Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľudovít Fischer (* 1940)

• narodil sa 7. januára 1940 v Levoči židovským rodičom

• otec bol fyzikom, po vzniku Slovenského štátu pôsobil ako učiteľ, rodina získala výnimky a krstné listy

• pred vypuknutím SNP žila rodina v Banskej Bystrici, po jeho potlačení sa skrývali do oslobodenia v Kališti

• krátko po oslobodení sa presťahovali do Bratislavy

• po absolvovaní jedenásťročenky zahájil v roku 1957 štúdium fyziky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa zamestnal

• počas povinnej vojenskej služby vstúpil v roku 1963 do KSČ

• v straníckych previerkach v roku 1970 bol zo strany „vyškrtnutý“, čo mu zabránilo v kariérnom postupe

• v novembri 1989 bol aktívny v štrajkovom výbore, stal sa vedúcim katedry

• v rokoch 1997 – 2002 bol dekanom Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK

Prvé roky po narodení Ľudovíta Fischera 7. januára 1940 boli poznačené strachom rodičov o ich holý život. Obidvaja boli totiž židovského pôvodu.

Otec Ján bol synom vlastníka obchodu zo železiarskym tovarom. Narodil sa v roku 1905 v Turčianskom Svätom Martine. Fischerovci boli sekulárnou židovskou rodinou. Viacerí zo siedmych starších súrodencov z prvého manželstva tiež prevádzkovali železiarstva v iných mestách. Najmladšia sestra Ida bola od otca o trinásť rokov staršia a viac-menej ho vychovala. Títo dvaja súrodenci boli neskôr jediní, ktorí prežili holokaust. Všetci ostatní zahynuli. Idu pred deportáciou zachránil jej zať, ktorý bol českým úradníkom a po vzniku Slovenského štátu nebol vyhnaný. Podarilo sa mu ju dostať zo zberného tábora v Žiline.

Otec navštevoval gymnázium v Liptovskom Mikuláši, kde sa už vtedy učil aj rusky, čo mu neskôr pomohlo. Po maturite študoval matematiku a fyziku v Prahe na Karlovej Univerzite. V rokoch 1928-1931 absolvoval doktorandské štúdium na univerzite v Zürich vďaka štipendiu Matice slovenskej.

Po návrate a nostrifikácii diplomu v Prahe pracoval v poisťovni s nádejou, že sa uvoľní miesto na Matematicko-fyzikálnej fakulte. Avšak, v roku 1932 vážne ochorel a o dva roky sa vrátil na Slovensko, kde po absolvovaní štátnych skúšok pôsobil do roku 1940 ako učiteľ na nemeckom gymnáziu v Kežmarku a v ďalších slovenských mestách. Po vzniku ľudáckej Slovenskej republiky sa na vedeckú dráhu už nedalo pomyslieť.

Matkina rodina Kleinových pôvodne pochádzala z Maďarska. Izabela sa narodila ako druhá najstaršia dcéra zo šiestich súrodencov v Levoči, kam bol otec povolaný ako riaditeľ židovskej školy. Boli pobožní a dodržovali košer. Matka v Levoči ukončila nemecké gymnázium a pokračovala v štúdiu na učiteľskej akadémii v Bratislave.

Rodičia sa do Levoče prisťahovali ešte pred vznikom 1. Československej republiky. V čase vzniku ľudáckej Slovenskej republiky nemali československé občianstvo. Ako cudzinci sa dostali do prvých transportov do koncentračných táborov na jar 1942, odkiaľ sa už nevrátili: „Mama nevedela pánbožkovi po vojne odpustiť, že rodičia zahynuli,“ dodáva pamätník smutne.

Najstaršia sestra bola údajne prvou Slovenkou, ktorá absolvovala štúdium architektúry v Prahe. Vydala sa za maďarského architekta a včas sa vysťahovali do vtedajšej Palestíny, tak ako aj jej dvaja bratia. Mladšia sestra absolvovala štúdium na Farmaceutickej fakulte a pracovala v Kežmarku v lekárni. Koncom marca roku 1942 bola v prvom dievčenskom transporte deportovaná do Osvienčimu, kde zahynula. Posledná sestra Ibi prežila Osvienčim, jej manžel sa po oslobodení nevrátil. Po vojne doštudovala medicínu, opäť sa vydala a s manželom sa v roku 1949 vysťahovala do Izraela. Dnes má 105 rokov.

Rodičia sa zoznámili po otcovom návrate na Slovensko a v roku 1938 sa zosobášili. Mama vyučovala v ľudovej škole v Galante, ale po prijatí zákonov v roku 1939, ktoré oklieštili život židovských občanov, bola nútená zo školy odísť. Do týchto pohnutých a dramatických čias sa v Levoči 7. januára 1940 narodil Ľudovít.

