Oldřich Filipík

* 1962

  • „Aký si mal pocit po rozdelení republiky? (dokumentarista) Aha, jaj, tak to viem. Na túto tému ešte mám. Ja mám veľké podozrenie… Ešte raz. Teraz som kýchal, tak aby ten záznam bol v poriadku. Ja mám astmu vieš, takže som dostal taký malý záchvat astmatický, počkaj. Dobre, už je po ňom, takže... Aký si mal pocit z rozdelenia republiky? (dokumentarista) Tak, budem miešať moje osobné a potom aj také, také historické. Osobné sú asi také, že keď začala behať SNS tuto s vlajkami po námestiach, tak môj otec sa zľakol, lebo to vyzeralo všelijako. Neboli sme na to zvyknutí, a tak aj som otca uchlácholil, že majú sedem percent, že to sú... že proste to nie je. Lebo tam už bola aj tá rétorika taká, taká už nie príliš príjemná, dneska je už otvorene fašistická. Nehovorím, že SNS, ale máme aj také strany. Ale vtedy to vyznelo všelijako a ja som ho jednak ukľudňoval, že to je sedem percent alebo koľko, že takýchto sedempercentných strán je viacej, lebo to proste tak v spoločnosti je. A potom som sa ho spýtal, či mu niekedy na Slovensku niekto dal najavo, že je Čech a že mu nejak to dal pocítiť v tom negatívnom slova zmysle. A vtedy mi zaujímavo odpovedal, že nie, že na Slovensku nikdy, že to skôr v Prahe mu dali pocítiť, že je Moravák. To ma prekvapilo. A čo sa týka môjho osobného vzťahu k rozdeleniu, je asi ten, že ja som teda nebol Hejslovák, ale ani som nebol taký zase, že taký Čechoslovakista v zmysle, že za každú cenu. Lebo ja som to chápal tak, že to sú nekonečné obviňovania a dohady a kto je... kto na koho dopláca, že som si priamo potom už želal aj rozdelenie. Nech to skončí. Nech sa ukáže, nech sa tie karty rozdajú, lebo už som bol z toho unavený. Z toho, z toho no... Takže nedostal si odo mňa nejakú jasnú, tak som vykľučkoval.”

  • „A ja som nad tým večer rozmýšľal, že ak je to pravda, tak to začne. Toto už ľudí dvihne. Už ale aj tak padol Berlínsky múr, už to bolo všelijaké, že? Tam sa už rúcalo všetko, aj v Poľsku. (dokumentarista) Ale u nás sa držali. Tak si hovorím, že to už asi začne. A akým takým spôsobom, dosť... nebolo to z mojej strany veľmi... jak to povedať slušne voči mojej pani, že ak som chcel možno nejaké požehnanie, tak predsa ona ani nevedela. Ona len mohla akurát tak zobrať na vedomie, že sa toho zúčastním a že to urobím z dôvodu detí, že proste aby moje deti mi niekedy nevyčítali, že som zaliezol pod posteľ. Ale veď keď si sa ešte v tom čase rozhodol, že budeš aktívny, aktivizovať sa, tak to bolo ešte dosť nebezpečné, že? (dokumentarista) No ja som bol vlastne rok… teda dva roky po vysokej škole, z toho rok na vojne a rok som bol... Ja som začal pracovať v Projektovom ústave dopravných stavieb, v Pudose. Bol to moderný komunistický podnik. Kde boli práve tieto písičká (PC), to bola úplná rarita. A tam nie každý človek mal písičko. Na každom oddelení bolo jedno písičko, my sme mali dve a keďže ja som tomu rozumel, tak ja som to tam rozbiehal. A... trošku mi slzí oko teraz. Ja som po operácii sivého zákalu. Dúfam, že úspešne. (dokumentarista) Áno, áno, áno… Tak môžeme vypnúť kameru, akože kľudne. (dokumentarista) Nie, len nechcem, že… No a v tom PUDOSe sme boli taká dosť mladá partia a dosť veľa aj spolužiaci z vysokej školy. Sme sa poznali už aj ako priatelia, ale aj tí kolegovia, ktorých sme predtým nepoznali, boli celkovo mladí. Ale ja som potom odišiel do Agrokonzu. To bol projektový ústav poľnohospodárskych stavieb alebo tak nejako sa to volalo a tam som sa zamestnal na výpočtovom stredisku. Urobil som to kvôli peniazom. A tam ma zachytil tento 17. november, ale ja som mal ešte stále veľké väzby na ten Pudos, takže... a čo jak to bolo. No, v pondelok, keď som prišiel do roboty, že ideme revolucionovať, tak nikto nič, každý sa tam... niektorí ani poriadne nevedeli. Počkaj, v pondelok, keď to vieme identifikovať, tak to bol ktorý dátum? (dokumentarista) No, sedemnásteho bol tuším piatok, teda treba to skontrolovať, či dobre hovorím. Myslím, že hej. (dokumentarista) Osemnásteho sobota, devätnásteho nedeľa, no tak dvadsiateho. Vraj sa v Bratislave už niečo dialo, ale mimo môj obzor. Možno tí študenti a herci už niečo robili, ale v podstate mne ako bežnému človeku sa to zatiaľ nedostalo. Ale skutočne to v utorok začalo. V utorok to už začalo aj v Bratislave, no v Prahe to už začínalo skorej a v podstate my sme robili to, že sme tým študentom, z tej... asi to bolo zväčša z umeleckej školy na začiatku, tlačili letáky.”

