Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Oldřich Filipík (* 1962)

• narodený v roku 1962 v Bratislave - otec českej národnosti predstavoval českú národnostnú menšinu žijúcu na Slovensku

• mama Oľga, za slobodna Zimanová, dcéra Jozefa Zimana, podnikateľa s jemnou technikou v Piešťanoch

• otec narodený v českom Přerove, kde Oldřich strávil väčšinu detstva

• stretnutie rodičov ako protistrán na súde

• v rodine Filipíkových sa hovorilo po česky až do rozvodu rodičov

• záujmy – športová gymnastika, neskôr horolezectvo

• ako dospievajúci človek sa cítil byť obmedzovaný komunizmom takmer vo všetkom

• navštevoval matematické gymnázium v Bratislave, neskôr stavebnú fakultu v Bratislave, so zameraním na konštrukciu dopravnej stavby

• počas prvého ročníka vysokej školy narodenie prvého syna, o tri roky neskôr sa narodil druhý syn

• prvé zamestnanie po absolvovaní univerzity v Projektovom ústave stavieb v Bratislave, PUDOS

• onedlo zmena pôsobiska – Agrokonzus, kde pôsobil vo výpočtovom stredisku aj v novembri 1989

• výrazne aktívny počas revolúcie v roku 1989 – hromadné tlačenie letákov pre študentov

• sklamanie z VPN vyústilo do založenia „Koordinačného výboru pracujúcich”- stal sa jeho predsedom a podieľal sa aj na vytvorení zväzu „Projekt”

• po ukončení politickej činnosti pôsobil v niekoľkých stavebných firmách ako ich zakladateľ

• šesťročná pauza – spánkové apnoe

• súčasnosť – technická podpora Androidu vo firme Eset

• 90. roky – emigrácia do Rakúska s celou rodinou – doživotné vízum

„Keď sa ma vo Viedni pýtali, akej som národnosti, tak som odpovedal, ja ti ani neviem... Som spolovice Čech reznutý Poliakmi a spolovice Slovák reznutý Maďarmi.” 

Takúto vtipnú charakteristiku svojej národnosti uviedol Oldřich, ktorý sa desiatky rokov radil medzi českú národnostnú menšinu žijúcu na Slovensku. V 90. rokoch emigroval do Rakúska a vďaka bohatej politickej činnosti v revolučných časoch určite patrí jeho príbeh do zbierky neobyčajných životných osudov.

Oldřichova rodina a jeho dospievanie

Oldřich Filipík sa narodil v roku 1962 v Bratislave, a keďže jeho otec bol českej národnosti, patril medzi českú národnostnú menšinu. Stretnutie jeho rodičov bolo veľmi netradičné. Matkina rodina vlastnila v Bratislave pozemok so záhradou a v jej blízkom okolí sa v tom čase nachádzali kasárne. Keďže vojaci boli mnohokrát pristihnutí, ako kradnú zo záhrad ovocie, nasledoval neskôr súd, na ktorom sa stretli práve oni dvaja ako protistrany. „Takže ja som vznikol takto, že sa moji rodičia stretli na súde,” podotkol s úsmevom pamätník. 

Mamička Oľga, za slobodna Zimanová, pochádzala z rodiny s modrou krvou, avšak počas komunistického režimu to skôr tajili. Bola nemanželskou dcérou Jozefa Zimana a toho času len šestnásťročnej študentky. Starý otec Ziman patril v Piešťanoch medzi zámožných podnikateľov s jemnou mechanikou. Mladučká študentka sa nedokázala o Oldřichovu mamu postarať, zodpovednosť preto padla na ramená Jozefa. Tomu sa podarilo uprosiť svoju manželku Gizelu, aby prijala Oľgu medzi svoje ostatné deti. Na svoje detstvo sa rozhodne nemohla sťažovať, keďže jej bolo dopriate všetko. Žiaľ, neskôr sa kvôli jej pôvodu vtedajší režim na nej veľmi nepriaznivo podpísal pri výbere štúdia – smela vyštudovať maximálne textilnú školu. Možno aj tento príbeh prispel k tomu, že pamätník bol vychovaný veľmi kriticky voči komunizmu. Za postojom matky nezaostával ani otec, rodičia sa v postoji voči režimu jednoznačne zhodli. Profil Oldřichovej rodiny nezlepšoval ani fakt, že jeho matka mala menovkyňu, ďalšiu nemanželskú dcéru jej otca, ktorá emigrovala do Kanady. Mnohokrát to spôsobilo problémy, keďže na úradoch dochádzalo kvôli zámene totožností k omylom. Oldřichovi sa neskôr podarilo stretnúť aj s vlastnou matkou jeho mamičky prostredníctvom jej nového manžela, zmrzlinára Alima Alimoviča. Bol jedným z najlepších zmrzlinárov v Petržalke a tiež skvelým pašerákom so strojmi na zmrzlinu. Zmienil sa, že vraj kedysi mal práve on kúpiť mohamedánsku hrobku, teda časť Slávičieho údolia, pre tých, ktorí chcú byť pochovaní podľa mohamedánskych zvykov.