Vďaka svojmu špičkovému vzdelaniu sa našli vždy ľudia, ktorí nad otcom držali ochrannú ruku. Od školského roku 1940 už nemohol vyučovať na gymnáziu, ale dva roky našiel pôsobisko na židovskej ľudovej škole v Michalovciach. V septembri 1941 museli na základe vládneho nariadenia opustiť štátne školy aj všetky židovské deti. Vďaka kontaktom sa otcovi podarilo získať krstné listy, ako aj doklad o prestúpení na grécko-katolícku vieru a vybaviť výnimku z deportácií pre celú rodinu: „Vedel som sa modliť, vedel som otčenáš, mama ma ho naučila pre každý prípad,“ vysvetľuje pamätník.

Rodina sa v roku 1942 presťahovala do Banskej Bystrice, kde otec učil na Obchodnej akadémii a kde zažili vypuknutie SNP. Až do jeho potlačenia koncom októbra 1944 pôsobil dva mesiace na Povereníctve školstva a osvety povstaleckej ilegálnej Slovenskej národnej rady.

Nemci okamžite obnovili deportácie do koncentračných táborov a Židom išlo opäť o život, keďže výnimky stratili platnosť.

Záchrana v Kališti

Obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici navštevovali aj študenti z okolitých dedín. Fischerovcov sa ujala rodina gazdu Mistríka z obce Kalište, ktorá bola ochotná ich prichýliť a poskytnúť im úkryt. Ľudovít si spomína, ako ich do Moštenice odviezol v noci nákladiak a odtiaľ sa vydali pešo do Kališťa. Rodina Mistríková pre nich pripravila maštaľ: „Dve rodiny sme tu spali na slamníkoch.“ Dedina mala tú výhodu, že bola na samom konci dlhej doliny: „Nemci sa báli ostať v dedine na noc.“ Z jedného miesta sa dalo vidieť dolu na cestu, a preto dedinčania vedeli vždy dve hodiny dopredu, že sa Nemci blížia. Židia, ktorí sa tu ukrývali, sa voľne pohybovali po dedine a malý pamätník sa hrával vonku s miestnymi chlapcami. Nemci skutočne zopárkrát do Kališťa prišli. Vtedy ich sedliak skryl v dutom priestore za stenou svojho domu a nahádzal pred nich drevo. Jedného dňa Nemci prehľadávali sedliakov dom aj maštaľ: „Otvorili dreváreň, našťastie nemali psov. Mama mi držala ústa, aby som nepovedal slova. My sme vlastne toho Nemca videli, ale on nás nevidel,“ spomína si dodnes na každý detail. Vzhľadom na túto hrôzostrašnú skúsenosť sa mama neskôr celý život nikde nezamykala a neznášala byť v zatvorených miestnostiach.

Rodičia mu neskôr rozprávali, že raz prišli Nemci do dediny a vyzvali každého, kto nebol miestny, aby sa prihlásil a zaevidoval. Ako sa rodičia blížili ku komandatúre a videli nemeckých vojakov, pozreli sa na seba a len pár metrov pred úradom sa otočili a odkráčali preč. Nikto si ich nevšimol. Potom sa dozvedeli, že všetkých prihlásených Nemci odviedli a zastrelili.

V okolitých horách sa pohybovali partizáni a sovietski vojaci. Keď zajali nemeckých vojakov, otec pomáhal s tlmočením do ruštiny. Tesne pred oslobodením prebiehali v Kališti a v okolí intenzívne boje, dedinu nakoniec oslobodili rumunskí vojaci: „Viem, že na streche stajne mali guľomet,“ spomína. Fischerovci sa spolu s miestnymi počas bojov skrývali v horách, kde sa tiež strieľalo. Otec bol postrelený do ruky, silno krvácal a bol nútený zostúpiť dolu do dediny: „Dodnes nie je jasné, aká guľka ho trafila, či nemecká alebo partizánska.“ Pamätník bol síce pri tom, ale už si na túto udalosť nepamätá. Otca s krvácajúcou rukou zbadal Nemec, poskytol mu prvú pomoc a ruku mu obviazal: „Čiže otcovi vlastne zachránil život nemecký dôstojník,“ dodáva.

Obec Kalište sa stalo tesne pred oslobodením 18. marca 1945 obeťou nezmyselného besnenia Nemcov, ktorí dedinu pred ústupom vypálili. Niektoré domy zhoreli úplne, niektoré čiastočne. Zo stajne, v ktorej sa Fischerovci niekoľko mesiacov ukrývali, sa síce dymilo, ale drevo nehorelo: „Videli sme do dediny. Mama zišla dolu, zistila, že slamník len tlel, vytiahla ho von a tým stajňu zachránila pred zhorením.“ Život sa však v Kališti ako v jedinej z vypálených slovenských obcí už nikdy neobnovil. Dnes sa tu nachádza expozícia Múzea SNP pod názvom Partizánska republika.

