Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Lýdia Ferová (* 1938)

• narodená 8. júla 1938 v Nitre

• rodičia Jakub Farkaš a Lívia, rod. Schwarzová

• vo februári 1942 otca odvliekli do koncentračného tábora, zahynul v júli 1942 v Auschwitzi

• Lýdiu s mamou deportovali v júni 1942 do tábora v Novákoch

• mama pracovala v krajčírskej dielni, Lýdia chodila do škôlky

• Lýdiu z tábora zobral strýko Teodor do Banskej Bystrice a viac nevrátil

• po vypuknutí SNP tábor rozpustili, mama odišla do Topoľčian k rodičom

• počas SNP ukryl strýko malú Lýdiu v kláštore

• mama so starými rodičmi boli deportovaní do Serede, neskôr do Auschwitzu, kde rodičia zahynuli

• mama v Auschwitzi šila v krajčírskej dielni, čo jej zachránilo život

• po vojne sa mama opäť vydala za Antonína Fleischera, odišli žiť do Leopoldova, narodila sa im dcéra Vlasta

• po vojne si zmenili mená Schwarz na Šťastný, Fleischer na Fabián

• študovala na priemyselnej škole baníckej v Banskej Štiavnici, neskôr na Vysokej škole baníckej v Ostrave, ktorú nedokončila

• vydala sa za Jána Fera, odišli žiť do Příbrami, neskôr do Tišnova

• na dôchodok sa odsťahovali do Banskej Bystrice, bližšie k rodine

• v roku 2022 žili opäť v Tišnove, majú dve deti, štyri vnúčatá

• Lýdia sa vrátila k židovskej viere

Lýdia Ferová sa narodila židovským rodičom v predvečer druhej svetovej vojny. Strasti holokaustu sa rodine bohužiaľ nevyhli. Otecka odviezli prvým transportom do Auschwitzu, kde ešte v tom istom roku zomrel. O pár mesiacov neskôr musela odísť mamička so štvorročnou Lýdiou do pracovného tábora v Novákoch. Po roku sa podarilo zveriť malú Lýdiu do starostlivosti strýka, ktorý mal štatút „vyvoleného“ – vďaka svojej profesii bol dôležitým pre Slovenský štát a mohol zostať na slobode, hoci bol aj Žid. Lýdia sa tak dočkala konca vojny v relatívnom bezpečí, zatiaľ čo jej mamička putovala aj so svojimi rodičmi do Auschwitzu – rodičia tu zahynuli, ona prežila a vrátila sa domov za svojou dcérou. Roky odlúčenia ale narušili puto medzi matkou a Lýdiou a viedli k odcudzeniu, ktoré sa im už nikdy nepodarilo úplne prekonať.

Židia museli odovzdať kožuchy, rádio

Lýdia Ferová sa narodila 8. júla 1938 v Nitre. Mama Lívia, rodená Schwarzová, pochádzala z Topoľčian zo židovskej rodiny. Lýdiini starí rodičia Ludewit a Regina mali v Topoľčanoch povozníctvo a okrem najmladšej Lívie vychovali ešte najstaršiu dcéru Alžbetu a syna Theodora. Dvom starším súrodencom dožičili vyššie vzdelanie, no najmladšia Lívia sa kvôli nedostatku financií vyučila za krajčírku. Lívia Schwarzová sa po vyučení presťahovala do Nitry a stala sa veľmi precíznou a vyhľadávanou dámskou krajčírkou. S Jakubom Farkašom sa zosobášila v júli 1937 a o rok neskôr sa im narodila Lýdia. Lýdiin otec pochádzal z ortodoxnej židovskej rodiny z východného Slovenska z obce Čečejovce a mal troch bratov, no s jeho rodinou sa nestýkali. Mladá rodina žila v Nitre na Rázusovej č. 7. Otec pracoval vo veľkoobchode a mama popri starostlivosti o malú Lýdiu šila šaty pre nitrianske dámy.

