Jaroslav Fabok

„Takže to, ale pre mňa to boli vlastne najbohatšie mesiace môjho života, ktoré by som nechcel ale za nič zameniť, lebo to čo som pochopil a poznal, to je k nezaplateniu. To ma postavilo na vlastné nohy videnia. To je vtedy, ako keď napríklad neviete vôbec plávať, ale geneticky má človek niečo zakódované. A potom, keď ho hodia do vody, tak sa bojí, ale začne sa trepať a naraz zistí, že vlastne vie plávať a že sa vie udržať. A tam som zistil pod tlakom týchto okolností práve to, že vlastne človek má v sebe kľúč, ktorým môže otvoriť tie informácie, ktoré ho oslobodia.“

„Blížil sa súd. No ale to viete, súd. To všetko čo bolo, tak za takéto veci sa dával špagát, povraz. A teraz u vás vzniká taká základná filozofická, existenčná otázka. Kladiete si otázku, no prečo? Nezabil som nikoho, nikomu som neublížil, neukradol, nerozbil som a tak ďalej. Mám akurát rozdielne názory. Ale komu dať tieto otázky? Tak som musel tie otázky klásť sám sebe. Tak to boli dlhé noci, kedy človek nespal, lebo to nie je maličkosť, keď ste uzavretý, kde každý je v akejsi obave, strachu. Tam nemáte sa o koho oprieť, že vám dá sily, lebo každý chce tú silu. Tak nakoniec človek sa musel prepracovávať sám k sebe a hľadať silu v sebe. A tam mám dojem, že zase bola výhoda toho čo mi dala mama po genetickej stránke. ,Baľšaja Sibír‘, človek zvyknutý na to. Tak naraz ako keby som zachytával takú určitú vnútornú istotu, akože nebudem popravený.“

„Tak sme išli od deviatej alebo desiatej večer do rána do šiestej cez hranice lesom a nastupovali sme, už sa teraz nepamätám, na jednom takom malom nádraží a toto nás viedli títo dvaja, Karel Bušek a Láďa Lindtner. A hneď ako sme nasadli do vlaku, nebol nejak preplnený, sedíme a ja som mal nepríjemný pocit. Vidím sedieť ľudí, ktorí nás nejak sledovali, pozorovali. Hovorím tým dvom: ,Počúvajte mládenci toto sa mi nepozdáva, to vyzerá ako keby to boli nejakí sledovači,‘ a tak ďalej. ,Neboj sa, a keď, tak to sú naši ľudia, čo nám dávajú na známosť, že je všetko v poriadku.‘ Hovorím, no nezdalo sa mi to, som to cítil. A prišli sme do Plzne a tam sme mali čakať asi pol hodiny. Tak sme išli do reštaurácie a tam bolo to okolo siedmej hodiny. Tam bolo veľa esenbákov, civilov, ktorí sedeli za stolom. Ja som si sadol a naproti sedel nejaký chlapík a obzeral si nás tak ako zjavenie. Ja znova im hovorím: ,Mládenci, to sa mi nepozdáva. Toto je ako keby narafičené.‘“

„Nikolaj bol jeden nepríjemný, pochmúrny, zahmlený v lesoch tábor, z ktorého všetko zapáchalo takou ponurosťou. Bo to bolo tak nejak v údolí a psychika bola tam deprimujúca, lebo to bol pocit beznádeje. Ľudia chodili do práce, buď s reťazami, alebo drôtmi, alebo rebríkmi na krku. Tak chodili krajní dva kilometre na šachtu. Toto keď som videl, tak sa vo mne vzbúril ten cit pre ľudskú dôstojnosť. Tak po takom mesiaci som poznajúc pomery, začal tlačiť niektorých kamarátov a známych, ktorých som našiel. Hovorím: ,Chlapci, toto nemá cenu.‘ Lebo robili na stopäťdesiat percent, na dvesto percent a stále bolo málo. Robili soboty, robili nedele. To vyzeralo na likvidáciu, tak som burcoval a hovorím: ,Mládenci to nemá význam, radšej sa nechajme likvidovať, ale to oni neurobia, lebo to neni tak jednoduché, ale musíme sa proti tomu postaviť...‘“

