Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Viera Fischerová (* 1943)

• narodená 21. augusta 1943 v Kežmarku, do židovskej rodiny

• matka Gizela mala len brata (účtovník) a otca (učiteľ v židovskej škole) – vojnu neprežili

• otec, Henrich Schloss, pochádzal z 13 detí (vlastnil benzínové sklady– udelená výnimka)

• sobáš Henricha a Gizely, na základe nelegálne vybaveného sobášneho listu – Gizela následne obdržala výnimku a vyhla sa transportu

• zakrátko bol otec odvedený a matka sa s ročnou Vierou skrývala – najskôr pri Ľubici, potom pri rodinnej známej Bäckerovej v Tatranskej Kotline

• udanie – 13. decembra boli všetci odvedení do koncentračného tábora v Ravensbrück

• Viera s mamou oslobodené Angličanmi – nasledoval ozdravujúci pobyt vo Švédsku

• návrat otca z Prahy – veľmi chorý a vychudnutý (len 38 kilogramov)

• usadenie sa v Kežmarku – získanie rodinného podniku – neskôr odobratý znovu kvôli komunizmu

• Viera absolvovala 11-ročnú školu v Kežmarku - v roku 1961 sa rozhodla pre štúdium nemčiny a slovenčiny v Bratislave

• filharmonický koncert – stretnutie so životnou láskou, Lajom – židovský chlapec – svadba 1966, narodenie 3 detí

• Viera – gymnaziálna učiteľka, Lajo – vysokoškolský profesor

• súčasnosť – pokojný dôchodok a užívanie si prítomnosti vnúčat

Aj v tomto duchu sa nesú prvé roky života pamätníčky, Viery Fischerovej. Obyčajne sú to roky plné šťastia a veselých momentov. Avšak, jej mama tŕpla doslova každou sekundou, či ona a jej dcéra budú schopné prežiť neprávosti páchané na židovskom obyvateľstve počas obdobia trvania druhej svetovej vojny. 

Viera Schlossová, neskôr Fischerová, sa narodila 21. augusta 1943 v Kežmarku. Mamička Gizela nepochádzala z veľkej rodiny, nakoľko mala len jedného brata, ktorý sa venoval účtovníctvu. Otec bol učiteľom v miestnej židovskej škole a matka zomrela krátko pred vojnou. Naopak, otec pamätníčky, Henrich Schloss, bol jedným z trinástich detí. Rodiny oboch rodičov boli židovského pôvodu. Dodržiavali sviatky a svojej viery si boli vedomí. Spočiatku sa doma rozprávalo len nemeckým alebo maďarským jazykom. Slovenčinu sa mama pamätníčky naučila až v časoch, keď jej dcéra nastúpila do školy. 

Rodina Schlossových v období existencie ľudáckej Slovenskej republiky

Počas existencie ľudáckej Slovenskej republiky bolo prijatých množstvo obmedzení či nariadení, ktoré platili aj pre rodinu pamätníčky. Jedným z nariadení bolo aj zavedenie evidencie židovského obyvateľstva, ktorá bola definovaná v rámci nariadenia 198 z roku 1941, známeho aj ako Židovský kódex. Otec spolu s bratom z matkinej strany to v plnej miere rešpektovali, čo im bolo zároveň osudným. Odišli v prvých transportoch do koncentračných táborov, v ktorých zahynuli. Pamätníčkina mama, Gizela, mala byť súčasťou neslávne známeho prvého ženského transportu, ktorý bol vypravený 25. marca 1942. Boli v ňom transportované mladé slobodné ženy a dievčatá židovského pôvodu. V momente, keď mala byť odvedená, sa zjavil jej budúci manžel Henrich. Vyhlásil, že už sú dávno svoji, pričom svoje slová potvrdil nelegálne vybaveným sobášnym listom. Henrich viedol rodinnú firmu, teda benzínové sklady, vďaka čomu bola jemu a jeho najbližším udelená výnimka ako tzv. hospodársky dôležitý Žid. A teda táto výnimka sa vzťahovala aj na jeho manželku Gizelu. Veľmi zaujímavým faktom však je, že manželstvo rodičov pamätníčky vydržalo až do samého konca. Láska síce prišla postupne, ale sympatie z otcovej strany pretrvávali už oveľa skôr. 