Keď mala Lýdia štyri roky, pre jej otca prišli neznámi ľudia. „Ja mám jednu spomienku živú 80 rokov. V tom našom byte sedela som zabalená v kúpacom plášti a vo dverách stál nejaký chlap. Mama s otcom boli pri stole a do batohu dávali veci. Ešte mám dojem, že to bol guľatý stôl.“ Takto si Lýdia pamätá moment, keď prišli po jej otca. „Vo februári 1942 prvým transportom, ktorý odchádzal, odišiel aj môj otec, lebo nejaký dobrák ho udal,“ spomína na deň, keď sa začala jej rodina rozpadať. Otca odviedli a Lýdia s mamou ostali bývať v byte v Nitre naďalej. Mama stále šila dámam oblečenie, aby so štvorročnou Lýdiou nejako samy vyžili. „Židia museli odovzdať kožuchy, rádio. Moja mama rozprávala, že raz sme išli po ulici a nejaká pani, asi si kúpila lavór a niesla si ho, a ja som sa opýtala, že či sa aj lavóry odovzdávajú. Takto to bolo vtedy,“ uzatvára spomienky na život v Nitre Lýdia.

V štyroch rokoch bola s mamou deportovaná do koncentráku

O štyri mesiace po otcovom odchode však z Nitry musela odísť aj malá Lýdia s mamou. V júni 1942 boli deportované do pracovného tábora pre Židov v Novákoch. So sebou si mohli zobrať len to, čo uniesli. Ostatné veci zostali v ich byte v Nitre. Lýdiu s mamou ubytovali v jednej izbe spolu s nejakou rodinou z Prievidze. Mama začala pracovať v krajčírskej dielni, kam si doniesla vlastný šijací stroj. Dámska krajčírka, zvyknutá šiť šaty z jemných látok, sa musela preorientovať na šitie hrubých vojenských uniforiem. Lýdia každý deň od rána do večera trávila v táborovej škôlke, mama v dielni. Z tábora si veľa nepamätá, no v spomienkach jej utkvel jeden apel, ktorý bol v septembri, presne na najväčší židovský sviatok Yom Kippur, Deň zmierenia. Pamätá si, že všetci ľudia stáli vonku niekoľko hodín a mali zbalené veci v batohoch. V Novákoch vládol prísny režim, celý tábor riadili Slováci.

Lýdia s mamou nemali o otcovi žiadne správy, no verili, že sa ešte niekedy stretnú. V tom čase však už bol Lýdiin otec mŕtvy. Až po vojne sa im podarilo zistiť, že Jakub Farkaš bol dňa 22. mája 1942 dopravený z tábora Majdanek do tábora Auschwitz, kde 21. júla 1942 zomrel na črevný katar. Raz ich v Novákoch navštívil starý otec z Topoľčian a veľmi plakal. Vtedy však ešte netušil, aký osud stihne jeho so starou mamou. „V tých Novákoch ten prvý rok bol taký ostrý režim. Potom sa tam vymenil veliteľ tábora a to bol asi nejaký trošku ľudskejší človek a povolil, že deti mohli odísť z tábora, keď ich mal kto vziať. Mamin brat patril medzi osoby potrebné pre štát a mal výnimku, ktorá ho chránila pred vysídlením. Bol ženatý, jeho žena Manci, myslím, nepracovala nikdy, deti nemali a ja som bola u nich,“ spomína Lýdia na odchod z tábora.

Po vypuknutí povstania sa skrývala v kláštore

Lýdia si spomína aj na príchod do Banskej Bystrice. „Pamätám, keď ma tam doviedli, stála teta Manci na ulici s nejakou známou a hovorí: ‚Tá mala tak všivavú hlavu! Musela som jej ju natrieť petrolejom.‘ No potom som už bola čistučké dievčatko. To som mala také v rámci možností pekné detstvo ten jeden rok,“ spomína Lýdia na nový život u strýka a tety. Po mesiaci sa mala vrátiť, no strýko vybavil lekárske potvrdenie, že má čierny kašeľ. Do tábora poslal papier, aby Lýdiin pobyt mimo neho predĺžil. Neskôr poslal ďalšie potvrdenie, až sa jej pobyt mimo tábora predĺžil na celý rok. Z toho obdobia má Lýdia aj najkrajšie fotky a spomienky z raného detstva. Spolu si nažívali až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Banská Bystrica bola centrom povstania a život v nej začal byť príliš nebezpečný. Zvlášť pre židovských obyvateľov, keďže vtedy už všetky výnimky prestali platiť. Strýko ukryl malú Lýdiu u mníšok v kláštore a on s manželkou utiekli do hôr.