V rodine Filipíkových sa spočiatku hovorilo po česky, čo trvalo až do rozvodu jeho rodičov. V tom čase bol Oldřich v piatom ročníku základnej školy. Vtipne poznamenal, že otcovi sa podarilo naučiť slovenský jazyk až pri jeho druhej manželke. Pamätník takmer celé detstvo strávil v otcovom rodisku, v českom Přerove, kde sa ako malý chlapec mohol do sýtosti vyblázniť. Počas dospievania sa rozhodol pre športovú gymnastiku, ktorú neskôr zamenil za aktívne horolezectvo. Aj v tomto smere ho brzdil prístup režimu. Ako horolezec chcel vyskúšať rôzne miesta, samozrejme aj tie v zahraničí, avšak nikdy nemal dovolené vycestovať ďalej než do Maďarska. Cíti to tak, že kvôli komunizmu bol obmedzený takmer vo všetkom. „Mne vadila tá schizofrénia, že my sme doma niečo hovorili a nejak sme to vnímali a nesmel si to na verejnosti povedať, jedine medzi dobrými priateľmi.” Čo sa týka štúdia, tam výraznejšie problémy nemal. Navštevoval matematické gymnázium v Bratislave a bol vskutku talentovaným chlapcom. Nakoľko pomery v rodine boli veľmi skromné, bol vychovávaný skôr ulicou, čo ho priviedlo k mnohým nerestiam už vo veľmi mladom veku. „My sme boli chudobní, preskákal som si všelijakú zlobu, na ktorú dneska nie som nejako hrdý.” Je však vďačný gymnáziu, ktoré ho napriek všetkému formovalo a nedovolilo padnúť na dno. Jeden z nezabudnuteľných zážitkov z detstva má, keď ako desaťročný chlapec zaliezol počas hry pod gauč a na jeho spodnej časti objavil text napísaný ceruzkou. Vedel, komu patril, keďže bol napísaný po česky a zároveň písmo svojho otca hneď rozoznal. „To bol taký otcov emotívny výlev k šesťdesiatemu ôsmemu.” Dnes Oldřich ten nápis vníma ako prejav zúfalstva zo vtedajšej situácie. Až keď mal pätnásť rokov, zmienil sa o tom otcovi: „Tak som si na to spomenul a som otcovi povedal, že tí naši rodičia proste zlyhali v určitých historických udalostiach, aj dedovia zlyhali v štyridsiatom ôsmom, a že v šesťdesiatom ôsmom, teda tá generácia našich rodičov... a že on akurát zaliezol pod posteľ.” Otec sa mu snažil vysvetliť, že to vôbec nebolo jednoduché, že nemali ani len možnosť emigrovať, čo si až s odstupom času Oldřich uvedomil aj sám a bolo mu ľúto prísnej reakcie voči otcovi. 

Prvé potýčky s režimom a vnímanie socializmu ako niečoho zlého prišlo až na vysokej škole. Oldřich absolvoval v Bratislave stavebnú fakultu so zameraním na konštrukciu dopravnej stavby. Štúdium nebolo náročné len z hľadiska jeho obsahu, ale aj kvôli prírastku do rodiny. Hneď v prvom ročníku sa mu narodil syn, po ktorom o tri roky nasledoval jeho mladší brat. Snáď všetci v tom čase hovorili, že je veľká hlúposť mať deti tak skoro, ale Oldřich s manželkou to nikdy neoľutovali, práve naopak. „Mňa mrzelo, že sme splodili dieťa do komunistického režimu,” to bolo jediné, pri čom sa pozastavil. V rámci štúdia mal pamätník najhoršie výsledky hádam vždy z predmetu vedecký komunizmus, na čo takmer doplatil aj pri štátniciach, kde mal za úlohu porovnať komunizmus s kapitalizmom. Natoľko sa vyhýbal odpovedi, až sa mu dostala reakcia: „Komunizmus nie je taký biely a kapitalizmus nie je taký čierny, že nech teda poviem aj niečo moderné.” Mal strach, ale nakoniec sa mu podarilo prejsť štátnicami úspešne.