Ani nie rok po narodení pamätníčky bol jej otec náhodne odchytený dvoma mužmi na ulici. Opýtali sa ho na meno a potom nasledovalo odvedenie. Gizela s dcérou na rukách tam zostala stáť a nevedela, čo si má počať. Bála sa vrátiť do bytu a chodila hore dole ulicou. Rozmýšľala, čo urobí. Rozhodla sa odísť do neďalekej dedinky, kde sa na jednu noc ukryla pri miestnej žobráčke. Veľmi rýchlo sa dozvedela o rodine, ktorá sa snažila ukrývajúcim Židom pomôcť. „Tak išla tam a skutočne ju tam prichýlili.” Táto rodina udržiavala kontakty aj s inými, ktorí sa snažili takto pomáhať, a tak sa to veľmi rýchlo donieslo do uší rodinnej známej, tete Bäckerovej. Poslala pre nich posla, mladého chlapca, ktorý ich asi týždeň viedol do ich úkrytu vo Vysokých Tatrách. V noci sa chodilo a cez deň sa snažil Gizelu s dcérou ukryť, kde sa len dalo. Žiaľ, veľmi rýchlo bol ich úkryt odhalený. Pamätníčka sa časom dozvedela o dvoch možných verziách. Jednou z nich bolo, že ich udali kvôli tomu, že vlastnili rádio, ktoré ako židovskí obyvatelia vlastniť nemohli. Tou druhou boli možné nezhody s manželom tety Bäckerovej. Dodnes nevie, kde je pravda. Avšak, isté bolo to, že vďaka udaniu boli chytené a čakal ich transport. Bäckerovci mali dve dcéry. Staršia Eva zostala s pamätníčkou veľmi dobrá kamarátka už celý život. „Takže nás chytili 6. decembra v Tatranskej Kotline,” dodala pamätníčka. O týždeň neskôr museli všetci nastúpiť do dobytčích vagónov, ktorými boli transportovaní do koncentračného tábora v Ravensbrück. Cesta trvala šesť dní a šesť nocí, pričom jej náročnosť sa už nepodarilo prekonať každému. 

Masaker na apelplaci

Po vystúpení z vlaku sa na mamu opäť usmialo šťastie. Nakoľko išlo o modrookú blondínku s ryšavým nádychom, ktorá ešte k tomu hovorila perfektne nemecky, vybrala si ju dozorkyňa ako svoj sprievod. Síce musela na celý dlhý deň nechať malú pamätníčku samú na prični, vyhla sa však veľmi náročnej práci s ťažkými kameňmi. Len tak matka s dcérou prežili. Veľmi smutným momentom bolo, keď sa v hlave pamätníčky vynorila neustále sa vracajúca spomienka na mamičku, ktorá jej opisovala šialenú formu zábavy nemeckých dozorcov v tábore. S ťažkým srdcom hovorila o tom, ako na apelplaci len zázrakom unikla masakru batoliat. Zvrátená zábava dozorcov spočívala v tom, že vrieskajúcim matkám vytrhávali z náručia plačúce deti, chytili ich za nožičky a mlátili ich o stenu: „Bol to zázrak. Mamička hovorila, že sa ledva dostala do baraku. Dodnes si vyčítam, že som mamičku neobjala, keď mi to povedala,“ hovorí s plačom pamätníčka. Rovnako veľkým šťastím bolo, že mali posteľ na samotnom vrchu, čím sa vyhli nakazeniu infekčnými chorobami. Postupne sa blížil koniec vojny a osloboditeľské vojská boli čoraz bližšie. Gizela s dcérou sa zúčastnili aj pochodu smrti, ktorý prežili zázračne len vďaka tomu, že malú pamätníčku niesol nemecký vojak. Dostali sa do tábora Bergen-Belsen, kde sa v posledných týždňoch pred oslobodením nachádzalo niekoľko desaťtisíc chorých a podvyživených zajatcov z okolitých táborov. Ďalší zázrak sa stal, keď sa v tábore rozšíreným škvrnitým týfusom nakazila aj jej matka: „Celý čas som bola pri mamičke, ale nenakazila som sa.“ Mama jej neskôr rozprávala, že ich oslobodili Angličania, z ktorých jeden bol pri Gizele keď sa cítila najhoršie. Hovoril jej, že môže pokojne zomrieť, že sa o dievčatko postará. Matke pamätníčky sa však podarilo týfus prekonať a autobusom, ktorý poslali Švédi ako prejav pomoci, boli premiestnené do karantény vo Švédsku. „Tam nám bolo veľmi dobre, tu som sa naučila chodiť.” Malá pamätníčka bola obľúbencom a aj mamička sa dostala do lepšieho zdravotného stavu. 

