Mgr. Viera Fischerová

“Čiže vy ste sa hneď tak, keď ste prišli do Bratislavy, vedome nacucli na túto komunitu. Postupne. A áno, vedome. Áno, som chcela. Lebo mala som nežidovských tam, aj tú som akceptovala, nie že by som nechcela, ale chcela som mať aj také. Aj, hej. Dobre, čiže. A potom on chodil k nám do internátu na obedy a nie...najprv, my sme sa veľmi nóbl spoznali, vo filharmónii. Sme boli na koncerte. On nechodieval, ja som chodievala...na koncerte, s Kučerom aj s tými hudobne...A potom prišla tá Kahanová, či nechceme spoznať jedného židovského chlapca. No, tak čo by sme nechceli...že on nás chce spoznať. Tak prišiel, lebo nemal vôbec žiadnych židovských priateľov. Môj muž je taký...no nie veľmi spoločenský. Má tak svojich kolegov a to bolo všetko. A on je odkiaľ? On je pôvodom z Levoče, ale potom všelikde, to si vypočujete potom. No, a potom chodieval on k nám ako mladý asistent. Chodieval k nám do internátu na obedy a tam boli také šóry...a tak keď on tam stál, tak mi ukázal, že mám prísť. A keď ja som tam stála, tak on prišiel. No a tak sme… Jasne, jasne. Tak sa to vyvinulo. A kedy ste sa zobrali? V šesťdesiatom šiestom. To si pamätám. No, ale vtedy ste mali super náladičku tu v Bratislave, v šesťdesiatom šiestom. Vôbec nie. Nie? Vôbec. My sme mali… všetci odišli. Však mnohí odišli aj v šesťdesiatom ôsmom. No, a...ale ešte nie v šesťdesiatom šiestom. Naši, ale odišli. Ale neskôr. No, v šesťdesiatom šiestom, siedmom. Sa to rozišlo. Rozišli sme sa. My sme mali svadbu v Kežmarku, ale keby ste videli...Tajne, tak tajne. Kipur, z Viedne prišli ľudia. Pár. Evička tam bola, Jana a títo. A tí z Viedne. Oni ako micve, aby tam bolo jedenásť ľudí. Spievali nahlas a môj otec šalala, ša, ša. No, a košerne sme mali ešte svadbu. No, ale kde ste to mali? My sme mali taký čudný byt, obrovskú izbu, potom bola jedna hala a potom ďalšia izba. Tak bolo tam dvadsať ľudí. Vy si nemyslite, že to bolo neviem čo.”

“A tak môj otec tým, že pracoval s benzínom, mal výnimku. On pochádzal z trinástich detí, ako som povedala, a bol tretí najmladší. A zaujímavé, že on viedol ten podnik. On ho viedol a on dostal tú výnimku...teda na mamu a na mňa, čo som sa narodila potom v tých časoch, tak my traja. Ale všetci ostatní, tie jeho sestry staršie, čo už mali malé deti, vydaté, čo tam v okolí žili, tých všetkých pobrali. Všetkých pobrali. Ostali sme my, jedna teta vydatá sa schovávala, to je od tej Tešerovej mama...to bola sestra od otca a jeden mladší brat, s ktorým boli spolu v koncentráku. No druhé šťastie, tak druhýkrát, to je ako nás chytili, teda ako otca chytili. Išli sme po ulici a zrazu prišli dvaja páni a povedali:” Vy ste pán Šlos? Áno. Tak poďte s nami.” Tak odišiel a mama sa už bála ísť do bytu. A to bolo v podvečer. Išla so mnou...rok som mala...hore a dole, nevedela kam. A išla peši, tam pri Kežmarku je taká dedina, také malé mestečko, Ľubica. A v tej Ľubici tam, vopchala sa k jednej, k jednej žobráčke na jednu noc a potom sa dozvedela, že jedna rodina tam predsa pomáhala židom. Tak išla tam a skutočne ju tam prichýlili a oni...tá rodina nadväzovala aj kontakt s inými a dozvedela sa to tá kamarátka, od Evy Beckerovej mama. Tak poslala po nás posla, mladého chlapca, a týždeň sme išli do Tatier. Takže, v noci sa kráčalo a ten chlapec, kde mohol, nás cez deň ukryl u nejakých na jeden...išiel zháňať niečo pod zuby. A tak sme potom došli k tej kamarátke.”