Pamätníkov bohatý profesijný život a politická činnosť 

Oldřichovou jasnou víziou po škole bola práca v oblasti stavebníctva, ale venoval sa aj iným činnostiam. V nasledujúcom profesionálnom živote mu veľmi pomohlo, že navštevoval popri vysokej škole T-club so zameraním na počítače. Vlastne aj vďaka tomu bol po absolvovaní fakulty hotovým odborníkom. Akémukoľvek zaradeniu sa do pracovného života však predchádzal povinný výkon vojenskej služby, v jeho prípade to bol ešte jeden rok po škole. Nasledujúci rok prijal prácu v Projektovom ústave stavieb v Bratislave. Išlo o moderný komunistický podnik, kde sa už pracovalo na počítačoch vo veľkom. V pozadí každodenného bežného života už politická scéna pomaly ale isto smerovala k revolúcii. O krátky čas Oldřich prešiel na nové pracovisko, do Projektového ústavu poľnohospodárskych stavieb (AGROKONZ). Po údajnej smrti študenta Schmidta na demonštráciách na Národní tříde si bol istý, že to už ľudí zdvihne zo stoličiek a revolúcia sa uskutoční. Bol viac ako presvedčený, že sa jej zúčastní, pretože nechcel, aby mu raz jeho deti vyčítali, že zaliezol pod posteľ. 

Sedemnásty november 1989 Oldřicha zastihol práve v AGROKONZE, kde pôsobil vo výpočtovom stredisku. Po víkende prišiel veľmi rozrušený do práce s plánom podporiť revolúciu, ktorá už je určite v plnom prúde. Avšak 20. novembra sa ešte nič nedialo. Bol veľmi prekvapený a mal pocit, že to bol omyl. Našťastie sa všetko zmenilo v nasledujúci deň a jeho kolegovia rozpútali na pracovisku veľkú podporu aktuálnemu dianiu. Oldřich spolu s priateľom a spolupracovníkom Ladislavom Jánoškom prepisovali a tlačili študentom letáky v obrovskom množstve. „A v podstate, to bol náš prínos,” hodnotí situáciu pamätník. Celá podpora bola zmarená v okamihu, keď jeden zo študentov priniesol Oldřichovi plagát s výzvou, aby ľudia začali vešať komunistov. Bolo hneď jasné, že oni dvaja nič také nevytlačili, preto nadobudli dojem, že ŠTB sa snaží takýmto spôsobom o provokáciu a onedlho si pre nich prídu. Netušili, do akej miery ostali anonymite. S činnosťou okolo tlačenia plagátov obaja prestali, ale nakoniec sa žiadne zatknutie nekonalo. Neskôr nasledovalo klasické štrnganie kľúčami v uliciach, po ktorom sa všetci zúčastnení zišli vo V-klube, kde akciu moderovali ľudia z VPN. 

„Ani sme sa tak nebáli vojakov, ani policajtov, ako milicionárov,” pokračoval Oldřich. Práve v deň príchodu Václava Havla do bratislavského divadla sa podporovatelia revolúcie v klube dozvedeli, že milicionári sa niekde zhromaždili a pravdepodobne sa chystajú niečo podniknúť. Pracovníci VPN veľmi sklamali Oldřicha a ostatných bežných ľudí, pretože namiesto podpory, ktorú im mali v daný okamih prejaviť, sa rozhodli ísť radšej do divadla. Kvôli tejto zrade sa skupina ľudí, ktorá zostala, rozhodla vytvoriť vlastný výbor, teda „Koordinačný výbor pracujúcich”, ktorí budú riadiť sami. V zozname zvučných mien zakladateľov bol okrem Oldřicha napríklad aj Prokeš. Členovia síce stále pracovali aj v svojom pôvodnom zamestnaní, ale popritom rozmýšľali, ako bude výbor pracovať ďalej. Rozhodli sa pre demontovanie odborov, ktoré boli zložené z komunistických predstaviteľov. Zároveň sa rozhodli pre zakladanie zväzov, ktoré sa stali veľmi aktuálnymi po generálnom štrajku. Práve Oldřich sa podieľal na založení odborového zväzu „Projekt”, čím chcel svoju aktivitu po revolúcii ukončiť. Mal v úmysle vrátiť sa do svojho zamestnania, avšak cesty jeho života boli nevyspytateľné. 