„Prvá spomienka, keď ma dali do toho kláštora... Určite viem, že to bolo večer. Strýko všetko vybavil a potom viem, že ma zaviedli do refektáru. Teraz viem, že to bol refektár. Vtedy som videla podzemnú miestnosť s takými klenutými stĺpmi, velikánsku, ponurú. A doniesli mi zemiaky a kyslé mlieko. Táto spomienka je. Nepamätám si, že či to bolo dobré, alebo či to bolo zlé, že mi to doniesli. Len viem, že to bolo to jedlo,“ spomína na svoje prvé chvíle v kláštore pamätníčka. „A potom tá miestnosť. No ja som bola maličká, ja som mala problém dočiahnuť na kľučku na dverách, to si pamätám. Že som vyšla na chodbu... Nie, chcela som vyjsť na chodbu a nevedela som otvoriť dvere,“ pokračuje. V kláštore bolo viac židovských detí. Lýdia si ešte pamätá, že mníšky mali na hlavách veľké klobúky a deti mali všetko, čo potrebovali. Chýbalo im však mamino láskavé objatie a milé slovo, ktoré mníšky nevedeli deťom nahradiť. V období najväčšieho ohrozenia mníšky s deťmi evakuovali do zámočka na Poľanu. Po skončení vojny sa vrátili naspäť do kláštora a Lýdia k strýkovi a tete, ktorí sa zachránili. Strýko sa bol pozrieť v ich starom byte. Našiel ho celý vykradnutý a rozbitý. Na zemi však objavil poklad – rodinný album s fotografiami, na ktorých boli Jakub, Lívia a Lýdia a jej starí rodičia ešte šťastní.

Roky odlúčenia si vybrali svoju daň

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa zmenil život nielen Lýdii, ale takmer všetkým ľuďom vo vtedajšom Slovenskom štáte. Pracovný tábor v Novákoch rozpustili a každý utiekol, kam mohol. Lýdiina mama vedela, že o jej dcéru je dobre postarané, tak sa vybrala za rodičmi do Topoľčian. Začiatkom septembra 1944 tam gardisti a nemeckí vojaci uskutočnili niekoľko razií na zvyšky židovského obyvateľstva a Lívia sa spolu s rodičmi Ludewitom a Reginou ocitli v transporte do Serede. Tam pobudli niekoľko dní a ďalší transport ich odsunul do Auschwitzu. Po príchode do tábora sa starí rodičia okamžite ocitli na strane smrti a mladá a silná Lívia sa opäť dostala do krajčírskej dielne, kde zase šila. Jej zručnosť jej znova zachránila život. V Auschwitzi sa koncom januára 1945 dočkala oslobodenia, no ostala tam až do mája 1945, kým sa zotavila. Odtiaľ putovala do Ravensbrücku a Terezína, kde sa nečakane stretla so svojou sestrou Alžbetou. Tá pred vojnou pracovala ako dentálna technička, tak sa na ňu taktiež vzťahovala výnimka, podobne ako na brata Theodora.