Komunizmus a nástup novej životnej etapy 

Po udalostiach z obdobia existencie ľudáckej Slovenskej republiky, ktoré poznačili pamätníčku s jej rodinou, sa už mamička na Slovensko nechcela vrátiť. Keď už to ani neočakávala, prišiel list z Červeného Kríža, že otec žije. Prežil spolu s mladším bratom a ocitli sa v Prahe. Tam ho mama s malou pamätníčkou vyzdvihli. Mal len 38 kilogramov a bol veľmi slabý. Ako rodina sa spoločne vrátili do bytu v Kežmarku, ktorý síce bol voľný, ale úplne prázdny. Osud židovskej komunity v Kežmarku bol natoľko zasiahnutý udalosťami posledných šiestich rokov, že tam zostali len posledné dve židovské rodiny. Rovnako to bolo aj s podnikom, ktorý niekedy vlastnil otec pamätníčky. Je pravda, že ho dostali od arizátora späť, ale bol celý vytunelovaný. Keď sa Gizela pýtala, či sa nechce Henrich poďakovať, že mu bol vrátený, reagoval veľmi rázne: “Vrátili mi steny... aj tie neboli v poriadku.” Podarilo sa mu nakoniec postaviť rodinné dedičstvo späť na nohy, ale o niekoľko rokov neskôr zaúradoval nový režim - socializmus, a znovu o všetko prišiel.

Z otcových trinástich súrodencov sa zachránili traja: mladšia sestra a mladší brat. Otcov brat nečakal ani minútu a hneď, ako to bolo možné, tak Československo opustil. Emigroval do Izraela spolu so svojou ženou a ešte nenarodeným synom. Aj rodina pamätníčky chcela opustiť rodnú zem, ale otcov brat im radil inak. „Počkajte, kým Izrael vstrebe tých ľudí a príďte potom.“ Situácia totiž nebola v Izraeli ideálna, nakoľko novovzniknutý štát nemal kapacitu v takom krátkom čase včleniť do seba veľa imigrantov. Žiaľ, k emigrácii už potom nedošlo, keďže československé hranice sa zatvorili a odchod už nebol možný. Rodičia pamätníčky síce nikdy nezabudli na hrôzy, ktoré prežili, ale svojej viery sa nevzdali a stále sa snažili o dodržiavanie všetkých židovských sviatkov. Návšteva synagógy rovnako nebola výnimkou, i keď po prevzatí moci komunistami to vôbec nebolo jednoduché. 

Snáď každý chcel dúfať, že v povojnovom období už ďalšiemu utrpeniu vystavený nebude, ale opak bol pravdou. „Ja ani neviem, prečo zavreli otca v 50. rokoch,“ spomína pamätníčka. Henrich bol určitý čas zatvorený v bratislavskej väznici a po návrate domov bol veľmi chorý, ba až zlomený. „Môj otec sa nikdy nesmial,“ dodáva s povzdychom pamätníčka. Na jeho tvári sa prvýkrát objavil úsmev, až keď videl rásť vnúčatá. Život bol pre neho čoraz ťažší, keďže nejaký čas zostal bez práce. Inými slovami - nikto ho nechcel zamestnať. Až neskôr si našiel prácu v administratívnej oblasti a ako-tak sa postavil na nohy. Medzitým život v Kežmarku bol pre pamätníčku už veľmi prázdny - chýbali jej židovskí priatelia či spoločnosť. Síce nikdy neselektovala medzi ľuďmi a mala aj kresťanských kamarátov, ale napriek tomu prežívala pocit prázdnoty. „My sme boli vždy Židia,“ poznamenala s tým, že stále boli bežné urážky ako “židula” a podobne. Narážky na jej židovský pôvod sa jej dotkli a ako dieťa sa zmohla len na útek domov do maminho náručia. 

