Anna Ďurišová

Vtedy som už bola od tatu tak aj naučená, že keby prišli pýtať, že kone potrebujú tí Nemci, tak sa robilo na letisku a tam bolo povinné každý deň tam formanov poslať. Ten richtár to mal povinnosť. No a tak tí ľudia chodili tam, ale aj nechodili. Čo kdejako. A on ako tam prišiel ten vojak a začal vyprávať o tom povoze, o tých koňoch a tak, tak ja som sa už aj vytratila z kuchyne, ja som bola stále s nimi, s tým tatom, a už som išla po tých ľuďoch, kde chovali kone a tak som schovajte sa, neukazujte sa, lebo prišli kone pýtať. Už oni to vedeli, oni stačilo tí ľudia... bolo tam ale 18 tých koniarov a ono stačilo, že som prišla už vedeli čo. No takže ja som.... Čiže takto ste chodili upozorňovať pravidelne? Áno, ja som takto upozornila.

Mama ich išli pozrieť, sedeli v kúte obidvaja jeden pri druhom. že ten pán on len mrmlal stále, čosi sa akože modlil, ona pri ňom, ona bola taká silná. Už stará bola, ja neviem koľko mala rokov. No a potom ich dali do tej maštale a tam boli ale päť dní. A to vlastne bola maštaľ za tým ich domom ako keby? No to oni mali taký veľký pozemok a tam mali maštaľ voľakedy a to bolo všetko už vyprázdnené a tak teda tam bol on a ona. No a ja som im tam občas mlieko doniesla, ale ako decko, keď som sa hrala. A vlastne na toto by som sa opýtal, že keď ste im takto nosievali to mlieko a tak, to bolo povolené alebo to ste robili tajne? Nie, ja som to, ja neviem či viete, čo je krachelková fľaša. Kľudne nám to povedzte. No to je taká fľaša ako patentová malá, ako 2 pol alebo 3 deci. Tak mama keď dojili kravu, tak mi tam nadojili mlieka a ja som ju schovala. Ja som mala takto krížom vlnáček a išla som sa tam, išli sme sa tam hrať ako decká. No tak som sa vždycky schovala pod tej Rózy ako stoličku. Ona tam sedela zatočená v dekách a som jej tú fľašku dala. On ma pohladkal, ona má pohladkala a vonku boli ti gardisti čo, ako stráž. A oni dovnútra nechodili, tak ona si to vždycky vypila. No, takže boli mi vďační. A to ešte by som sa opýtal, že keď takto ste sa tam vplížili tajne, aby vás nevideli tí gardisti, vy ste si uvedomovali? No nie, ja som sa hrávala, veď ja som mala štyri roky.

Už na konci vojny prišiel zo Selca, lebo tam partizánov bolo, to odtiaľ aj chlapov odvliekli, a prišiel na prieskum. Tak sa pýtal, že kde býva richtár, žeby chcel k nemu ísť. No tak ho nám dali, ako napravili, kde má ísť. Tak tam bol, tak mu tato povedali, že aká divízia je tam a čo všetko, ale hneď ho pratali preč. Tak ja som ho vystrájala hore humnami ako decko, že aby čo najprv mohol byť v horách teda. A ešte som prišla len na konci nášho pozemku a už tam prišiel Nemec, taký čo u nás spával a čo prišiel hľadať partizána. Dvere vykopol, pušku na našich, na rodičov. No a ja som išla dole dvorom, tak ešte mňa sotil do tej kuchyne a len partizáni a partizáni, že tam máme partizánov. Všetko prešiel, ale nikde nič nenašiel, lebo ja som ho stačila okolo chlievov a maštaľ čo bola, tak v takej uličke vyprevadiť až do poľa. No a niekto to udal, ale ináč vôbec tak to, že by tam boli chodili partizáni.

„A viete, aké bolo moje veľké prekvapenie?! Ja som v 1957 začala robiť poštárku. A ja som vám prišla do jedného miesta a tam mali na posteli návlečky, čo periny boli tuto. Boli tie návleky na tých perinách. Boli také vyšívané ako je perina, takto je v rohoch také všité také ozdoby. A ja som prišla do tej chalupy a na posteli som našla. No čo to rabovali. U takých ľudí, čo by som si v živote nebola (pomyslela). Stále v kostole sedeli. Ja som úplne.... Ja som prišla domov a hovorím mame, mama, viete čo sa stalo? Čo? Mama viete, čo, už som tam a tam našla tie duchny, čo mali Frangle u nás v pivnici. A mama sa díva a hovorí – no teda toto som si ja o tej Zuze nemyslela... A na druhom mieste som zase našla skrinku. Bielu ako kredenc, ale takto vysoká a bolo na dverách také povyrezávané ako sitká podávané, aby do nej išiel vzduch. Oni postavili chalupu a ja som tam išla a tú skrinku mali v kuchyni a mali tam veci. Tak si povážte, že takíto... To zase druhá rodina bola.“ 0:22:25 – 0:24:20 - Anna robila po vojne poštárku v obci a v domoch susedov našla predmety po židovskej rodine

„Moja mama, keď podojili kravy, tak oni mi dali, voľakedy boli krachelkové fľašky. Oni mi do tej krachelkovej fľašky dali mlieka teplého ráno a ja som nosila kroj a ten vlnáček cez zimu a v jeseni takto krížom, tak som si dala to mlieko pod ten vlnáček a tam sme sa hrali s tými mojimi kamarátkami a kamarátmi na schovávačku. A oni tí čo tam mali tú službu tí gardisti, tak oni nás tam pustili do tej maštale, my sme sa tam schovávali. Tak ja som sa vždycky išla schovať pod to kreslo a ja som jej tú fľašku s tým mliekom dala a ten starý pán on vždycky ma tak hladkal. Oni boli strašne vďační za to, že som im to skoro každé ráno takto doniesla. Takže, mohli to vypiť z tej fľašky, pretože tá stráž, čo tam bola, oni boli len medzi dverami, dovnútra nechodili a koľkorazy sa po dvore dívali alebo prechádzku robili, tak to využili títo a takto som ich podporovala.“ 0:05:53 – 0:07:35 - Anna ako malé dievčatko nosila mlieko Franklovcom do pajty

„Mám také príhody, že keď som bola ešte malá, som mala 4 roky, mali sme tu neďaleko susedov, boli Židia. Veľmi dobre moji rodičia s nimi vychádzali, pretože mama, tá voľakedy slúžila. A čo vedeli variť aj všetko, tak to ich naučila pani Franklová. No keď prišla táto vojna, tak ich vyviezli preč. Ale ešte predtým, my sme sa tam chodili hrávať. Viete, ja som mala okolo seba také kamarátky, samých chalanov. Tak sme sa tam hrávali na schovávačku a bola tam taká nová pajta. V tej pajte boli tí starí dvaja spredu vysťahovaní. Dali ich do tej pajty, zakedy ich odviezli preč. A tam pán Frankl aj s manželkou, ona sa volala Róza, tak ona tam bola, ja si tak pamätám, že bola vo fotelke a také deky mala aj na chrbát. Lebo tam boli aj cez noc. Neviem koľko už, ale boli tam dlhšie. A tak aj na kolenách, bola zabalená. Bola stará, ale koľko rokov mala, už neviem.“ 0:04:10 – 0:05:53 – Spomienky na Franklovcov, ako boli vysťahovaní v pajte za domom