Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

MVDr. Jana Freyová (* 1953)

• rodená Baginová

• narodená v Bratislave v roku 1953

• povolaním veterinárka

• má židovský pôvod zo strany otca, ale jej rodina vyznávala ateizmus

• tzv. druhá poholokaustová generácia

• vydala sa za manžela Juraja a mala s ním syna a dcéru

• aj na dôchodku sa venuje starostlivosti o zvieratá

Chcem veriť v dobro, empatiu, pochopenie. To je to, čo z nás robí ľudí a veľmi si želám, aby malo čím viac ľudí tieto pocity.

Jana Freyová sa narodila 10. marca 1953 v Bratislave. Pochádza zo zmiešaného židovsko-kresťanského manželstva. Otec Ernest Bergsman (po zmene mena Bagin), narodený v roku 1931, pochádzal zo židovskej rodiny Eugena Bergsmana (nar. r. 1900) zo Starej Spiše a Heleny Weilovej narodenej v roku 1910 v Debrecíne (Maďarsko). Weilovci sa krátko po Heleninom narodení presťahovali na Slovensko a usadili sa v Lietavskej Lúčke pri Žiline.

Janina mama Mária Korčeková sa narodila v roku 1932 v katolíckej rodine rodičom Albínovi Korčekovi (nar. r. 1901), ktorý pochádzal z Oravy, a Márii Šiatkovskej, narodenej v roku 1914 v Leopoldove. Mária Šiatkovská, Janina stará mama, pracovala ako pomocnica v domácnosti v židovských rodinách. V tom čase bývali na Svoradovej ulici v Bratislave v blízkosti štvrte obývanej prevažne židovským obyvateľstvom. Komunita detí bola zmiešaná a kresťanské aj židovské rodiny mali k sebe pomerne blízko. V ranom detstve osirelý dedo Albín pochádzajúci z mimoriadne chudobných pomerov sa začiatkom 30. rokov zúčastňoval demonštrácií a stal sa aj jedným z prvých členov Komunistickej strany v Československu, „pretože chcel bojovať za niečo lepšie a mal ideály, ktoré patrili k tejto sociálnej vrstve a k tej dobe“. Neskôr sa mu podarilo zamestnať v štátnych železniciach, vďaka čomu sa dostali aj k bytu a celkovo sa ich sociálna situácia zlepšila.

Starí rodičia z otcovej strany boli neortodoxní židia, základné zvyklosti však dodržiavali. Veľký dôraz sa kládol na vzdelanie, a preto svoje deti podporovali v štúdiu. V Československu sa im začalo lepšie dariť a žili civilným občianskym životom, babička si dokonca založila živnosť. 

14. marec 1939 – vznik Slovenského štátu

Vznikom ľudáckej Slovenskej republiky v úplnom područí fašistického Nemecka sa postavenie slovenského židovstva začalo rýchlo zhoršovať. Už v apríli 1939 bolo vydané prvé protižidovské opatrenie o definícii žida na základe náboženských kritérií a usmernenie počtu židov v niektorých slobodných povolaniach na 4%. Ďalšie zákony a nariadenia prichádzali v rýchlom slede.

Starí rodičia z maminej strany, ktorí žili v Bratislave, mali tradične dobré vzťahy so židovskými susedmi a snažili sa im v rámci svojich možností pomáhať. Keď boli židia čoraz viacej ostrakizovaní, pomáhali im s nákupmi a nosili veci potrebné pre každodenný život.

Židovská rodina z otcovej strany vnímala rozpad Československa s postupne narastajúcimi obavami. Nelíšili sa však od svojho okolia, dúfali, že sa ich ohrozenie azda netýka. Janin otec chodil v tom čase do židovskej školy, tá však bola zakrátko zrušená a do školy chodiť prestal. Babička Helena Weilová-Bergsmanová musela svoju živnosť zrušiť, židom bolo podnikanie zakázané. V septembri 1941 bol vládou prijatý tzv. Židovský kódex, ktorý bol vyvrcholením dovtedy prijatých protižidovských nariadení. Starý otec Eugen Bergsman mal výnimku ako hospodársky dôležitý žid potrebný pre chod cementárne, v ktorej pracoval. O výnimku požiadal šéf cementárne. 

V roku 1942 začali prvé deportácie židov zo Slovenska. Babička Helena mala dve mladšie sestry, ktoré boli už vydaté. Elizabet žijúca v Prahe bola odvlečená do transportu do Terezína, odtiaľ neskôr do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Prežila aj vďaka svojej profesii zdravotnej sestry. Po vojne, ešte pred rokom 1948, emigrovala do Spojených štátov amerických. Najmladšia sestra Katarína, ktorá žila vydatá za židovského advokáta v Bratislave, sa musela skrývať na vidieku s falošnými dokladmi. Podarilo sa jej pod falošnou identitou sedliačky prežiť. Jej manžel sa skrýval v Budapešti a taktiež prežil. Po vojne sa opäť stretli a žili v Československu až do emigrácie v roku 1968.