  • „No, a idem naspäť teda… Môj otec je z Přerova, tam som strávil veľa času ako dieťa. V Přerove tam na jazere, na tom... na tej väčšej. Takže to sú výborné spomienky… Ako sa dali dokopy s mamou? (dokumentarista) To som hovoril, na tom súde. Jáj, na súde, prepáč, áno. (dokumentarista) Zabudol si, však jasne. Spoznali sa na tom súde. A moja mama bola v celku fešanda, zdá sa. A dosť za mladi ma mala, pravdepodobne v osemnástke, ja to teraz nemám rýchlo zrátané. A to chcem povedať, že keď som mal asi desať rokov, tak neviem, čo som sa hral. Vliezol som pod gauč abo čo to bolo, taká nejaká sedačka, neviem už presne, ale malo to taký ten spodok. Gauč asi znie super, teda. (dokumentarista) To bol taký ten drevený, proste tam bolo... to bolo nejaká preglejka, taká rovná plocha. A ja keď som na neho pozrel zo spodu, tak som tam zbadal text napísaný ceruzkou. A to bolo zjavne písmo môjho otca, ktorý má špecifické písmo a bol po česky. A ja ten text teda zopakovať neviem, ale pamätám si emócie toho textu. A to bol taký emocionálny výjav k okupácii v šesťdesiatom ôsmom. Niečo o zrade tam písal a o tom proste, že... také zúfalstvo z tejto udalosti. A neviem, však to som bol ešte malý, takže tam asi som niečo veľmi... ale, ale keď som mal pätnásť rokov asi, tak som si na to spomenul a som otcovi povedal, že... že tí naši rodičia proste v určitých tých historických udalostiach aj dedovia... zlyhali v štyridsiatom ôsmom, a že v šesťdesiatom ôsmom teda tá generácia našich rodičov, a že on akurát tak zaliezol pod posteľ. A som sa pýtal, že prečo… To bola výborná metafora. (dokumentarista) A prečo sme neemigrovali a tak. A on mi vysvetlil, že to nebolo vôbec jednoduché a v podstate som si až neskôr uvedomil, že som bol na neho krutý, že že to proste tak bolo. A potom prišlo... My sme, keď... my sme si teda dieťa spravili akože neplánovane počas štúdia a my sme sa strašne tešili, ale mňa mrzelo, že sme teda splodili dieťa do komunistického režimu.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Filipík Oldřich

    (audio)
    délka: 02:15:13
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Keď sa ma vo Viedni pýtali, akej som národnosti, tak som odpovedal, ja ti ani neviem... Som spolovice Čech reznutý Poliakmi a spolovice Slovák reznutý Maďarmi.

 Oldřich Filipík (1989)
Oldřich Filipík (1989)
zdroj: Archív pamätníka

Oldřich Filipík sa narodil v roku 1962 v Bratislave a keďže jeho otec bol českej národnosti, patril medzi českú národnostnú menšinu. Stretnutie jeho rodičov bolo veľmi netradičné, pretože sa spoznali ako protistrany na súde. Jeho otec bol v tom čase vojak, ktorý spolu s ostatnými kradol ovocie zo záhrad. Mamička Oľga, za slobodna Zimanová, pochádzala z rodiny s modrou krvou. Bola nemanželskou dcérou Jozefa Zimana a toho času len šestnásťročnej študentky. Starý otec Ziman patril medzi zámožných podnikateľov s jemnou mechanikou v Piešťanoch. Prijatie do jeho rodiny sa neskôr podpísalo na Oľge, keďže kvôli vtedajšiemu režimu mohla vyštudovať maximálne textilnú školu. Otec pochádzal z Přerova, kde Oldřich strávil takmer celé detstvo. Počas dospievania sa pamätník rozhodol pre športovú gymnastiku, neskôr uprednostnil aktívne horolezectvo. Navštevoval matematické gymnázium v Bratislave, kde patril medzi talentovaných študentov. Neskôr Oldřich absolvoval v Bratislave stavebnú fakultu so zameraním na konštrukciu dopravnej stavby. Jeho prvé zamestnanie po absolvovaní univerzity bolo v Projektovom ústave stavieb v Bratislave (PUDOS). Onedlho nasledovala zmena pracoviska na Agrokonzus, kde pôsobil vo výpočtovom stredisku. Tam ho zastihol aj 17. november 1989. Bol presvedčený, že sa chce aktívne podieľať na realizácii revolúcie. Svoj prínos videl v tom, že tlačil množstvo letákov pre študentov, ktorí nimi oblepili mesto. Po sklamaní z VPN sa spolu s ďalšími revolucionárm rozhodol v bratislavskom V-klube založiť „Koordinačný výbor pracujúcich”. Neskôr sa stal jeho predsedom a podieľal sa na vytvorení zväzu „Projekt”. Po obsadení Slovenskej odborovej rady sa stal oficiálne plateným odborárom, až kým nebol odvolaný. Po ukončení politickej činnosti pôsobil v niekoľkých firmách ako ich zakladateľ, najmä v oblasti stavebníctva. Prišla šesťročná pauza kvôli spánkovému apnoe. Diagnóza sa výrazne zlepšila a dnes pracuje na pozícii technickej podpory Androidu vo firme Eset. V súčasnosti žije Oldřich s celou svojou rodinou v Rakúsku, kde má doživotné vízum. Presťahovali sa v 90. rokoch a jeden zo synov má dokonca rakúske štátne občianstvo.