Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Ďurišová (* 1938)

• narodená 25. marca 1938 vo Veľkých Stankovciach

• jej mama kedysi slúžila v židovskej rodine notárov Franklovcov

• v roku 1942 rodinu Franklovcov postupne deportovali do pracovných táborov

• posledných nechali v dome najstarších manželov, Anna im nosila každé ráno teplé mlieko vo fľaši

• Annin otec bol počas vojny richtárom, obracali sa na neho o pomoc partizáni aj nemeckí vojaci

• chodila varovať statkárov pred raziami, keď brali kone

• pamätá si na odvlečenie 160 mužov z vedľajšieho Selca na výsluchy do Beckova

• v ich dome žil nemecký dôstojník, neskôr sa v ich humne zložili rumunskí vojaci s 11 vozmi

• po vojne pracovala ako poštárka a v domoch susedov našla veci po odvlečených Franklovcoch

• rodičia nevládali platiť vysoké kontingenty, nedobrovoľne vstúpili do družstva

• po zmene režimu reštituovala združstevnené pozemky a aj pôdu, ktorú mali kedysi jej rodičia v árende od Franklovcov

• dnes dôchodkyňa, venuje sa ochotníckemu divadlu, spevokolu a krojom

Anna Ďurišová pochádza z evanjelickej rodiny roľníkov. Narodila sa 25. marca 1938 vo Veľkých Stankovciach (dnes Trenčianske Stankovce) otcovi Adamovi Ďurišovi (1902) a mame Anne, rodenej Záhumenskej (1905). Matkini rodičia pracovali nejaký čas v Amerike, zatiaľ čo ona s bratom bývali u starých rodičov. Po ich smrti starostlivosť o deti prevzala otcova sestra a pamätníčkina mama musela od jej deviatich rokov pracovať. V dobrom spomínala na obdobie, keď slúžila u židovskej rodiny Franklových. Oni ju naučili poriadku aj variť a mohla sa u nich dosýta najesť. Keď sa rodičia v roku 1916 vrátili z Ameriky, za zarobené peniaze kúpili päť meríc rolí a postavili chalupu.

Otcovi rodičia Adam Ďuriš a Katarína, rodená Jakušová bývali v Kálnici. V období prenasledovania evanjelikov chodievala rodina do kostola až do Vrútok. „A keďže ich bolo málo takého vyznania, chodievali spolu na vozoch. Koľko razy bolo v našom dvore aj 6 - 7 vozov, čo prišli od Nového Mesta, od Piešťan, u nás prenocovali a potom išli ďalej.“

 

Rodičia ju naučili hľadať v ľuďoch to dobré

Rodičia našej pamätníčky sa vzali v roku 1925. Sobáš bol dohodnutý a spočiatku ich vzťah nevyzeral bohvieako. Obaja mali svoju lásku, no manželstvo im napriek tomu vydržalo až do konca života. V roku 1927 sa im narodila prvá dcéra Zuzana. Bývali vo Veľkých Stankovciach v gazdovskom dome, kde žil aj otcov bratranec. Obaja mali svoje hospodárstvo. Celý pozemok mal rozlohu 4000 metrov štvorcových, takže roboty bolo veľa. Pestovali obilie, cukrovú a kŕmnu repu, zemiaky, kukuricu, chovali dobytok, ošípané, hydinu, kone. Otcov bratranec si neskôr postavil vlastný dom a rodina pamätníčky od neho odkúpila jeho časť majetku. 

Aj keď obaja rodičia pochádzali z evanjelických rodín, dcére vštepovali, aby druhých nekastovala podľa náboženstva. „Moji rodičia boli takí, oni nepozerali, že či je niekto evanjelik alebo katolík, ale aký je človek. Ja som mala aj kamarátky a kamarátov katolíkov.“ 

 