Roky plynuli a z dieťaťa sa postupne stávala mladá dospievajúca žena. Po úspešne ukončenej 11-ročnej škole v Kežmarku sa v roku 1961 rozhodla pre štúdium nemčiny a slovenčiny na vysokej škole v Bratislave. „Zo strany učiteľov nemôžem povedať, že som zažila antisemitizmus.“ Počas výučby k nej boli vždy všetci úctiví a nikdy nenadobudla pocit, že práve kvôli tomu, že je židovka, ju niekto nemal rád. Pamätníčka je z tých šťastlivcov, ktorí sa s problémami na vysokej škole nestretli. Po príchode do Bratislavy začala svoj život klasicky, študentsky, a teda na internáte so šiestimi spolubývajúcimi. Rozhodla sa vyhľadať židovskú spoločnosť, keďže sa nikdy netajila tým, kým je a odkiaľ pochádza. Spočiatku sa so svojimi priateľmi stretávala tajne v jednom trnavskom byte, neskôr na internáte. Vďaka svojim novým priateľom sa stretla aj so svojou životnou láskou. „My sme sa veľmi nóbl spoznali, vo filharmónii.“ Keďže veľmi rada chodievala na koncerty, bolo viac než pravdepodobné, že sa tam zoznámi s novými ľuďmi. Raz jej takéto stretnutie bolo osudné, a to hneď potom, ako sa jej kamarátka Eva opýtala, či nechce spoznať jedného židovského chlapca. Neskôr sa s Lajom začala vídavať častejšie. Z nevinných stretnutí zrazu vznikla láska na celý život. Svadba sa konala 27. decembra 1966 v Kežmarku, tajne, podľa židovských tradícií. „To nezabudnem nikdy... taký nádherný zimný deň sme mali.“ Zároveň bol rok 1966 aj jej prvým pracovným rokom, nakoľko vtedy začala pôsobiť ako gymnaziálna učiteľka. Rok 1968, teda vpád okupačných vojsk, prečkali v Kežmarku. Spomína si len na jediné - ako jej otec kúpil pre istotu zásoby jedla, keďže čakal, že z toho môže byť vojna. 

Z veľkej lásky časom vznikli aj tri krásne deti, dvaja synovia a dcéra. Celý život sa s manželom snažili, aby mali židovské cítenie a poznali svoje korene. Pravdaže, sviatky ako rodina dodržiavali a pravidelne navštevovali synagógu v Bratislave. Jej práca učiteľky na Gymnáziu Ivana Horvátha v Bratislave bola do narodenia prvého syna Tomáša absolútne bezproblémová. Keď sa stala matkou a jej nadriadená sa dopočula o jej židovskom pôvode, problémy na seba dlho nenechali čakať. Začali pravidelné hospitácie, ktoré sa síce po nejako čase prerušili, ale to zďaleka nebol koniec. Bola na ňu nachystaná pasca v podobe snahy o úplatok, ktorý nikdy neprijala. Po odchode riaditeľky prišiel človek, ktorý bol rovnako vášnivým komunistom. Ani s ním sa pamätníčka nepohodla. Svoju profesiu však nikdy neprestala mať rada. Po narodení dvojičiek to bolo čoraz náročnejšie. 

Od deväťdesiatych rokov až po súčasnosť 

Deväťdesiate roky sa pre ňu a jej rodinu neniesli v búrlivom duchu, nakoľko sa žiadnych demonštrácií nezúčastňovali. Napriek tomu sa veľmi tešili z pádu socializmu. Čo ich však zamrzelo viac, bol rozpad Československa. „No, my sme to nechceli.“ Po dlhej učiteľskej kariére sa v roku 2007 dostala nečakane na dôchodok, keďže zo dňa na deň ochorela. Vyliečeniu bránilo psychické zaťaženie. Začala mať ťažkosti s jedením, až sa dostala do stavu úplného odmietania a na váhu 34 kilogramov. Nik z lekárov nevedel prísť na to, čo spôsobuje jej zdravotné komplikácie. Našťastie, stretla svoju bývalú žiačku, ktorá ju zoznámila s vynikajúcou psychiatričkou. Dočkala sa pomoci, pribrala a začala sa opäť cítiť veľmi dobre. 

Pandemická situácia ju síce neteší, ale zároveň sa nesťažuje. Vždy si povie, čo by jej rodičia dali len za takéto problémy, akými je nutnosť sedieť doma. Vždy veľmi zaujímavou bodkou príbehu je životné motto tak skúsených ľudí s neľahkou životnou cestou. Pamätníčka však žiadnu konkrétnu ideu na mysli nemala. Skôr jej napadlo to, ako jej život rýchlo plynul. Nikdy nemala čas sa nad niečím takým zamýšľať. „Keď máte tri malé deti, vôbec nie je čas.“ Celý život sa snažila žiť slušne a v úcte k svojim rodičom. O to ťažšie to pre ňu bolo, keď otec zomrel. Jej mamička s nimi potom bývala v jednom byte s celou rodinou vyše trinásť rokov. Je pravda, že sa museli uskromniť, ale nikdy to neľutovala. Práve naopak. Bola vďačná za túto možnosť - preukázať svojej mamičke vďaku do úplného konca. Mladšej generácii odkazuje, aby sa aspoň spolovice starali o svojich rodičov tak, ako to robila ona. Praje si, aby jej rodina vždy držala spolu a nenechala sa ničím rozvrátiť.