Starý otec Eugen pracoval na výnimku v cementárni takmer až do Povstania v auguste roku 1944, kedy bol z práce prepustený. Po obsadení územia Nemcami a potlačení Slovenského národného povstania (SNP) opäť začali deportácie židov a Eugenova rodina sa musela ukrývať. Úkryt im ponúkli bývalí kolegovia z cementárne, neskôr sa skrývali v okolí Ilavy a Beluše v okolitých lesoch. S nimi sa ukrývali aj Janini prarodičia Weilovci a Bergsmanovci a ich syn, Janin otec. Podmienky boli veľmi drsné. Nedostatok jedla, vody a najmä veľká zima sa podpísali aj na zhoršujúcom sa zdravotnom stave Janinho prastarého otca zo strany starej mamy. S ochorením močových ciest sa nakoniec rozhodli odísť z úkrytu a zísť dolu do mesta vyhľadať zdravotnú pomoc. Prihlásili sa u gardistov a od tohto okamihu je ich osud neznámy. Zvyšok rodiny sa naďalej skrýval v lesoch, Janin otec, vtedy 13-ročný chlapec nebudiaci prílišnú pozornosť okolia, pomáhal partizánom ako informátor. Ukrývali sa až do oslobodenia.

V lete 1944 pred vypuknutím SNP bola stará mama z maminej strany žijúca v Bratislave spolu s vtedy 12-ročnou Janinou mamou Máriou evakuovaná na stredné Slovensko na Horehronie. Dedo Albín bol nasadený na železnici ako štátny zamestnanec. Bombardovanie Bratislavy prežili ukrývajúc sa v bunkroch pri železnici, kde dedo pracoval a v jej blízkosti mali aj štátny byt.

Udalosti po vojne

Po vojne sa starí rodičia Bergsmanovci stretli s babičkinou sestrou Katarínou v Bratislave, o sestre Elizabet v tej dobe nevedeli nič. Janin otec si po roku 1945 dokončil základné vzdelanie a v roku 1946 pokračoval na strojníckej priemyslovke v Bratislave. Janini starí rodičia boli šťastní. Snažili sa získať naspäť aspoň časť hnuteľného majetku, ktorý pred vojnou vlastnili. Niečo sa im vrátilo, niečo už nie. Starý otec znova začal pracovať v cementárni, ktorá im poskytla byt, takže opäť mali kde bývať. Prežitá skúsenosť perzekúcie kvôli židovskému pôvodu priviedla starého otca k rozhodnutiu zmeniť si meno z Bergsman na Bagin: „To je prvá taká vec, ktorá poukazuje na to, že ten strach, o ktorom nerozprávali, bol v nich. Niekde tá obava z toho, že čo ešte môže nasledovať, bola. A táto obava v mojom otcovi zostala až do smrti,“ objasňuje pamätníčka.

Po roku 1948

Pre Janinho otca bolo dôležité robiť niečo užitočné pre spoločnosť, a preto sa zúčastňoval na budovateľských aktivitách a rôznych stavbách mládeže. Boli to dobrovoľné akcie za stravu a za nocľah. Na jednej z nich pri budovaní Trate mládeže sa zoznámil s Janinou mamou. Obaja boli zväzáci, pretože mali chuť spraviť zo spustošenej Bratislavy a Slovenska opäť dobré miesto pre život „s vierou v krásnu budúcnosť“. V takomto duchu vnímali aj komunistický prevrat vo februári 1948. Otec sa však stretával aj s prejavmi antisemitizmu, čo neznášal ľahko. To bola aj jedna z príčin, prečo zostal slúžiť v armáde ako profesionálny vojak. Ďalším dôvodom mohla byť aj jeho vojnová skúsenosť medzi partizánmi a snaha mať možnosť niečo ubrániť.

Janino detstvo v Komárne – 50. roky

Antisemitizmus v komunistickej strane viedol k tomu, že mnoho židov sa snažilo utajiť svoj pôvod. Janin otec opäť prežíval obavy a strach. V židovských veciach sa neangažoval.

