo bol v Trenčíne… že ešte sú tu nejaké… “A stesi dali odvolanie?” “Dal som si odvolanie…” No to je v poriadku… “A dali ste si aj vyššie odvolanie?” No už štuchá, štuchá, že už sú tam není problémy…. tak, že dajte si o ďalšie. “Súdruh náčelník, budete nápomocný pri vybavovaní ďalšieho pasu?” No, že áno, áno… No tak, aby nevyzeralo, že ja len po pase túžim, tak som išiel asi až po mesiaci, dať žiadosť o pas. Prídem na pasové… “Vám bol pás odobratý…” referentka. Hovorím, že no… ale však povedali, že si mám dať o nový… že súdruh náčelník povedal, že on bude nápomocný pritom. No, ale on tu nie je. No… tak dajte mi číslo na neho, že ako by som sa s ním mohol spojiť. Dobre, dala mi naň číslo, volal som mu na druhý deň. Hovorím: “Súdruh náčelník, vtedy a vtedy sme sa stretli, ste povedali, že budete nápomocný pri vybavovaní pasu, ale vaša referentka…”No, ale že to…” No kedy sa môžem spýtať, že si môžem pre pas prísť… “No, to sa iba spýtajte, či sa s tým dá niečo spraviť. No dobre. Tak manželka v tej dobe… spolu sme si dali s manželkou žiadosť, tak manželke prišlo vyzdvihnutie pasu, mne neprišlo nič. Tak manželka išla… pas si prevzala a už… vždy sa osobne muselo ísť pre pas… “Zoberte aj pánovi manželovi pas, že už ho má aj on hotový.” Takže už som si ho nemusel ísť ani zobrať.”

  • “A vlastne po tej svadbe… vy ste sa narodili tiež v roku 1953? Áno… 17. decembra. A vlastne otec sa potom čomu venoval profesne? No, ako otec skončil školu, tak vlastne… v tom čase sa v Maduniciach budovala vodná elektráreň. Takže tým, že mal priemyslovku a bol taký šikovný, zručný… a mal organizačné schopnosti, bol prijatý na vodnú elektráreň do Maduníc a tam robil majstra… asi takých 50 ľudí, spomínal že mal na starosti. A ty budeš robiť tam, ty tam… a dobre, skontroloval. No… a jedného dňa si ho zavolal súdruh a hovorí: “Súdruh Dubovan… tento súdruh toto a toto povedal… potvrdíte nám to?” A otec hovorí: “Prepáčte, ale ako vám to mám potvrdiť, keď som tam nebol, ja som to nepočul.” …. “No, ráno sa zastavte u mňa a rozmyslite si to…” Na druhé ráno otec prišiel: “Prepáčte pán súdruh riaditeľ, ale ja som to nepočul, ja to nemôžem potvrdiť.” No, tak dostal brašňu, ručnú vŕtačku a išiel robiť štítkovača. A plat išiel, že skoro nič a bol degradovaný z toho funkcionára. Takže takto, keď sa človek zastal čestne a nebol ochotný svedčiť, tak dopadol takto, no… A potom nejako dlhodobejšie bol v tej robotníckej funkcii, alebo? Potom sa mu podarilo zamestnať na učňovke v Novom meste… tam potrebovali učiteľa. Tak tam učil… no a tam tiež mal dosť dobré platové podmienky… dosť dobré… no neboli to exkluzívne. Dokázali vyžiť aj s mamičkou… ja už som tam s nimi bol. No, a otec ešte medzi tým, musel ísť na vojenčinu. Na vojenčine bol pol roka, alebo takto… dostal modrú knižku, pretože mal žalúdočné vredy, takže bol prepustený. No… ale potom mal také … tí starší učitelia, vyučujúci… nemali radi takých mladých, ktorí boli obľúbení v kolektíve. No, tak snažili sa… a mama bola veľmi pekná… takže také všelijaké narážky, kadejaké. Tak sa snažili likvidovať kríže na školách a nezdalo sa im, že to bolo dôsledne spravené, tak bol vyhodený aj odtiaľ.”

