MVDr. Jana Freyová

„Je tu tá židovská otázka, ktorá stále niekde proste nad nami visí. Ja som ako dieťa nevedela, samozrejme, že patrím do takejto rodiny. Otec bol žid, mama nie. Oni sa zoznámili ako mladí ľudia, zväzáci zapálení, pretože chceli naozaj vybudovať taký sociálny štát. Takže v začiatku tých 50. rokov sa budovali také mládežnícke stavby a oni sa zoznámili na Trati mládeže ako brigádnici. Obaja tam boli nadšení, že budujeme pre seba novú zem a proste štát, ktorý nám má nadeliť rovnakým spôsobom. Ich manželstvo bolo normálne, civilné manželstvo a aj ja, aj moji bratia sme sa narodili do rodiny, kde aj ja teda... som sa v prvej triede základnej školy dozvedela, že keď sa celá trieda hlásila na náboženstvo, vtedy sa vyučovalo náboženstvo v prvých troch ročníkoch základnej školy, a keď sa učiteľka pýtala, že kto ide na náboženstvo, všetky deti zdvihli ruky, len ja som nevedela, že o čo ide, hej? Tak ma poslala domov, že sa mám opýtať rodičov, že na čo sa mám prihlásiť. No a keď som prišla domov, otec mi vysvetľoval, že sme ako ateisti, že náboženstvo žiadne nepreferujeme, a že to nemá zmysel. Pre nás je podstatné to, čo vidíme, cítime a čo vieme uchopiť."

„Otec pochádzal, ako som už povedala, z rodiny židovskej, ktorá bola ale rodina remeselnícka. Už aj ich rodičia boli remeselníci, boli tam mlynári, dneska by som povedala strojník alebo strojár, ale vtedy neviem, ako tie funkcie boli pomenované. Čiže oni pracovali manuálne a nikto tam nebol vyštudovaný. Áno, mali to základné vzdelanie a aj to vyššie, ale zamerané na tú profesiu, za ktorou išli. Nikdy neboli bohatí, vždy žili vo firmách, pre ktoré pracovali. Ale vždy dopriali tým svojim trom dcéram, kde moja babička, s tými spomínanými dvoma sestrami, vyrastala. Vždy im dopriali, čo mohli a žili takým normálnym, meštiackym životom. A mali ambície. Narodil sa tam teda môj otec, a mali ambície, aby išiel študovať, ale on bol teda ešte len na základnej škole, keď nastúpil fašizmus a keď začal Slovak štát, a tým pádom ani tá základná škola sa nedokončila v tom čase, kedy mala. Takže aj to jeho štúdium sa trochu opozdilo a po vojne si išiel na strojárenskú priemyslovku v BA a tú absolvoval. A tú, keď absolvoval, musel nastúpiť na základnú vojenskú službu, a tam už aj zostal, to sa už upísal tomuto povolaniu. Kde bola teda využitá aj tá jeho profesia. Takže aj tá rodina bola taká veľmi priemerná, ničím mimoriadnym nevynikali. Ale ten osud sa s nimi nehral, nebol jednoduchý, a z toho, čo ja viem, samozrejme, z podania týchto mojich starej mamy a otca. Niektorí veľmi málo rozprávali, ako väčšina tých ľudí. Naozaj, dokonca ani nezakázali sa pýtať sa, ale dali nám najavo, že to nie je téma, o ktorej by chceli hovoriť, takže naozaj boli to informácie útržkové. Cez vojnu ten starý otec môjho otca pracoval ako strojník, dnes možno nejaký výrobný námestok v cementárňach, a tým pádom... keďže cementárne boli zaujímavé pre Ríšu, tým pádom dostal sa medzi tých, čo mali výnimku a dostala ju aj jeho rodina. Manžel mojej babičky, teda otec môjho otca, ten pracoval tiež v cementárni ako účtovník, takže dostal aj on výnimku, a dostala ju aj babička a môj otec ako rodina. Ale to bolo do Povstania. No a keď prišlo Povstanie, sa im podarilo vďaka tomu, že tým ľuďom v tých cementárňach, že im boli naklonení a mali ich radi, tak sa im podarilo, že ich schovávali. Takže oni boli schovávaní až do oslobodenia a otec patril medzi tie skrývané deti, lebo on mal vtedy 13-14 rokov."