Jana (1953) s bratmi Milošom (1955) a Ľubošom (1956) vyrastala v rodine vojaka z povolania a úradníčky. Z pôvodného bytu v Bratislave sa presťahovali do Komárna, kam bol otec prevelený so svojím ženijným práporom. V Komárne žili až do roku 1968. Jana mala pekné a zaujímavé detstvo. Bývali v kasárňach v komunite slovenských a českých detí a navštevovala slovenskú základnú školu. S maďarským obyvateľstvom sa dostali viac do styku až vtedy, keď sa presťahovali do bytu na sídlisku. Žiadne národnostné konflikty medzi sebou nemali. Silná komunistická propaganda päťdesiatych rokov bola citeľná, deti si však takéto veci neuvedomujú. V pamäti jej zostal zážitok zo skladania iskričkového sľubu (oddiely iskričiek, pionierov a zväzákov boli komunizmom riadené detské a mládežnícke organizácie). Vtedajší prezident Antonín Novotný bol v ich ponímaní tou najväčšou osobnosťou. Pioniersku šatku museli nosiť všetky staršie deti ako súčasť rovnošaty a to aj tie, ktoré chodili do kostola. Jana vnímala tento paradox, keď si niektoré deti dávali pionierske šatky do tašiek, keď išli okolo kostola. Jany sa to netýkalo. To, že je židovka, sa dozvedela náhodou ešte na prvom stupni základnej školy. Deti v škole si začali o jednej učiteľke šepkať, že je židovka a Jana sa o tom doma mame zmienila. „Nehovor na nikoho, že je židovka alebo žid, lebo aj ty máš taký pôvod. Tvoj otec je žid,“ vysvetlila jej mama. Janu táto informácia prekvapila a zarazila: „Naraz som zacítila tiež nejaký pocit ako keby hanby, že tu nie je niečo v poriadku“. Vďaka tomu, že Janina kresťanská babička Mária mala dobré skúsenosti so židmi, u ktorých v mladosti slúžila, a bola mimoriadne empatická, dokázala jej vysvetliť túto stránku ich života - čo znamená byť židom, aké majú židia zvyky a čo všetko ona zažila. To Janu upokojilo. Zároveň ju však rodičia upozornili, že sa tým netreba nikde chváliť a to z dôvodu, že na židov sa okolie pozerá ako na rasu, ktorá v tomto prostredí nie je žiaduca a ktorých nemajú radi a mnohí v minulosti doplatili na to, že sú židia, životmi.

V pionierskom tábore v auguste 1968

Šesťdesiate roky vnímala najmä cez médiá a udalosti, ktoré sa okolo nej diali. „Zhromaždení som sa snažila aj zúčastniť, ale vždy tak trochu z boku, nie priamo v centre toho diania. Chcela som pochopiť, že čo sa deje.“ Doma sa o politike nerozprávali. V 60. rokoch bola veľmi populárna hudba britskej kapely Beatles, ale ich skladby v Československu neboli dostupné. Keď sa niekomu podarilo zohnať nahrávky alebo platne, schádzali sa mladí ľudia, aby si mohli Beatles vypočuť. Verejne sa to však nedialo. „Nerebelovali sme nejako vehementne nahlas na uliciach, ale v takých tých svojich kútikoch,“ spomína pani Jana.

V roku 1968 Jana skončila základnú školu a bola prijatá na gymnázium. V lete bola na trojtýždňovom pobyte v pionierskom tábore s deťmi vojenských a civilných zamestnancov armády. Tábor sa nachádzal vo vojenskom výcvikovom stredisku v Kamenici nad Cirochou na východnom Slovensku. V blízkosti tábora bolo vojenské letisko a tankodrom, ktoré hneď na začiatku invázie do Československa obsadili sovietske vojská. Celý pioniersky tábor bol evakuovaný do vojenských zrubov vo Vysokých Tatrách. Deti odviezli v autobusoch označených červeným krížom.

Janini bratia, ktorí boli v tom čase v pionierskom tábore v Čakoviciach pri Prahe, boli vlakom evakuovaní na Slovensko. Dostali sa k starým rodičom v Bratislave, ktorí bývali blízko železničnej stanice. Jana sa ku starým rodičom do Bratislavy dostala asi po desiatich dňoch.

Jej rodičia sa v tú noc z 20. na 21. augusta vracali z dovolenky v Maďarsku. Otca ihneď povolali do kasární, ale vzápätí ich poslali preč, lebo kasárne obsadili Rusi. Otcov ženijný prápor bol prevelený do Bratislavy a do Serede. Mama pracovala ako administratívny občiansky pracovník ženijného vojska. Keďže otec musel byť stále pri svojej jednotke v Seredi, vídali sa s ním zriedka, asi raz za mesiac. Dedo z maminej strany, ktorý bol celý život komunista, vnímal vpád vojsk Varšavskej zmluvy ako svoje najväčšie životné sklamanie. Svojmu zaťovi, Janinmu otcovi, radil, aby si dával pozor na všetko, čo sa bude od neho vyžadovať, pretože to môže mať veľmi vážne dôsledky pre neho a pre rodinu. Otec si dal poradiť a „bol vždy opatrný a nikdy nešiel do ničoho nejako vehementne. Vyhýbal sa tomu byť angažovaný v tomto smere,“ vysvetľuje pamätníčka.