Jednou z posledných akcií bolo vyhnanie komunistov zo Slovenskej odborovej rady, ktorá sídlila na Odborárskej ulici v Bratislave. Po vpáde do budovy zistili, že vyšší funkcionári ušli a zostali tam už len radoví pracovníci. Revolucionári sa rozhodli budovu obsadiť a aj pre Oldřicha sa tam našla kancelária. Vďaka zväzu už bolo jeho meno v Bratislave pomerne známe, podobne bol na tom i Joachim Stal, ktorý kandidoval na predsedu. Oldřichovým zámerom bolo ukončenie akejkoľvek aktivity v tomto smere, ale s Joachimovou kandidatúrou natoľko nesúhlasil, že sa rozhodol kandidovať aj on a vyhral. Už ako predseda zväzu bol uvoľnený z práce a stal sa plateným odborárom. „Ja som si tam sadol, aby som robil politiku.” Oldřich ako profesionálny odborár mal v úmysle urýchliť zmeny i voľbu nových odborárov a rozbíjať zjazdy starých komunistických odborov. Pomerne často ho kontaktovala česká strana, ktorá žiadala o prípravu československého zjazdu. Zjazd Oldřich považoval za nešťastný, keďže slovenská strana nebola dostatočne pripravená a zároveň bol svedkom diskusie českých členov, ktorí rozoberali, ako by sa im podarilo okradnúť Slovákov. Celé stretnutie sa nieslo v duchu doťahovania a formálnych nezhôd. Záverom bolo doriešenie kauzy Hoffman, pričom rôzne okolnosti nakoniec viedli k jeho odvolaniu a bol nahradený Kováčom. Oldřich túžil zjazd opustiť, ale nakoniec ho dokončili. „Tak jak som miloval Prahu, tak som ju znenávidel.” Pamätník sa ešte nejaký čas v rámci odborov angažoval, až kým nedošlo k jeho odvolaniu a neslávnemu odchodu.

Pocity z rozdelenia Československa, návrat do bežného života bez politiky a súčasnosť  

Rozdelenie Československa Oldřich nečakane spojil s pocitmi svojho otca, ktorý sa tesne pred rozdelením veľmi zľakol, pretože v uliciach bolo množstvo predstaviteľov SNS, ktorí vynikali svojím prílišným nacionalizmom. Pamätník si spomína, ako sa ho snažil upokojiť a vzápätí mu položil otázku, či mu niekedy dal niekto na Slovensku pocítiť, že je Čech. „Nie, na Slovensku nikdy, to skôr v Prahe mu dali pocítiť, že je Moravák,” spomína pamätník na otcovu prekvapivú odpoveď. Oldřich síce nebol veľký Slovák, ale ani sa neradil medzi Čechoslovákov. Mal skôr pozitívny pocit z rozdelenia, keďže už chcel, aby sa skončilo to nekonečné vzájomné obviňovanie oboch národov. „Však ja som ani nevedel, čo som,” podotkol. Pamätá si, že keď mal pätnásť rokov a vypĺňal žiadosť o občiansky preukaz, pri riadku s národnosťou sa pozastavil a požiadal o čas na premyslenie, keďže v tom nemal na sto percent jasno. Dnes má pocit, že to dopadlo celkom dobre. 

Po ukončení politickej činnosti Oldřich vedel, že sa vráti k tomu, čo vie najlepšie, k stavbárine. „Návrat bol zlý, firma sa už rozpadla a všetci robili v Rakúsku.” Nasledovalo založenie novej firmy, ktorá sa zaoberala dovozom spotrebného tovaru, akým boli napríklad počítače. Žiaľ, v roku 1993 prišlo ku krachu. Oldřich dlho nečakal a spolu s bývalými spolužiakmi si založil projektovaciu firmu, ktorá pracovala najmä pre rakúskych zákazníkov. Spoločnosť síce dodnes funguje, ale kvôli tomu, že sa chcel viac venovať statike než architektúre, sa ju rozhodol opustiť. Istý čas mal svoju menšiu firmu s podobným zameraním, avšak určite nečakal, že príde niekoľkoročná pauza. Začal trpieť mikrospánkom a spánkovým apnoe a choroba ho uväznila na šesť rokov doma. V práci ho vystriedala jeho manželka, ktorá si pred rokmi založila účtovnícku firmu. Firma bola natoľko schopná, že ich neskôr dokázala s prehľadom uživiť oboch. Oldřich sa začal cítiť čoraz menej prospešný pre svoju rodinu a žiadal lekára, aby ho vypísal na invalidný dôchodok. Lekár však skúsil ešte poslednú možnosť, pre ktorú bolo nutné zapožičanie špeciálneho prístroja. Vďaka nemu sa konečne po rokoch vyspal. Nakoľko sa jeho diagnóza výrazne zlepšila, chcel sa vrátiť do zamestnania, aj keď si nebol istý, či mu ešte zostali nejaké pracovné návyky. Napriek všetkému sa mu to aj po dlhej pauze podarilo a dnes pracuje pre firmu Eset, v ktorej je už päť rokov. Náplňou jeho práce je technická podpora Androidu pre celý svet. „Postupom času som sa tak vypracoval, že dúfam, že som platný.” 

V súčasnosti žije Oldřich s celou rodinou v Rakúsku, do ktorého sa presťahovali ešte v deväťdesiatych rokoch. Sú veľmi spokojní a už by nemenili. Pamätník spolu s manželkou získali doživotné víza a jeden z ich synov dokonca i rakúske štátne občianstvo. Na záver rozprávania Oldřich spomenul svoje životné krédo, ktoré znie: „Dôležité je, aby bol človek v tej svojej oblasti majster, ostatné už príde samo!”