Ako štvorročná nosila Židom mlieko do maštale

Počas mobilizácie v 1938 pamätníčkin otec narukoval do jazdeckej skupiny v Malackách, zakrátko sa však narodila pamätníčka a jemu sa pošťastilo dostať domov. Keď v obci začali robiť proti Židom gardisti razie, Ďurišovci neváhali Franklovcom pomôcť. „Prvýkrát, čo ich prišli brať, vtedy mali Franklovci u nás poschovávané veci, dva batohy, potravu aj duchny. No  a potom keď ostalo ticho, ponosilo sa im všetko naspäť. A keď už druhý raz prišla razia na Židov, tak to im aj okná povytĺkali na tej chalupe a všetko brali.“ Samuel a jeho žena Rozália prebývali v maštali na ich pozemku. Vtedy im iba štvorročná pamätníčka takmer denne nosila čerstvé mlieko. „Mama keď dojili kravu, tak mi nadojili mlieka do fľašky a ja som ju schovala a išli sme sa tam hrať ako decká. Vždy som sa ticho schovala u  Rózy pod stoličku, ona tam sedela zatočená v dekách a ja som jej tú fľašku dala. On ma pohladkal, ona ma pohladkala a vonku boli gardisti, ako stráž, oni dovnútra nechodili, tak ona si to vždycky vypila. Boli mi vďační.“  

Neušetrili nikoho

Počas prvých transportov v roku 1942 odtransportovali do Nemecka osemnásťročnú dcéru Viliama Frankla Evu. Po nej odviezli aj Samuela a Rozáliu. Viliam so ženou Irenou a synom Pavlom sa pokúsili o záchranu na strednom Slovensku. Pavol robil pomocníka u stolára a Viliam sa živil ako sa dalo, no niekto ich v roku 1944 udal. „Oni nešli do plynu, starí páni áno, ale týchto vzali do Banskej Bystrice, všetkých troch zastrelili a v Kremničke ich pochovali do hromadného hrobu.“ Po deportáciách si chalupu Franklovcov odkúpil veliteľ miestnych gardistov. 

 

Otec uchránil obec pred rabovaním 

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa otec pamätníčky stal richtárom. Nikto iný to v tom čase robiť nechcel. Úrad mal u seba doma. Rozumel nemecky, takže keď sa objavili vojaci, vedel sa s nimi dohovoriť. Vďaka tomu sa mu aj podarilo uchrániť obec pred možným rabovaním. „Prišiel oficier, že 300 mužov má na kraji dediny a potrebuje 300 vajec, 70 pecňov chleba, aspoň toľko slaniny, cibule, a ešte neviem čo, lebo že keď tých ľudí pustí do dediny, budú rabovať všetko. Ale že keď sa to nachystá, oni si tam spravia jesť, aby sa zasýtili.“ Richtár dal bubeníkom vyhlásiť, aby ľudia doniesli, čo môžu a jedlo odviezli vojakom na bričke. 

Richtár mal okrem iného aj povinnosť každý deň poslať furmanov k Nemcom na práce. „Vtedy som už bola od tatu tak naučená, že keď prišiel vojak a začal o tom vyprávať, tak ja som sa už aj vytratila z kuchyne a už som išla po tých ľuďoch, kde chovali kone varovať ich: Schovajte sa, neukazujte sa, lebo prišli kone pýtať! Bolo tam ale 18 koniarov a stačilo, že som prišla, už vedeli čo.“ „Schovávali sa, kde mohli. Do jarkov, alebo za stodolami mali plevince, oni si z toho prerobili maštale pre kone, teda zateplili ich tak, aby nebolo počuť erdžanie.“  

 

Gruzínsky vojak jej urobil stôl a stoličky do školy

V obci bývalo počuť bombardovania z okolia. Neďaleko domu Ďurišovcov mali Nemci zriadený veľký lazaret, kde zvážali a operovali vojakov. Vojaci boli ubytovaní aj u nich a využívali aj ich pozemok. Po Nemcoch prišli Gruzínci, Rumuni a nakoniec aj Rusi. „Keď boli Gruzínci, asi na tri týždne, tak mám aj pamiatku. Irakli sa volal, čo mi do školy spravil stôl aj stoličky dve, čo bol taký dobrý. A on vždycky rozprával skôr s tatom, že má doma tiež takú dcérku. A že má doma aj mamu, tak rozprával a bolo mu to strašne ľúto. No ale potom zišla fronta a z nich sa nedostal domov nikto. Oni keď vyšli z našej dediny a tam okolo Váhu, tam ich pozabíjali.“ Rumuni zas boli všivaví, hladní a kradli. Podrhli sliepky, aby sa najedli. „Na dvore mali asi sedem vozov. Naši museli v noci strážiť, aby nám nevyšli do pivnice, lebo tam sme mali väčšinu trvanlivej potravy.“ 

 