  • “.... neviem, na ktorom poschodí bol jeden byt, trojizbový… nás tam bolo päť, päť študentov, za prijateľnú cenu… a boli sme ubytovaní… čo ja viem, boli tam dvaja ekonómovia, jeden stavbár a my dvaja elektrotechnici. Tak sme si rozumeli a to človek vycíti, kto má aké zmýšľanie. Tí dvaja čo boli, to boli také dobré chalaniská, vynikajúci… ale nemali také zmýšľanie… náboženské cítenie… s tým jedným, s Ondrejom, som sa poznal, ale s tým jedným ekonómom, ten bol od Bratislavy… a tak som sa spýtal: “Peter, prosím ťa, neni tu niečo také… takého, takého, také náboženstvo, alebo taký krúžok… som nevedel či je, alebo nie. Hovorí, že spýta sa. Spýtal sa… a že cez leto idú nejakí mládežníci na výlet do Tatier, či chcem ísť s nimi. Hovorím, že no tak dobre… pôjdem. Tak som nevedel tiež… tak že taká náboženská skupina to je tiež… Sme išli do Toporca… ale predtým som sa ešte zoznámil, Peter ma zoznámil, s kňazom vo výslužbe, s Jozefom Broučákom, ktorému bol odobratý súhlas, kvôli tomu, že mal nevhodné poznámky na režim. No tak mu bol odobratý súhlas a nemohol fungovať v pastorácii. No tak vykonával si takúto duchovnú činnosť, ako kňaz vo výslužbe. Takže tam sme boli… do Toporca sme sa dostali. Sme boli ubytovaní u Michala Zamkovského, u jeho rodičov. Asi tak pätnásť… pätnásť nás bolo… v jednej izbe boli dievčence a my chlapci sme boli v ďalšej izbe. Tak sme mali možnosť. Jozef nám odslúžil omšu… a to bol taký nadšený človek, že kňaz s ktorým sa človek mohol rozprávať normálne, že nemusel sa len pozerať, že ako sa modlí… Že ako človek sa rozpráva… takže mohli sa aj posťažovať, porozprávať, vysvetliť. Takže to mi veľmi imponovalo. No, a pri týchto stretnutiach, prečítalo sa aj niečo z písma a potom sa snažili, tí ktorí tam boli, že ako sme to pochopili… čo takéto slovo, že ako to mňa oslovilo. Tak bol som začiatočník… ale oslovilo ma to. No, a po prázdninách, keď sme sa vrátili… Prepáčte, kedy to asi bolo, medzi prvým a druhým ročníkom? Áno, to bolo asi v sedemdesiatom piatom roku. No asi… koncom druhého, medzi druhým a tretím. Takže tam… no a potom som sa už s tým kňazom rozprával… “Vieš čo Jozef, mňa by zaujímalo…” To bolo zaujímavé, že tí kňazi boli ochotní mať aj taký dôvernejší vzťah… potykať si. Že nebol omnoho starší, ale človek mal takú väčšiu dôveru. Tak hovorím, že: “Jozef, ja by som sa možno aj viacej takto duchovne vzdelával, nie len tak, že si niečo bežne prečítam v katolíckych novinách…” Hovorí, že…” Počkaj, uvidím, či ti niečo zoženiem.” No a potom ma zoznámil s Vladimírom Juklom a ten mal na starosti vysokoškolskú mládež… čiže zgrupovali rovnakých… jednak elektrotechnici čo boli, potom z filozofických fakúlt a lekári tiež. Čiže každý mal také to svoje stretnutia, s takým duchovným programom.”

