Cyril Ďurica

„Kamarátil som sa s Ďurkotom, pretože nikto sa s ním nechcel kamarátiť. Bol vo väzení za takú smiešnu vec, pre kresbu, pol roka. Sme sa rozhodli, že pred vojnou pôjdeme na návštevu. Ja som mal brata v Karlových Varoch a on mal brata na hrádzi v Lipne. Tak sme šli vlakom z Prešova na Budejovice, Certlov. Navštíviť jeho brata na hrádzi v Lipne. Vo vlaku prišla hraničná služba a všetko bolo v poriadku. Ale na stanici nám zavolali k sebe na stanici Certlov na osobnú prehliadku. Boli sme až z Prešova. Podľa nich sme boli príliš ďaleko, a to sme nemali robiť. Mama posielala konzervy synovi, holandské, ktoré boli z Tuzexu. Slovenské neboli, ale boli zahraničné. Kamarátov oco v Čaklove bol učiteľ a tá mama zabalila konzervy pre syna na priehradu. Kamarát mal veľa holandských konzerv z Tuzexu, ktoré mu posielala mama pre druhého syna, Ďurkotovmu bratovi. Tie konzervy boli usvedčujúcim materiálom, že máme niečo so západom, pre nich. Hoci boli pre brata kamaráta na priehradu. Potom nám doviezli na okres, na kraj a do prešovského justičného palácu, kde sme boli mesiac zavretí prakticky za nič."

„Mesiac na samotke. Tomu sa nedá veriť, keď prišla výmena zmeny okolo siedmej večer búchal so zväzkom kľúčov. Každú chvíľu ,Buch´ s kľúčmi na dvere a kričal: ,Čo robíš?! Nespi!´ Počas celej noci nás budil. Mesiac som prežil v tej väznici pre nič za nič. Celý život sa to so mnou viezlo, že som chcel utiecť za hranice Československa. Pustili nás po mesiaci a hneď tam nás čakal dôstojník z PTP, čo je politicko [Pomocný, pozn. ed.] technický prápor a mal príkaz na povolanie na vojnu."