Partizána odviedla k lesu, aby ho nezastrelili

V 1944 už pamätníčka chodila do školy vo vedľajších Malých Stankovciach. Riaditeľ školy, Svetozár Štukovský, bol účastník v povstaní. Vtedy do školy určitú dobu nechodili. Ku koncu vojny prišiel za otcom zo Selca na prieskum partizán. „Tato mu povedali, že aká divízia je tam a čo všetko, ale hneď ho pratali preč. Mama mu dali chleba a slaniny zatočili do papiera. On si to dali takto pod kabát. Ešte teda povedal, že pán boh zaplať, no a už aj sme išli. Ja som bola decko, len toľko som vedela, že by ho mohli zastreliť, takže pojme hneď šikovno. Ja som ho vyprevadila hore humnom, aby čo najprv mohol byť v horách. Potom som sa vrátila. A ešte len som prišla na koniec nášho pozemku, už tam prišiel Nemec, čo u nás spával. Dvere vykopol a s puškou na rodičov. No a ja som išla dole dvorom, tak ešte mňa sotil do kuchyne a len partizáni a partizáni, že tam máme partizánov. Všetko prešiel, ale nikde nič nenašiel. Lebo ja som ho stačila okolo chlievov a maštaľ, čo bola, tak v takej uličke vyprevadiť až do poľa. Nedozvedeli sme sa, kto bol taký “dobrý“, že mu to hneď hlásil.“    

 

Bavila ju matematika, no študovať nemohla

S koncom vojny má pamätníčka spätú spomienku, ako konečne nemuseli doma zatemňovať okná a mohli večer opäť svietiť, a tiež ako Američania spúšťali balíky potravinovej pomoci a ona prvýkrát v živote pila kakao. „Ten riaditeľ chovali kravu a tak nám uvarili kakao a dávali keksy a takto nás v tej škole s tým kŕmili. Také dobré kakao, no strašne sa nám to ľúbilo.“ 

Keďže bol otec demokrat a nie komunista, úrad richtára mu zobrali. Opäť sa teda začal naplno venovať roľníctvu. „Ich to bavilo, oni boli jeden z roľníkov, čo vedeli dopriať aj zemi, aj to umelé hnojivo, aj všetko. Oni neboli na to lakomí a potom sa nám aj urodilo, aj sme mali dostatok.“ Pamätníčka svoju budúcnosť videla niekde inde ako na roli. Bavila ju matematika a keď v 1953 ukončila meštianku, napriek nesúhlasu jej mamy začala študovať obchodnú akadémiu. Po pár dňoch ale školu opustila. Nezapadla, lebo stále nosila kroj. Mama ju viac do školy nepustila, musela pomáhať obhospodarovať pozemky. 

 

Jedna rana za druhou

Rodičia plánovali odkúpiť strýcov podiel, no pre menovú reformu sa im znehodnotilo sto až stopäťdesiat tisíc korún. Ďalšia rana prišla v roku 1954, keď veľká povodeň poničila úrodu a nemali ako odovzdať kontingenty. „Chodili, drevo narezané prehadzovali a tyče do slamy pichali, či tam nemáme poschovávané zbožie. No nenašli, ozaj sme nemali. Tak 5 000 pokuty. A kde ich máme zobrať? Nemali sme.“ Pri každej kontrole, kedy nebol dodržaný odovzdaný stanovený počet vajec, mäsa, mlieka, alebo nemali predpísaný počet dobytka či ošípaných, dostali Ďurišovci 5000 korún pokuty. V jednom roku zaplatili okolo 20 000. Aby tie pokuty vôbec zvládali platiť, otec sa zamestnal v mäsokombináte a pamätníčka v žiackom domove v Tepliciach, kde bývala na učiteľskom internáte.

 