  • “Takže, no a… v škole bola taká uvoľnenejšia atmosféra. Snažili sa… alebo aspoň niektorí mali mužov, ktorí boli zamestnaní na východnom vojenskom okruhu, takže… a ten východný vojenský okruh, okolo Kodaja… sa vlastne snažili byť na strane Dubčeka. A aj také uvoľňovanie… to prenášali aj na nás decká, demokracia a také. Takže vtedy sme sa rozprávali o takých veciach. No, a po šesťdesiatom ôsmom, to sa začalo zrazu úplne inak rozprávať, predtým sme mohli také. A potom zrazu… toto nesmieš, toto nesmieš… tak, sme boli takí sklamaní. To… my sme boli mládežníci chlapci ochotní, pridať sa do akejkoľvek dobrej práce. No, a v šesťdesiatom ôsmom, myslím že už prišli dvadsiateho prvého, druhého, tretieho… čo bol tajomník strany Ivan Minárik, tak hovorí: “No, chlapci bolo by dobré, dať názvy ulíc, zvonce… dole, aby sa nevedeli orientovať.” No tak jasné… to bola robota, ktorú sme vedeli veľmi rýchlo a ľahko urobiť. A nemali ste nejaké obavy, že tam môže prísť k nejakému stretu? Lebo cez Trenčín prechádzali reálne aj. Áno. Cez Trenčín nie len prechádzali, ale tam bol aj východoslovenský okruh a na každom rohu, bol jeden tank. A v priebehu noci, z 20. na 21. celú noc prichádzali lietadlá, vrtuľníky… prenášali vojenskú techniku, na Ostrov v Trenčíne čo je. Takže tam už keď sme videli ich chodiť… hovorím, to už tak rýchlo domov nepôjdu. No, a sme sa nemýlili! Oni si pretiahli tam z východného… na veliteľstvo… mali taký komunikačný kábel, takže tam strážili. A neviem… niekto ho tam chcel prekračovať, či čo… a hneď… strelili mu do nohy… to bol nejaký starší pán. Ale decká chodili aj za ruskými vojakmi, no a tí boli za cigarety… za cigarety… ochotní aj benzín dávať, a tak. No takže…”

  • “Opýtal by som sa ešte na to obdobie po roku 48 a nástupe komunistov… či toto nejako vnímali v tom Bardejove a v okolí… lebo bolo to proste ďaleko od toho centra diania v Prahe… či tam tie zmeny, nejako vnímali. No, mali strach z toho, že čo bude… lebo poznali, akým spôsobom sa ruskí vojaci správali… ktorí prechádzali tade. Nemali dobré skúsenosti. Takže báli sa… aj z tých informácii, čo už boli… že čo komunizmus prinesie. Im sa situácia nezlepšila… oni si po sobáši prevážali dary nejaké… také, ktoré mali z Bardejova, do Maduníc… pri… tam pri Tatrách, alebo pri Svite… mal vlak haváriu, nejaká skala sa uvoľnila, rozbitý vagón, samozrejme že všetko čo prevážali, nábytky… rozbité. Zostali bez všetkého. Takže… museli sa tvrdo prebýjať cez ten život, aby sa dopracovali k akému, takému štandardu. Aby… ako taká štandardná rodina, mohli spolu bývať. Tiež zo začiatku bývali v podnájme. Ja by som teraz prešiel na tú otcovu rodinu, teda na… Áno. Opýtal by som sa na vašich starých rodičov, jeho rodičov… že oni z akej rodiny pochádzali, čomu sa venovali, tak pracovne… No, dedko Rudolf ten pochádzal z poľnohospodárskej rodiny, z roľníckej… pochádzal z Domaniži. Babka tá bola miestna z Maduníc, tiež tak z roľníckej rodiny pochádzala. Dedko, ten bojoval… aj v Prvej svetovej vojne… dokonca bol aj v légiách v Rusku. Tam odtiaľ keď ich zajali a ich vymenili… sa dostal do Kragujevatsa. A dedko bol taký revolucionár… a hovorí: “Keby som bol býval v kasárňach, ale akurát bolo cvičenie vonku… tak aj ja by som bol býval medzi tými 44, čo postrieľali.” Lebo dedko sa… mal odvahu hájiť si svoje presvedčenie a dožadovať sa spravodlivosti a svojich práv, no. Takže on za Slovenského štátu robil, výkupcu obilia na železnici. A viem, že dedko mi povedal: “No, keď sa v štyridsiatom siedmom dovážalo obilie z Ruska, to bol tretí klas a medzi obilím, boli pušky a zbrane… to sa chystal už Február.” No, a tak viacej spomínal, že bol aj v Rusku ako… a hovorí: ”Ruský obyčajný človek, to je dobrý človek… dokázali dať aj kožuch zo seba, keď mne bolo zima… aj keby zamrzol, dokázal mi dať kožuch, len aby mne bolo dobre… lebo, že som cudzinec a o toho sa treba postarať.” No, takže takýmto spôsobom… dedko bol na železnici a videl čo sa okolo deje… no, tak som sa pýtal aj okolo Lenina a tak… tam boli informácie iné, ako nás učili v škole okolo Lenina, že ako zomrel a tak, to tu nebudeme rozoberať. No, a čo vám povedal? Dedko hovoril o Leninovi: “Že vieš čo, ten Lenin na syfilis umrel.” A otec mu hovorí: “Dedko nehovor mu také, lebo ešte vás pozatvárajú.” Tak ja jedným uchom dnu, druhým von… ale toto mi dedko hovoril, že sa tradovalo, a že pravdepodobne sú tieto informácie pravdivé… že aj to, že sa to medzi bežným ruským ľudom rozprávalo. Tak ja by som sa vrátil aj k tej Prvej svetovej vojne, o tom ako bojoval, váš starý otec Rudolf… Áno. O tom vám nejako rozprával, že čo zažil počas tej vojny? No, o týchto veciach nikdy moc nechcel rozprávať, akurát vždy ho vyprovokovali… lebo dedko, si rád chodieval porozprávať do krčmy s chlapmi, no. Takže tam sa vždy porozprávali. A teraz: “Rudolf povyprávaj, ako bolo v Rusku!” No, a dedko raz to povedal, raz to povedal… a už aj bol v base.”

