Oldřich Filipík

„A ja som nad tým večer rozmýšľal, že ak je to pravda, tak to začne. Toto už ľudí dvihne. Už ale aj tak padol Berlínsky múr, už to bolo všelijaké, že? Tam sa už rúcalo všetko, aj v Poľsku. (dokumentarista) Ale u nás sa držali. Tak si hovorím, že to už asi začne. A akým takým spôsobom, dosť... nebolo to z mojej strany veľmi... jak to povedať slušne voči mojej pani, že ak som chcel možno nejaké požehnanie, tak predsa ona ani nevedela. Ona len mohla akurát tak zobrať na vedomie, že sa toho zúčastním a že to urobím z dôvodu detí, že proste aby moje deti mi niekedy nevyčítali, že som zaliezol pod posteľ. Ale veď keď si sa ešte v tom čase rozhodol, že budeš aktívny, aktivizovať sa, tak to bolo ešte dosť nebezpečné, že? (dokumentarista) No ja som bol vlastne rok… teda dva roky po vysokej škole, z toho rok na vojne a rok som bol... Ja som začal pracovať v Projektovom ústave dopravných stavieb, v Pudose. Bol to moderný komunistický podnik. Kde boli práve tieto písičká (PC), to bola úplná rarita. A tam nie každý človek mal písičko. Na každom oddelení bolo jedno písičko, my sme mali dve a keďže ja som tomu rozumel, tak ja som to tam rozbiehal. A... trošku mi slzí oko teraz. Ja som po operácii sivého zákalu. Dúfam, že úspešne. (dokumentarista) Áno, áno, áno… Tak môžeme vypnúť kameru, akože kľudne. (dokumentarista) Nie, len nechcem, že… No a v tom PUDOSe sme boli taká dosť mladá partia a dosť veľa aj spolužiaci z vysokej školy. Sme sa poznali už aj ako priatelia, ale aj tí kolegovia, ktorých sme predtým nepoznali, boli celkovo mladí. Ale ja som potom odišiel do Agrokonzu. To bol projektový ústav poľnohospodárskych stavieb alebo tak nejako sa to volalo a tam som sa zamestnal na výpočtovom stredisku. Urobil som to kvôli peniazom. A tam ma zachytil tento 17. november, ale ja som mal ešte stále veľké väzby na ten Pudos, takže... a čo jak to bolo. No, v pondelok, keď som prišiel do roboty, že ideme revolucionovať, tak nikto nič, každý sa tam... niektorí ani poriadne nevedeli. Počkaj, v pondelok, keď to vieme identifikovať, tak to bol ktorý dátum? (dokumentarista) No, sedemnásteho bol tuším piatok, teda treba to skontrolovať, či dobre hovorím. Myslím, že hej. (dokumentarista) Osemnásteho sobota, devätnásteho nedeľa, no tak dvadsiateho. Vraj sa v Bratislave už niečo dialo, ale mimo môj obzor. Možno tí študenti a herci už niečo robili, ale v podstate mne ako bežnému človeku sa to zatiaľ nedostalo. Ale skutočne to v utorok začalo. V utorok to už začalo aj v Bratislave, no v Prahe to už začínalo skorej a v podstate my sme robili to, že sme tým študentom, z tej... asi to bolo zväčša z umeleckej školy na začiatku, tlačili letáky.”

„No, a idem naspäť teda… Môj otec je z Přerova, tam som strávil veľa času ako dieťa. V Přerove tam na jazere, na tom... na tej väčšej. Takže to sú výborné spomienky… Ako sa dali dokopy s mamou? (dokumentarista) To som hovoril, na tom súde. Jáj, na súde, prepáč, áno. (dokumentarista) Zabudol si, však jasne. Spoznali sa na tom súde. A moja mama bola v celku fešanda, zdá sa. A dosť za mladi ma mala, pravdepodobne v osemnástke, ja to teraz nemám rýchlo zrátané. A to chcem povedať, že keď som mal asi desať rokov, tak neviem, čo som sa hral. Vliezol som pod gauč abo čo to bolo, taká nejaká sedačka, neviem už presne, ale malo to taký ten spodok. Gauč asi znie super, teda. (dokumentarista) To bol taký ten drevený, proste tam bolo... to bolo nejaká preglejka, taká rovná plocha. A ja keď som na neho pozrel zo spodu, tak som tam zbadal text napísaný ceruzkou. A to bolo zjavne písmo môjho otca, ktorý má špecifické písmo a bol po česky. A ja ten text teda zopakovať neviem, ale pamätám si emócie toho textu. A to bol taký emocionálny výjav k okupácii v šesťdesiatom ôsmom. Niečo o zrade tam písal a o tom proste, že... také zúfalstvo z tejto udalosti. A neviem, však to som bol ešte malý, takže tam asi som niečo veľmi... ale, ale keď som mal pätnásť rokov asi, tak som si na to spomenul a som otcovi povedal, že... že tí naši rodičia proste v určitých tých historických udalostiach aj dedovia... zlyhali v štyridsiatom ôsmom, a že v šesťdesiatom ôsmom teda tá generácia našich rodičov, a že on akurát tak zaliezol pod posteľ. A som sa pýtal, že prečo… To bola výborná metafora. (dokumentarista) A prečo sme neemigrovali a tak. A on mi vysvetlil, že to nebolo vôbec jednoduché a v podstate som si až neskôr uvedomil, že som bol na neho krutý, že že to proste tak bolo. A potom prišlo... My sme, keď... my sme si teda dieťa spravili akože neplánovane počas štúdia a my sme sa strašne tešili, ale mňa mrzelo, že sme teda splodili dieťa do komunistického režimu.”