Pôdy sa nechceli vzdať za žiadnu cenu

Rodičov sa snažili do JRD nalákať aj agitátori. „Našla som u nás sedieť troch ľudí, čo ich presviedčali do družstva. Neľúbilo sa mi to, tak hovorím reku, prečo to takto robíte? Pozrite sa, oni celý deň  na tom poli a večer keby si mali ísť trošku odpočinúť, lebo už o štvrtej vstávali, tak vy ich ešte tuto. Oni si len svoje. Chodili vojaci a chodili aj učitelia. No a potom som na to prišla, že to majú povinné. Oni to neviem komu museli hlásiť, kde boli, ktoré domy navštívili, koľko tam boli. No tak už som potom nehovorila nič. Prišli, lebo museli.“  Situácia sa však začala vyostrovať, prišli vyhrážky, že ak rodičia nevstúpia do družstva, bude mať rodina problémy. Okrem toho roľníkov vyvolávali na miestny národný výbor. „Tam chodili voľajakí z Trenčína. Raz keď som prišla z tých Teplíc domov, mama skrútená v kuchyni, že otec už niekoľko hodín nie je doma.“ Na výbore im povedali, že ho odviezli do Trenčína a zavreli. Strávil tam päť dní. „Naraz som prišla do práce a tam ma zavolali do kancelárie a hneď mi ukázali dopis, kde bolo písané, že mám neuvedomelého otca. Aby ma prepustili z roboty, lebo že nedovolia viac aby som mala už zaplatené, že už ani ten deň nemôžem mať. No tak som išla domov.“ Pamätníčka sa pokúšala získať prácu na pošte v Stankovciach, kde mali voľné miesto. Najprv ju nechceli kvôli otcovi zobrať. Nakoniec ju však prijali. Rodičia rezignovali a vstúpili do družstva. To bol rok 1959.

 

Veci po Franklovcoch si rozobrali susedia

V roku 1959 sa pamätníčka vydala za Pavla Ďuriša, rodné priezvisko si tak mohla ponechať. Postupne sa im narodili tri deti – Lýdia ešte v 1959, Peter v 1961 a v 1964 Stanislav. Ako poštárka bola pamätníčka neraz šokovaná, keď v domoch susedov videla veci po odvlečených Franklovcoch, v jednom skrinku do kuchyne, v druhom periny, ktoré mali u nich Franklovci schované počas razie gardistov. „Skoro som onemtavela, pritom takí pobožní ľudia to boli.“ Keď mal niekto v dedine svadbu, bolo zvykom chodiť sa pozerať popod okná. „Išli sme tam, večera bola, na dvore sa hralo a tam chodili tancovať aj takí, čo neboli na svadbe. A naraz sa ešte s jednou tetou pozeráme a ja hovorím, reku však počúvajte, toto je naproti od Franklov!“ Na prestretom stole uvidela ich krásny porcelánový riad.  

 

Sklamaná kamarátkinou dvojtvárnosťou

Nejaký čas pracovala pamätníčka aj na pošte v Trenčíne. Po siedmich rokoch zmenila kvôli rodine prácu a zamestnala sa ako pradiarka v Merine. Práca bola náročná, čo videla aj jej mama, ktorá vtedy oľutovala svoje rozhodnutie nepustiť dcéru študovať. Nejaké pokusy boli aj počas práce na pošte, ale kvôli deťom štúdium nakoniec úplne zamietla. Keď jej deti nastupovali do školy, kamarátka učiteľka ju presviedčala, aby ich nedávala na náboženstvo, lebo bude mať v práci problémy. Na veľké prekvapenie náhodou zistila od farára v susednej obci, že práve ona, ale aj kolegyne z Meriny, ktoré sa tvárili ako ateistky, tam birmovali svoje deti. Kamarátku s jej zistením konfrontovala, tá ju prosila, aby nikde nič nehovorila. Nezradila ju, no nezabudla a jej dvojtvárnosť nevedela pochopiť. „Však aj keď človek nemôže povedať pravdu, len nech neklame.“ 

 

Návšteva z Izraela ju veľmi potešila

Keď mala pamätníčka 48 rokov, ochorela a posledných päť rokov pred dôchodkom mala čiastočný invalidný. Okrem toho sa od 1989 starala o chorého manžela. V novembri 1989 sa nachádzala v kúpeľoch Dudince, kde sa kúpeľní hostia kvôli revolučným udalostiam veľmi rozhádali. O zhromaždeniach v Stankovciach však nepočula nič. Na dôchodok odišla v roku 1992. V reštitučnom konaní sa jej podarilo získať pozemky rodičov. Dokonca dostala list z Izraela od rodiny Franklovcov, že môžu užívať aj pozemky po ich predkoch. Jej rodičia ich totiž kedysi mali v prenájme a splácali. Pred niekoľkými rokmi navštívila pamätníčku vnučka dcéry Franklovcov. „Chcela byť s našimi, ale už sa jej to nepodarilo. Jej babička si na moju mamu dobre spomína.“  

Na dôchodku sa pamätníčka rada venovala záhrade, od malička spievala a hrala v divadle, ešte donedávna pôsobila v miestnom spevokole, bola členkou divadelného krúžku v Trenčianskych Stankovciach, ale aj združenia dobrovoľných hasičov.