Po zotavení sa dve sestry pobrali naspäť do Nitry, kde im bol pridelený kompletne zariadený byt, pravdepodobne po odídených Nemcoch. Alžbete po vojne zostal len syn Miki, druhý syn Hansi zahynul ako partizán a skončil v hromadnom hrobe pri obci Nemecká. Lýdia u strýka v Banskej Bystrici ešte dokončila prvý rok základnej školy v kláštore a potom ju zobral za mamou. „Keď ma strýko doviedol, bolo to v prvom poschodí, v ohybe schodišťa stála taká maličká, chudá s takýmito vlasmi (ukazuje na seba). Teraz sú také vlasy moderné, voľakedy to... Ja som nepoznala, kto to je. Ona sa za mnou samozrejme vrhla, ja som sa trošku bála zo začiatku, ale len chvíľočku. Je to moja mama! Ja som nepočítala, že mám ešte nejakú mamu, ako som bola tam,“ spomína Lýdia na dojemné stretnutie s mamou po vojne. Niekoľkoročné odtrhnutie od mamičky vo veľmi ranom veku ale na Lýdii predsa len zanechalo svoje stopy. Akoby sa medzi nimi roztvorila priepasť, ktorú už nikdy neprekonali: „Moja sestra, ktorá sa narodila o deväť rokov neskôr, keď išla do školy, dala mame pusu. Ja nikdy,“ konštatuje Lýdia. Tento emočný chlad sa premietol dokonca aj do vzťahu s jej deťmi: „Ja som vždy bola nejaká...nijaká,“ zamýšľa sa Lýdia. Katastrofa holokaustu tak jej rodinou stále ešte rezonuje.

Mama po vojne založila novú rodinu

V Nitre Lýdia s mamou a tetou bývali rok a pamätníčka tam vychodila druhú triedu. Otec sa z lágra viac nevrátil a mama s Lýdiou chceli začať nový život. Mama sa zblížila s bratom svojej priateľky, ktorú stretla v Novákoch. V lete 1946 sa zobrali a nová rodina sa odsťahovala do Leopoldova. „Ten môj druhý otec, Antonín Fleischer, sa nechal premenovať, tak ako každý Žid v tej dobe, na Fabiána. Strýko, mamin brat, sa zo Schwarza nechal premenovať na Šťastného. Tak to bolo v tej dobe. Nechali sa všetci pokrstiť a mysleli si, že keď sa nechajú pokrstiť, že už nebudú Židia,“ povzdychne si ešte aj dnes Lýdia.

Antonín pracoval ako poľnohospodársky pracovník v leopoldovskej väznici. Bol správcom veľkostatku, ktorý bol vedený ako prechodný úsek. Tam chodili pracovať väzni, ktorým sa končil trest a predpokladalo sa, že už neutečú. Lýdia si spomína, že majiteľom veľkostatku bol pán Magdolen, jeho manželka vlastnila Cvernovku, továreň na nite v Bratislave. Neskôr im bol statok zoštátnený a zmenili sa pomery aj v samotnej väznici. Rodina sa vysťahovala z priestorov väznice, no Lýdiin otčim tam zostal pracovať ako civilný zamestnanec. Pamätá si, že sa tam stretla aj s prejavmi antisemitizmu, keď na ňu škaredo pokrikovali chlapci zo sociálne aj intelektovo slabších rodín a po škole jej raz natreli tvár paprikou. Do rodiny pribudla malá Vlasta a Lýdia v Leopoldove vychodila ľudovú školu, štyri roky meštianky a potom jej kroky už viedli z domu preč.

Život pri uránových baniach

Lýdia sa prihlásila na banícku priemyslovku v Banskej Štiavnici a ďalšie štyri roky sa do Leopoldova za rodičmi a sestrou vracala len sporadicky. Vyštudovala banské meračstvo a v štúdiu chcela pokračovať aj na vysokej škole. Prijali ju na Technickú univerzitu v Košiciach, no radšej nastúpila na rovnaký odbor do Ostravy. Počas štúdia sa zoznámila s Jánom Ferom. Ján doštudoval skôr ako Lýdia, dostal umiestenku do uránových baní do Příbrami. Lýdia prerušila školu, odišla za ním a v roku 1957 sa zosobášili. Manžel Ján nie je Žid a nikdy jej on, jeho rodina alebo okolie nedávali najavo, že je iná. V roku 1960 sa im narodil syn Milan a o dva roky neskôr dcéra Ivana. Ján dostal miesto v bani ako vedúci úseku a Lýdia pracovala na meračskom oddelení.

