„V noci prišli pre mňa, zaniesli ma do židovskej školy, kde ma s pelendrekom tak nabili, že to bolo hrozné a tam jedného som spoznala, ten sa volal Adam Adamec. Ja ho som spoznala a som ho pomenovala podľa mena. A on sa na mňa pozrel a potom už zastavil bitku, ale už som bola dobitá. Ako hruška. Napuchnuté som mala ruky, nohy. No a o duši ani nehovorím.“
„Došli sme do toho Auschwitzu a odstrihli nám vlasy. Ja som mala také krásne dlhé vlasy. Odstrihli nám vlasy, zobrali nám všetko. Vyzliekli nás, dali nám šaty, ja som dostala večerné šaty. A opravovali zuby. Ale neopravovali. Len sa pozerali do úst a komu videli, že má zlatý zub, tak mu ho vybili.“
„Keď som to videla, že sa im podarilo [utiecť], ja som tam organizovala sedem žien. Vedela som, že keď prejdem cez vodu, tak pes stratí čuch. Tam tiekol taký malý potok. A prešli sme. A dostali sme sa do Rakúska.“
„Dostavili dobytčie vagóny a hnali nás do vagónov. V jednom vagóne sme boli, skoro sto ľudí. Dali nám dve vedrá. Jedno vedro sme mali s vodou a druhé sme mali na fekálie. Ja ako najmladšia v tej skupine, ma určili, že ja budem fekálie vylievať cez oblok. Tak som to aj robila, ale ten vietor mi všetko fúkal nazad do tváre. A tak som vyzerala. Ani na nespoznanie. Niekedy nám aj otvorili vagón a tí smelší išli von na vodu. Ale našli si tam smrť.“
„Každý deň som musela na skalách kľačať a hore som musela držať v rukách tehlu. Dvadsaťštyri hodín. A teraz som žobrák. Potom nás vyvelili na jedno prázdne miesto, kde bola vatra a tam tritisíc Cigánov zaživa upálili. A my sme sa museli na to pozerať. To bolo hrozné. A keď sme sa vrátili do lágra, tak tá Babi povedala: „Pozrite sa cez oblok von, vidíte ten veľký dym? Teraz vám spália vašich milých a zajtra sa s tým mydlom budete umývať.“ A tak aj bolo.“
„A tak sme cestovali, spýtali sme sa, že kde ideme a povedali, že ideme na prácu. Ale každý vedel, že ideme na bitúnok. Tak ako nás dali do tých vagónov, dali tam latu, lebo neboli schody a tak nás cez tú latu hnali. Moja mamička nevedela tam ísť, aj spadla, aj ju zodvihli, horko ťažko sa tam dostala. Došli sme do Osvienčimu a tam bolo napísané: „Arbeit macht frei.“ Ale nebola to pravda.“
„Prezliekli nás do druhých šiat, do takých svetlých a dali nás do plynovej komory. A pustili na nás horúci vzduch. Tam sme sa dobre vypotili, potom nás vyhnali von do uhlia do zimy a tam sme sa trápili. A keď sme dobre prechladli, zase nás dali nazad do toho krematória. Do tej plynovej komory.“
„Vyhnali nás z vagóna a selektovali. Selektoval nás doktor Mengele. On stál pri rampe, mal esesácku uniformu, čierne rukavice, biely plášť, esesácku čiapku, zodvihla sa rampa a rukou ukazoval. Doľava, doprava. Bez problémov. Nespýtal sa nikoho. Ja som sa dostala na stranu smrti a potom sa pozrel na mňa, volal ma nazad, išli sme s mamičkou, spýtal sa, koľko mám rokov a keď som mu povedala, udrel do mojej mamičky, ktorá spadla a kotúľala sa na zemi a mňa dal na stranu života. A teraz som bohužiaľ tu a nenájdem si miesto, lebo to ma stále stále prenasleduje. Nemám pokoja.“
„Blížil sa front a boli nálety, a keď už bol nálet, tak samozrejme Nemci ušli. Zatvorili továreň a čakali, kedy nás zbombardujú a zlikvidujú. A dali nás aj do pivnice, kde sme sedeli hodiny a hodiny vo vode. Aj stadiaľ som sa dostala von. Potom prišli bitky na holé telá s takými tenkými prútmi, ja som už bola taká zúfalá, že som sa chcela hodiť pod vlak.“
Viola Fischerová sa narodila v roku 1922 v Lučenci. Keď mala šestnásť rokov, južné Slovensko obsadili Maďari. S rodinou sa museli skrývať, prežili nálety, obrovský psychický nátlak. Zhabali im majetok, označených žltými hviezdami ich vylúčili zo spoločnosti, presunuli do geta zriadeného v meste, kde s nimi zversky zaobchádzali. Všetkých bili, dievčence brali a znásilňovali. Nevedeli si predstaviť, že existuje ešte niečo horšie, no ako dvadsaťdvaročná vystúpila z dobytčieho vagóna na rampe v Osvienčime. Tam sa stretla s doktorom Josefom Mengelem po prvýkrát, no nie naposledy. Stala sa obeťou jeho pseudolekárskych pokusov. Prežila. Po čase ju premiestnili do iného tábora, zorganizovala ďalších sedem žien a podarilo sa im ujsť. V čase, keď ona bojovala o život v koncentrákoch, jej neskorší manžel, Juraj Fischer, bol veliteľom tanku v spojeneckej armáde. Zúčastnil sa aj vylodenia v Normandii, 6. júna 1944. V roku 2004 dostal najvyššie francúzske ocenenie - Rytier Čestnej Légie. Viola Fischerová nikdy nezabudla na peklo, ktoré prežila. Neustále ju prenasleduje.
