"Otec sa vybral a išiel pozrieť, čo sa doma robí. Vtedy stromy boli ešte holé, bol začiatok apríla. Nebolo nič zelené, takže z hory bolo vidieť cez priesvitné stromy. Ako sa vojna blížila, tak už tie ruské raty lietali nízko. Otec išiel po uličke smerom k štadiónu a nášmu domu. Z hory sme videli ako pred neho spadol granát a poranilo mu to obe nohy. Našťastie to bolo blízko nášho domu, tak voľajako sa dotiahol domov. Ale čo, nikde nikoho. Ľudí nebolo, len nejaká zdravotná služba tam bola. Tak mu to zhruba ošetrili. Musel ísť rýchlo do postele, lebo veľmi krvácal. A teraz sa nevrátil a my sme ostali tam - v hore."
"Tak potom nás naložili a sme sa museli vysťahovať. Všetko sme tam museli nechať. Všetko. Celé hospodárstvo. Ešte bola jeseň, bolo pred všetkými svätými. Celoročnú úrodu, na ktorej sme sa narobili. Seno, zemiaky, repa …všetko už bolo prichystané pre naše zvieratá. Všetko sme tam museli nechať. Môj otec mal asi 52 rokov. Teraz musel ísť z domu preč. Odjakživa bol sedliak a musel z domu odísť. A ešte tí ľudia v Šulekove nás ani nepoznali. Zobrali nás k sebe, že môžeme tam spolu s nimi bývať. Pani bola vdova, mala invalidného syna. Videla, že otec je človek od roboty a ona nemala muža.Tak jej aspoň na poli pomôže."
"Keď mal otec ten úraz, bol taký bledý. Na posteli ležal a prišiel Rus a hovorí: ‚Ty German, ty German.‘ A s automatom do neho pichal. My sme ani poriadne nevedeli, čo je to German. Otec vravel, že je Slovák. Ale poriadne sme nerozumeli. Rus stále do neho so zbraňou. Myslel, že je to zranený Nemec. Potom ale mama zakývala na suseda, čo tak vyššie býval, aby prišiel k nám. Bol mladší a vedel trochu s tým Rusom rozprávať. Vysvetľoval mu, že je to chazaj - sedliak a ukazoval jeho šaty. Vtedy otcovi veľa nechýbalo, aby vojak potiahol kohútik a boli by ho zabili. Ale teda ho nezabili."
Rozália Encingerová, rod. Zajíčková, sa narodila v roku 1930 v Dúbravke. Navštevovala štyri triedy meštianky, potom pracovala na rodinnom statku. Prežila druhú svetovú vojnu. Ako žiačka zažila bombardovanie Bratislavy. V ich rodnom dome sa tri týždne zdržali nemeckí dôstojníci. Počas prechodu frontu sa tri dni schovávali v lese. Jej otec bol vážne zranený zásahom granátu. Po prechode frontu im sovietski vojaci viackrát zobrali koňa a nasťahovali sa do ich domu. Po vojne si postavila rodina murovanú stodolu. Keď otec nechcel vstúpiť do družstva, tak rodinu v roku 1952 vysťahovali ako „nespoľahlivú“ z pohraničného pásma republiky. Odišli do dediny Šulekovo pri Hlohovci, kde žili tri roky u cudzích ľudí. Rozália sa vrátila do Dúbravky a zamestnala sa v sklárňach, kde potom 10 rokov pracovala. Sestra sa vydala. Rodičia dva roky žili v starom dome v Lamači a žiadali vrátenie majetku. V roku 1955 sa pamätníčka vydala a začala žiť v Devínskej Novej Vsi. V roku 1957 rodičom pamätníčky vrátili dom. Po narodení štyroch detí sa starala o domácnosť. Dodnes žije v Devínskej Novej Vsi.