V Příbrami sa Ján dostával aj do kontaktu s politickými väzňami, ktorí v tých časoch v uránových baniach pracovali. Mama so sestrou a otčimom stále žili v Leopoldove, až kým Anton neodišiel do predčasného dôchodku. Chceli si ho s Lýdiinou mamou užiť blízko rodiny, tak sa rozhodli presťahovať sa za jej bratom do Banskej Bystrice. Anton však náhle zomrel a mama s Lýdiinou sestrou zostali samy. Lýdia a Ján sa chceli dostať bližšie k nim, tak sa v roku 1965 presťahovali do Tišnova na Morave, neďaleko novootvorenej uránovej bane Dolná Rožínka. Ján pokračoval vo svojej práci, Lýdia sa však s dvomi malými deťmi už k banskému priemyslu vrátiť nechcela. Našla si miesto v rádiotelevíznej službe ako dispečerka.

Slobodný rok 1968 prekvapil

V Tišnove Lýdiu a jej rodinu zastihol aj august 1968. Koncom augusta však boli obaja v nemocnici. Lýdia mala nejaké zdravotné ťažkosti a Ján bol ako banský inžinier uránových baní na pravidelnej týždňovej rehabilitácii. „Keď boli tie najväčšie protesty, my sme sa toho proste nemohli zúčastniť. Pritom ja som pracovala v rádiotelevíznej službe, som tam robila dispečerku v tej dobe. No a tam televízia prestala vysielať. Nás obišiel ten ´68. tým, že sme nemali možnosť sa zúčastniť. Asi by sme sa boli spálili. Nespálili sme sa...,“ spomína na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Lýdia si nevedela predstaviť, že naša krajina bude obsadená niekdajšími osloboditeľmi, a psychicky ju to zasiahlo. Ako dnes hovorí, ekonomicky ich nová situácia nezasiahla vôbec, tak sa s tým naučili žiť. Časom kvôli práci vstúpili aj do strany, no politicky sa neangažovali.

V roku 1968 sa nečakane obnovil kontakt s bratrancom Mikim Hoffom, synom tety Alžbety. Ten bol počas vojny uväznený v koncentračnom tábore v Nemecku a na konci vojny sa ocitol na palube lode Cap Arcona, ktorá bola 3. mája 1945 pri pobreží Baltského mora potopená po útoku britského letectva. O život vtedy prišlo takmer 5 000 ľudí, predovšetkým väzňov z koncentračných táborov. Išlo o jednu z najväčších námorných katastrof druhej svetovej vojny. Miki Hoff bol jedným z 350 bývalých väzňov koncentračného tábora, ktorým sa podarilo zachrániť. Spolu s ním prežili aj dvaja jeho blízki kamaráti. Bohužiaľ kontakt na nich Miki po vojne stratil. Vrátil sa na Slovensko, ale nezostal tu dlho a odišiel do Izraela, kam ho o niekoľko rokov neskôr nasledovala aj jeho matka, teta Alžbeta.

V roku 1968 si príbehu troch zachránených kamarátov všimli slovenské noviny Smena. Uverejnili článok s príbehom a vyzvali čitateľov, aby im pomohli muža vypátrať. Čoskoro sa podarilo troch priateľov nájsť – jeden býval v Prahe a druhý v Juhoslávii. Najdlhšie hľadali Mikiho, ktorého nakoniec vypátrali v Izraeli. Noviny Smena zorganizovali ich stretnutie v Bratislave a pri tejto príležitosti sa so svojim bratrancom videla prvýkrát a bohužiaľ aj naposledy aj Lýdia. Po roku 1989 sa vzájomné kontakty s rodinou Mikiho obnovili a Lýdia navštívila niekoľkokrát Izrael.