„Ale v Tužinej pri Nemeckom Pravne nás zajali. Bola hmla a my sme išli takou poľnou cestou a nevideli sme. Zajali nás takzvaní domáci Nemci. To bolo nebezpečnejšie ako, no keď nás videli, tak nás hneď obkolesili, ostreľovali, nebolo vyhnutie, lebo to bola obrovská presila, no a tam nakoniec sme mali výhodu v tom, že keď nás doviedli do dediny a chceli nás odstreliť pri potoku ako partizánov, ja som mal partizánsky preukaz v čižme v tej podšívke. A mali sme aj vojenské uniformy a niektorí boli aj vojaci. Zachránil nás nejaký poručík alebo nadporučík nemeckej armády. So zbraňou v ruke nás chránil, hovorí: ,Neexistuje, musia prejsť súdom.‘ Tí brojili. Nič. Tak na druhý deň kázal nejakým, nás strážili v nejakej stodole a odtiaľ nás previezli do Nemeckého Pravna. V Nemeckom Pravne, keď zistili, tak povedali, že to je málo, tak nás previezli na hlavný štáb na nejaký, do nemeckej jednotky do Prievidze. Tam nás držali dva dni zatvorených a potom boli výsluchy. No a v tých výsluchoch, samozrejme, zase zákonitosť celá. Ako tlmočník bol jeden bývalý učiteľ, ktorý bol so mnou v posádke, ale ten bol ako ,proľudák‘. A keď ma videl a vedel, že som sa pridal k Povstaniu ako tlmočník, tak vypočúvali ďalších, ale mňa vypočúvali asi štvrtého alebo piateho, no tak samozrejme, hovorí. Chcel ako niečo povedať, no ja som si v duchu povedal: ,No tak už si dohral, to je hotové.‘ Ale v tom, keď sa on chystal niečo povedať, zazvonil telefón. Zaujímavé. A ten chytil telefón, naraz sa postavil do pozoru. ,Ja, ja, ja,‘ a položil telefón. ,Všetko prerušiť,‘ a zobrali sa a odišli. Takže niečo podobné, tým som sa nedostal, lebo na druhý deň alebo dokonca už v ten večer nás všetkých brali a viezli nás, nakladali do zajateckého tábora do Nitry.“

„Keď som prišiel na ten tábor, hovorí: ,Čo ty ho?‘ A prídem tam jedenkrát, a to nebol som raz, a naraz netiekla voda. Kamaráti všetci boli zašpinení a už niekoľko týždňov fárali bez vody. Nemali možnosť umyť sa. Hovorím: ,Ako to? Vy toto chlapci, toto on a čo robíte?‘ ,Boli sme na veliteľstve, ale že nie je, že to je celokrajový problém.‘ Hovorím: ,No nehnevajte sa, tak radšej zomriem ako človek a nie ako dobytok v šachte. Tak odmietnem fárať.‘ ,Neblbni, neblbni. Čo to má za cenu, teraz si vyšel a pôjdeš zase.‘ Hovorím: ,Radšej pôjdem do korekcie.‘ Tak som dva dni fáral, aby som videl, ako to je. No katastrofa, nebola voda jedným slovom. Dostali na jedenie a kuchyňa dostala na pitie, ale nekúpali sa, nebolo možno. A viete, čo je urán. Tak som asi na tretí, štvrtý deň nešiel na smenu. Naraz rozhlas. ,Odsúdený Fabok okamžite na pracovné nasadenie veliteľstva.‘ Prídem tam a som ho poznal už predtým. ,Fabok, prečo ste nenastúpili na smenu, čo sa stalo?‘ Ja mu hovorím: ,Pán veliteľ, ja odmietam za takýchto podmienok fárať. To ma môžete radšej zlikvidovať, lebo ja sa nenechám tam.‘ On sa postavil, pozrie sa na mňa a bol ako keby nepríčetný, on to nevedel pochopiť. Hovorím: ,Ja odmietam fárať.‘ ,Fabok, neblbnite, choďte, nebudem to hlásiť náčelníkovi,‘ a tak ďalej. Hovorím: ,Zahláste komukoľvek, odmietam.‘ No samozrejme, že hneď ma volali k náčelníkovi, ono to nestačilo. Ten už ma poznal, lebo ten už mi predtým hovorieval: ,Fabok, chcem mať kľud na tábore, aby ste neprovokovali.‘ No hovorí. Hneď zavolal politického a hneď volali takzvane do Prahy na ministerstvo. Nejaký Pták, ktorý bol cez tieto všetky. Tak ma spracovávali asi hodinku. A ten Pták hovorí: ,Viete, že vás čaká najviac alebo najmenej desať rokov navyše?‘ A on mu šepká náčelník nahlas: ,On má doživotie.‘“