Po presťahovaní do Bratislavy chodila na Gymnázium na Vazovovu. O Jánovi Palachovi, študentovi histórie a politickej ekonómie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ktorý sa na protest proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy 16. januára 1969 upálil, sa verejne nehovorilo. Medzi študentmi sa táto udalosť preberala, avšak iba v súkromí alebo na pôde stredoškolského klubu.

V Košiciach a v Pezinku v osemdesiatych rokoch  

Po roku strávenom v Bratislave a Seredi otca prevelili do Košíc. Jana opäť musela zmeniť školu. Zmena prostredia jej spôsobila zdravotné problémy a školu musela na rok prerušiť. S ročným oneskorením zmaturovala na gymnáziu na Šmeralovej ulici v Košiciach a prihlásila sa na veterinárne lekárstvo. Ešte počas štúdia na strednej škole sa jej splnila veľká túžba mať psa a začala chodiť do kynologického spolku. Na kynologickom cvičisku sa zoznámila so svojím budúcim manželom Jurajom Freyom, ktorý bol v tom čase vojakom základnej služby. Bol absolventom hutníckej priemyselnej školy, mal však túžbu stať sa veterinárom. V roku 1973 sa im narodila dcéra Dana. Keď Jana v roku 1979 skončila vysokoškolské štúdium, začal manžel diaľkovo študovať veterinárnu biotechnológiu. V tom istom roku sa im narodil syn Tomáš.

Jana si však po škole nevedela nájsť prácu. Socialistický systém tabuľkových pracovných miest bol limitovaný nižším počtom miest, ako bol počet každoročne promovaných veterinárov: „Do dnešného dňa som nepochopila, prečo to tak plánovali, že nás každý rok skončilo okolo 70, ale voľných tabuľkových miest bolo len 30“. Vďaka otcovi a niektorým jeho kontaktom ju nakoniec zamestnali na Jednotnom roľníckom družstve (JRD), neskôr, po materskej dovolenke so synom Tomášom, dostala prácu v tom istom JRD, kde jej manžel pracoval ako zootechnik. Práca pri vykrmovaní hydiny ju nenapĺňala, ale vďaka veľmi dobrým výsledkom odchovu získala v roku 1980 počas zastupovania kolegyne na materskej dovolenke miesto v Okresnej veterinárnej správe Košice-vidiek. Po návrate kolegyne z materskej dovolenky však o túto prácu prišla. Príležitosť sa naskytla v Pezinku, kam sa s rodinou v roku 1982 presťahovala. Jana pracovala vo veľkokapacitnom teľatníku a manžel dostal miesto zootechnika. V roku 1987 opäť zmenila zamestnanie a začala pracovať vo Výskumnom ústave liečiv v Modre ako vedúca laboratória teatrológie. V roku 1988 prijala ponuku práce tajomníčky pre kynológiu na ústrednom výbore Zväzarmu (branno-spoločenská organizácia, ktorá zastrešovala branné športy a technickú záujmovú činnosť, napr. modelárstvo, letectvo, motorizmus, kynológiu, rádioamatérstvo a pod.).

Nežná revolúcia v roku 1989

Nežná revolúcia zastihla Janu v kúpeľoch v Brusne. Dcéra Dana mala 16 rokov, bola členka Pezinského rozprávkového divadla a bola veľmi aktívna. Jana mala obavy o dcéru, ale veľmi jej fandila. Obdivovala Milana Kňažka a jeho prejavy. Po návrate z kúpeľov sa zapájala do revolučných aktivít na pracovisku, kde boli vytvorené revolučné výbory a jednotlivé činnosti Zväzarmu chceli vyčleniť z pôsobnosti armády a komunistickej strany. Jana sa stala jednou zo zakladajúcich členiek kynologického zväzu, ktorý začal pracovať už bez vplyvu iných štátnych zložiek.

Deväťdesiate roky

Jana pracovala v Slovenskom kynologickom zväze. Spolu s manželom vstúpili do novovytvorenej Komory veterinárnych lekárov a otvorili si vlastnú veterinárnu prax. Začiatky boli ťažké, Jana pracovala súčasne v kynologickom zväze, vo vlastnej ambulancii aj ako obchodný zástupca farmaceutickej firmy. Dcéra po maturite odišla do Izraela na univerzitu v Haife. „Prvý rok urobila Aliyu a potom išla na samotné štúdium,“ spomína Jana.

Jana s manželom sa rozviedli a po jeho smrti prevzal veterinárnu ambulanciu ich syn, taktiež vyštudovaný veterinárny lekár. V súčasnosti Jana pracuje už iba ako konzultantka pre veterinárnu ambulanciu v Bratislave, ktorú sama v minulosti založila.