Ku koncu mala mama Lýdiu pri sebe na Slovensku

Po 21 rokoch života v Tišnove Ján odišiel do predčasného dôchodku a spolu s Lýdiou sa rozhodli presťahovať do Banskej Bystrice za Lýdiinou mamou, sestrou, strýkom a Jánovými rodičmi. Lýdia sa zamestnala v družstve invalidov ako vedúca personálneho oddelenia. November 1989 Lýdia privítala. „Ja som bola v tej dobe rada, že sa to stalo, a bojovala som za to,“ spomína dnes. Po prevrate však nastali personálne čistky v mnohých podnikoch a Lýdia musela zo svojej pozície prepustiť mnoho kolegov. Niekoľkokrát zažila aj slovné útoky, tak radšej po čase odišla do predčasného dôchodku aj ona.

Po rozdelení republiky v roku 1993 nastali komplikácie s manželovým dôchodkom. Odrazu mu ho mali vyplácať zo slovenskej strany a mal by ho oveľa nižší. Obrátili sa kvôli tomu aj na ombudsmana, nakoniec mu zostal český. Po odchode do dôchodku Lýdia každý deň navštevovala mamu, no nikdy sa už nedozvedela celý jej krutý príbeh z obdobia druhej svetovej vojny a holokaustu. Nerada o tom rozprávala a Lýdia ju nenútila. Bola vďačná aj za útržky spomienok, ktoré mama občas spomenula. Mama jej však zanechala hviezdu, ktorú kedysi nosila, aby jej dcéra nezabudla. Lýdiina mama aj Jánovi rodičia postupne zomreli a po 17 rokoch v Banskej Bystrici sa Lýdia s Jánom v roku 2003 presťahovali naspäť do Tišnova.

Lýdia sa vracia ku koreňom

Hoci Lýdia nikdy nepatrila medzi silno veriacich, opäť sa začala zaujímať o židovskú vieru. Strýko Teodor, ktorý ju kedysi ukryl vo svojom dome, pôsobil ako predseda židovskej náboženskej obce v Banskej Bystrici. Ten ju priviedol aj do tej brnianskej. Hoci mama jej židovskú vieru neodovzdala, Lýdia sa k nej časom dostala sama. „To máte tak, kto sa narodí ako Žid, môže sa sedemkrát nechať prekrstiť! To je ako keď sa narodí niekto ako černoch, tak je černoch. Moja maminka nebola nikdy veriaca. Bola z pomerne ortodoxnej rodiny, vždycky spomínala ten cirkus na Veľkú noc, kedy sa muselo všetko vyčistiť, vymeniť. Spomínala, že taká zima bola na tú jar, na dvore riady umývali v tej studenej vode. Vždy nadávala, čo sú to za nezmysly. Takže ani na mňa to nepreniesla,“ vysvetľuje Lýdia svoj vzťah k židovskej viere dnes.

Hoci nie je ortodoxná veriaca, má v hlbokej úcte židovskú jedinečnosť. „Keby Židia neudržiavali tieto svoje zvláštnosti, tak by nikdy neboli tých 2000 rokov prežili. Že to bolo len tým, že boli úplne iní a že mali také prísne predpisy a museli sa toho držať? Ale či je to na niečo dobré, to neviem. Možnože by bolo menej váľok, keby neboli. Ale možno by bol niekto iný ako Židia...“ Dnes žije Lýdia spolu s manželom Jánom v Tišnove, kde vychovali dve deti a tešia sa zo štyroch vnúčat. Občas zájde do židovskej náboženskej obce v Brne, kde ju zaskočila zvláštna otázka miestneho rabína. „Rabín sa divil, prečo sú všetky moje doklady z roku 1948. Spýtala som sa ho, či sa až teraz narodil,“ spomína Lýdia na slová mladého rabína, ktoré ju veľmi prekvapili. Lýdia nemá originálne doklady, všetky si s mamou museli po vojne vybavovať, pochopiteľne, nanovo. Dodnes s úctou uchováva najstaršie fotografie svojej rodiny, ktoré sa ako zázrakom zachovali v albume v ich starom byte v Nitre.