Turbulentné 50. roky v Bratislave

Po oslobodení otcovi opäť pomohli kolegovia z Obchodnej akadémie: „Nemali sme nič, len dva paplóny. Otec bol postrelený, mama mala týfus, aj ja som mal týfus.“ Po príchode do Banskej Bystrice prepukla ochorenie aj u otca. Keď sa matka vyliečila, vybrala sa do bytu, v ktorom pri odchode do hôr zanechali nábytok a vybavenie domácnosti. Ľudia, ktorí sa nasťahovali do kompletne zariadeného bytu, otvorili matke dvere a len zahlásili: „Tu nič nie je“ a nevpustili ju dnu.

Otec sa stal riaditeľom cvičného gymnázia v Bratislave. Malý pamätník nastúpil v roku 1946 do prvej triedy v Banskej Bystrici, v januári už s mamou nasledovali otca. Aby mala rodina kde bývať, prijal otec aj pozíciu riaditeľa stredoškolského internátu. Tým pádom mali k dispozícii malý dvojizbový byt.

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 a po vzniku štátu Izrael v máji toho istého roku sa veľa Židov rozhodlo opustiť Československo a vysťahovať sa do novovzniknutého štátu. V roku 1949 odišla do Izraela matkina sestra s manželom, Fischerovci už mali vybavené všetky dokumenty a povolenia, aby ich nasledovali. Sestra však popisovala situáciu nie veľmi optimisticky, prvé roky počas budovania nového štátu skutočne neboli ľahké: „Jej dopisy neboli povzbudivé: ‚Nepríďte, je tu ťažká situácia‘. Otec po vojne prekonal vážnu pľúcnu chorobu a dlho sa liečil. Nešli. No a potom sa už nedalo,“ dodáva. Vysťahovanie bolo možné do konca roka 1949, potom ho komunisti zastavili. „Neskôr rodičia, samozrejme, ľutovali, že neodišli.“

Matka po prežití šoa stratila vieru v boha, a preto rodina chodila do synagógy len na sviatky. Napriek tomu jej záležalo na tom, aby Ľudovít absolvoval v trinástich rokoch bar micvu, ktorá sa uskutočnila začiatkom roku 1953 v zbúranej Neologickej synagóge na Rybnom námestí v Bratislave. Pripravoval sa na ňu v čase prebiehajúcich politických procesov s tzv. Protištátnym konšpiračným centrom pod vedením Rudolfa Slánského: „Na Slánského procesy si veľmi dobre pamätám, rodičia sedeli pri rádiu. Bola to veľká téma. Vtedy som dostal hodiny dejepisu, vtedy ma naučili, že nie je všetko pravda, čo sa verejne hovorí. Že tá história vyzerala trochu inak. Človek dodatočne pochopí, čo sa vlastne dialo, vtedy som to tak nechápal,“ vysvetľuje.

V roku 1957 maturoval na jedenásťročnej strednej škole. Otec už vtedy pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UK, kam ho povolal jeho bývalý spolužiak z Prahy. Ten do Bratislavy prišiel vybudovať katedru fyziky.

Pamätník sa rozhodol ísť v otcových šľapajach a prihlásil sa na štúdium fyziky. Počas štúdií sa cez svoju spolužiačku zoznámil s ďalšími mladými židovskými študentami z celého Slovenska, ktorí sa stretávali u nej v byte na Starom meste. Tu spoznal svoju budúcu manželku Vieru Schlossovú, ktorá pochádzala z Kežmarku. Už počas posledného semestra pracoval na fakulte ako asistent na polovičný úväzok, promoval v roku 1962 s červeným diplomom. Po ukončení štúdia ho čakal nie rok, ale dva roky vojenčiny: „Strana nezabúda. Ako reakcia na protesty študentov po maďarskej revolúcii v 1956 sa zrušila vojenská príprava počas štúdia a účet prišiel po ukončení štúdia: povinná vojenská služba na dva roky,“ vysvetľuje. Na vojne mu ponúkli členstvo v komunistickej strane: „Na fakultu som sa už vrátil ako straník. Bol som ale vlažný straník, vytýkali mi, že nechodím na schôdze a že nie som aktívny.“ 

Po straníckych previerkach ho zo strany „vyškrtli“

Počas Šesťdňovej vojny (Tretia arabsko-izraelská vojna) v júni 1967 intenzívne sledovali jej priebeh, keďže tam žilo viacero blízkych príbuzných: „Bol to poplach.“

V lete 1968 pracoval v Bratislave a jeho manželka Viera trávila prázdniny s trojmesačným synom u rodičov v Kežmarku. Prišiel za nimi len na pár dní osláviť jej narodeniny, ktoré boli 21. augusta: „Ráno nás budí otec, ‚Rusi sú tu‘. Nikto nevedel čo sa bude diať, ostali sme do polovice septembra a potom sme sa vrátili do Bratislavy.“

V rámci veľkej emigračnej vlny odišla z Československa väčšina ich blízkych židovských priateľov: „My sme neodišli. Celé kamarátstvo odišlo, vnímali sme to zle,“ vysvetľuje smutne.