  • „Predtým ešte tým ešte v 80. rokoch, že som mal dôveru Jukla a Silva Krčméryho, tak oni mali kontakty so zahraničím a bolo možné literatúru vo väčšom priviezť, kto bol ochotný to prijať. Tým, že som býval u rodičov v rodinnom dome, tak som sa s rodičmi dohodol, že či by mali výhrady voči tomu, že keby sa k nám vozila nejaká literatúra. Tak otec, ten bol taký bojovník oddaný, tak že jasné. Tak to vždy prišla taká spojka, oznámili – väčšinou z Nemecka, väčšinou – prišli, že či by mohli a kedy by sme sa stretli. Prišli, dohodol sa dátum, prišlo auto, vyložilo sa to, som zhasol, do auta zo desať takých vriec plných kníh. Mali sme garáž, tak do garáže, do jamy, čo voľakedy sa robievali. Tak sa to tam dalo. Mal som známeho tu zo spoločenstva v Trenčíne organistu Martina Zanovita, som za ním prišiel, rozdelili sme knihy do tých 25 oblastí. Snažili sme sa každému dať, potom už to bolo treba bleskovo rozviezť, aby to nebolo dlho na jednom mieste, keby sa to náhodou prezradilo, keby robili raziu. Tak to je jasné, že to by sme šli do väzenia.“ 00:40:15 – 00:41:52 – Karol pomáhal dovážať zakázanú literatúru, ukrýval ju v rodičovskom dome