Na jar 1970 boli zahájené previerky všetkých členov komunistickej strany. Po Šesťdňovej vojne prerušili socialistické štáty (okrem Rumunska) na príkaz Moskvy diplomatické styky s Izraelom. Vzhľadom na štyroch maminých súrodencov, ktorí tam žili a s ktorými rodičia pravidelne korešpondovali, bolo na príslušných miestach známe, že sú v kontakte. Táto téma bola predmetom pohovoru pamätníkovho otca: „Samozrejme, že sa ho opýtali na jeho názor na izraelský konflikt. Na to odpovedal, že nemôže byť objektívny, lebo tam má rodinu. To akceptovali a tým to skončilo.“

Pamätník mal inú skúsenosť: nielen zo strany, ale aj z fakulty vyhodili jeho kolegu. Ako reakciu napísal straníckej organizácii list, v ktorom vyjadril pohoršenie nad týmto krokom a oznámil svoje rozhodnutie vystúpiť zo strany. Ak by bol list skutočne doručený, automaticky by to znamenalo koniec jeho pôsobenia na fakulte. Keď sa list dostal do rúk predsedníčke previerkovej komisie, ktorá pracovala ako otcova asistentka, informovala ho o ňom: „Otec zakročil a ona ten môj list stopila.“ Zo strany bol nakoniec vylúčený, ako sa vtedy hovorilo „vyškrtnutý“, pre jeho „neaktivitu“ v straníckej organizácii. Na fakulte ale mohol ostať: „Pracovný postup potom vyzeral tak, že som absolvoval docentúru a tá spala jedenásť rokov. Až kým jedna kolegyňa-straníčka, ktorá bola na praxi na mestskom výbore komunistickej strany, našla moje podklady v jednej zásuvke a preložila ich do druhej. Potom mi tú docentúru uznali,“ usmieva sa.

Otec zastával funkciu vedúceho katedry teoretickej fyziky a na PF UK pôsobil až do svojej náhlej smrti v roku 1980: „Dlhé roky po otcovej smrti ma ľudia oslovovali a pamätali si na neho. Vraj bol veľmi prísny, ale bol veľmi obľúbený.“

V Novembri 1989 stál na strane študentov

Revolučné udalosti v novembri 1989 zásadne zasiahli do jeho života: „Vtedy sa bolo treba rozhodnúť. My sme boli na strane študentov. Mali sme nový počítač, študenti u nás tlačili materiály. Zažil som kolegov, ktorí hovorili: ‚Preboha, čo to robíte?‘ Vtedy prevzala iná skupina ľudí slovo na fakulte a bolo treba vedieť, na ktorej strane si.“ Po revolúcii sa stal vedúcim Katedry rádiofyziky a o dva roky bol akademickým senátom zvolený za Prodekana pre vedu a výskum. V roku 1997 bol vyzvaný, aby kandidoval na funkciu dekana Fakulty matematiky, fyziky a informatiky, do ktorej ho zvolil akademický senát. Po dovŕšení dôchodkového veku ďalej vyučoval a pôsobil na fakulte so súhlasom akademického senátu až do roku 2018.

Ako hodnotí spätne obdobie normalizácie? „Každý vedel, že sa musí prispôsobiť, tak vtedy bežal život. Z dnešného pohľadu boli tie roky komunizmu pre našu generáciu stratené. Keby bola situácia iná, boli by sme inde. Ale nedá sa to vrátiť. Prežili sme to. Mladým ľuďom sa nedá nič odkázať. Tvoria si svoj svet a my už doňho nepatríme. Dnes sú úplne iné možnosti. V niektorých smeroch ich ľutujem. Zamestnávateľ môže hocikoho z hodiny na hodinu vyhlásiť za nepotrebného. Ale za socializmu, samozrejme, nebolo lepšie.“

Dnes sa s manželkou tešia zo siedmich vnúčat, ich dcéra s rodinou žije v Izraeli.

„Antisemitizmus je v ľuďoch, je to celosvetový problém. S tým sa nedá nič urobiť, to deti dostávajú doma vštepené. Väčšina našich známych boli kresťania, nestretli sme sa s nepriateľstvom. Ale človek je vždy v napätí, čo sa môže stať. Ukáže sa to v krízových situáciách,“ uzatvára.