  • „Medzitým som sa zoznámil aj so Silvom Krčmérym, tak som začal chodievať do takého spoločenstva aktuálnych potrieb, potom neskoršie sa to vyformovalo, že boli Fatimáci. Boli tí, ktorí boli spolupracovníci, zariaďovali distribúciu literatúry, či preklepovanie alebo rozvážanie literatúry a vytváranie spoločenstiev v rámci Slovenska. To ich bolo niekoľko. Aj tu v Trenčíne bolo oblastné spoločenstvo. Oblastí bolo 25. Nám potom pridelili oblasť Trenčín. Vladko Jukl mal pridelenú oblasť Trenčín a ja som bol taký miništrant jeho, taký pomocník. Vtedy ešte nikto nevedel, že on je kňazom. Tým, že som vtedy aj ja mal také krátke sľuby trojročné, tak som vedel, že kto je kňaz, kto študuje. Mal som nejaké základy toho štúdia. Ale potom neskoršie som videl, že moja cesta je pravdepodobne iná, tak prijali aj moje rozhodnutie, tak samozrejme, že nemusím pokračovať.“ 00:35:46 – 00:37:08 – Karol Dubovan pomáhal formovať spoločenstvo Fatima v Trenčíne, miništroval Vladimírovi Juklovi

  • „Občas, keď človek tam zostal na sobotu a nedeľu, tak som zašiel do kostola aj so spolužiakom Petrom Savarom. Ale otec mi spomínal, že on keď v Bratislave chodil na priemyslovku, tak že už vtedy boli také pri farách skupiny, čo mohli chodiť na náboženstvo. Som sa pýtal toho Petra, či náhodou nevie o niečom, že ja by som mal záujem sa niečo podučiť v týchto otázkach, lebo som vedel len málo od decka malého. Povedal, že porozmýšľa a asi o týždeň mi povedal, že vie, že by také niečo bolo. Tak ma najskôr zoznámil s jedným kňazom vo výrobe, ktorému bol odobratý štátny súhlas, Jožko Mrovčák, tak s tým som sa začal tak pravidelnejšie stretávať a rozprávať. On ma začal tak trochu vťahovať do týchto otázok.“ 00:29:47 – 00:30:54 – Prvé kontakty s tajnou cirkvou na vysokej škole

  • Celé nahrávky
  • 1

    Dubovan Karol

    ()
    délka: 
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 2

    Trenčín, 21.02.2023

    (audio)
    délka: 03:01:52
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

​​​​​​​Desať rokov som tajne prevážal náboženskú literatúru veriacim na Slovensko. Máme celý deň na to, aby sme niekomu spravili dobre

pamätník Karol Dubovan ako mladý muž
pamätník Karol Dubovan ako mladý muž
zdroj: archív KD

Karol Dubovan sa narodil 17. decembra 1953 v Maduniciach Karolovi Dubovanovi a Magdaléne, rodenej Bilkovej. Mal o tri roky mladšiu sestru. Vyrastal v silne nábožensky založenej rodine, kvôli čomu mala rodina problémy, otca vyhodili z práce. V auguste 1968 zažil príchod vojsk Varšavskej zmluvy do Trenčína. Strednú školu absolvoval v Piešťanoch, vysokú v Bratislave. Počas vysokoškolského štúdia sa zoznámil s predstaviteľmi tajnej cirkvi a začal sa angažovať v kresťanských spoločenstvách. Spolupracoval s kňazmi Vladimírom Juklom a Silvestrom Krčmérym, ktorým bol odobraný súhlas. Zapojil sa do prenášania a distribúcie náboženskej literatúry na Slovensko. Počas základnej vojenskej služby ho chceli zlákať do kontrarozviedky, odmietol. Pracoval vo Vodných elektrárňach v Trenčíne, vystúpil z ROH a odmietol podporiť Antichartu. Zapojil sa do činnosti náboženského spoločenstva Fatima a do vytvárania samizdatov. Kvôli činnosti v tajnej cirkvi bol sledovaný a vypočúvaný štátnou bezpečnosťou, bol mu odobraný pas. V novembri 1989 sa stal v Trenčíne zakladajúcim členom VPN a neskôr i Kresťansko-demokratického hnutia. V roku 1990 sa stal poslancom Národnej rady ČSFR. V politike pôsobil do roku 1994, potom sa vrátil do štruktúr kresťanských rodín. S manželkou Evou vychovali tri deti. V čase dokumentovania žil v Trenčíne, aktívne sa zapájal do života kresťanského spoločenstva.