MVDr. Jana Freyová

* 1953

  • „Možno, že som to pocítila, ale to zas môj otec predo mnou tajil, tým, že on bol vojak, a my keď sme mali svadbu (pozn. pamätníčka s manželom), tá bola civilná, ale prišla rodina z Ameriky, ktorá zrovna bola tá nábožensky orientovaná, a tým pádom bolo treba aj zabezpečiť stravu pre nich, pretože oni sa kóšer stravovali. A v 70. rokoch, v Košiciach, tak o tom vedela už aj ŠTB. No proste to tak bolo, ja som nevedela nič, mňa s tým naozaj nezaťažovali a dozvedela som sa to až neskôr, keďže môj otec ako dôstojník sa stretol, bol na svadbe svojej dcéry a z druhej strany tejto rodiny, ktorá sa dala dokopy, boli prítomní ľudia po prvé z Ameriky, po druhé židovského pôvodu, takže on mal následne problémy, bol vypočúvaný ohľadne svojich kontaktov a tam sa vlastne prevalilo to, že aký je pôvod v našej rodine. Ale nemôžem povedať, že by som to pociťovala a ani moji bratia nie a nemala som s tým takú nejakú skúsenosť negatívnu, osobnú. Jedine to, že a naozaj to, keď sa rozprávalo, ľudia si radi robili vtipy na úkor židov. Alebo mali vyjadrenia, ktoré mne neboli po vôli, tak to nebolo príjemné. Ale potom zase som si vedela vytipovať ľudí, s ktorými som mohla rozprávať otvorene a s ktorými radšej sa nerozprávať vôbec, alebo len o počasí."

  • „Je tu tá židovská otázka, ktorá stále niekde proste nad nami visí. Ja som ako dieťa nevedela, samozrejme, že patrím do takejto rodiny. Otec bol žid, mama nie. Oni sa zoznámili ako mladí ľudia, zväzáci zapálení, pretože chceli naozaj vybudovať taký sociálny štát. Takže v začiatku tých 50. rokov sa budovali také mládežnícke stavby a oni sa zoznámili na Trati mládeže ako brigádnici. Obaja tam boli nadšení, že budujeme pre seba novú zem a proste štát, ktorý nám má nadeliť rovnakým spôsobom. Ich manželstvo bolo normálne, civilné manželstvo a aj ja, aj moji bratia sme sa narodili do rodiny, kde aj ja teda... som sa v prvej triede základnej školy dozvedela, že keď sa celá trieda hlásila na náboženstvo, vtedy sa vyučovalo náboženstvo v prvých troch ročníkoch základnej školy, a keď sa učiteľka pýtala, že kto ide na náboženstvo, všetky deti zdvihli ruky, len ja som nevedela, že o čo ide, hej? Tak ma poslala domov, že sa mám opýtať rodičov, že na čo sa mám prihlásiť. No a keď som prišla domov, otec mi vysvetľoval, že sme ako ateisti, že náboženstvo žiadne nepreferujeme, a že to nemá zmysel. Pre nás je podstatné to, čo vidíme, cítime a čo vieme uchopiť."

  • „Otec pochádzal, ako som už povedala, z rodiny židovskej, ktorá bola ale rodina remeselnícka. Už aj ich rodičia boli remeselníci, boli tam mlynári, dneska by som povedala strojník alebo strojár, ale vtedy neviem, ako tie funkcie boli pomenované. Čiže oni pracovali manuálne a nikto tam nebol vyštudovaný. Áno, mali to základné vzdelanie a aj to vyššie, ale zamerané na tú profesiu, za ktorou išli. Nikdy neboli bohatí, vždy žili vo firmách, pre ktoré pracovali. Ale vždy dopriali tým svojim trom dcéram, kde moja babička, s tými spomínanými dvoma sestrami, vyrastala. Vždy im dopriali, čo mohli a žili takým normálnym, meštiackym životom. A mali ambície. Narodil sa tam teda môj otec, a mali ambície, aby išiel študovať, ale on bol teda ešte len na základnej škole, keď nastúpil fašizmus a keď začal Slovak štát, a tým pádom ani tá základná škola sa nedokončila v tom čase, kedy mala. Takže aj to jeho štúdium sa trochu opozdilo a po vojne si išiel na strojárenskú priemyslovku v BA a tú absolvoval. A tú, keď absolvoval, musel nastúpiť na základnú vojenskú službu, a tam už aj zostal, to sa už upísal tomuto povolaniu. Kde bola teda využitá aj tá jeho profesia. Takže aj tá rodina bola taká veľmi priemerná, ničím mimoriadnym nevynikali. Ale ten osud sa s nimi nehral, nebol jednoduchý, a z toho, čo ja viem, samozrejme, z podania týchto mojich starej mamy a otca. Niektorí veľmi málo rozprávali, ako väčšina tých ľudí. Naozaj, dokonca ani nezakázali sa pýtať sa, ale dali nám najavo, že to nie je téma, o ktorej by chceli hovoriť, takže naozaj boli to informácie útržkové. Cez vojnu ten starý otec môjho otca pracoval ako strojník, dnes možno nejaký výrobný námestok v cementárňach, a tým pádom... keďže cementárne boli zaujímavé pre Ríšu, tým pádom dostal sa medzi tých, čo mali výnimku a dostala ju aj jeho rodina. Manžel mojej babičky, teda otec môjho otca, ten pracoval tiež v cementárni ako účtovník, takže dostal aj on výnimku, a dostala ju aj babička a môj otec ako rodina. Ale to bolo do Povstania. No a keď prišlo Povstanie, sa im podarilo vďaka tomu, že tým ľuďom v tých cementárňach, že im boli naklonení a mali ich radi, tak sa im podarilo, že ich schovávali. Takže oni boli schovávaní až do oslobodenia a otec patril medzi tie skrývané deti, lebo on mal vtedy 13-14 rokov."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 13.07.2021

    (audio)
    délka: 41:31
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 2

    Bratislava, 30.03.2022

    (audio)
    délka: 02:41:14
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

O svojom pôvode som sa dozvedela neskôr

Jana Freyová, rodená Baginová, sa narodila v roku 1953 v Bratislave do rodiny židovského pôvodu. Jej otec bol vojak z povolania, čo zapríčinilo, že sa musela rodina často sťahovať. Po narodení dvoch mladších bratov pani Jany odišli z Bratislavy do Komárna a neskôr do Košíc. Od detstva mala pani Freyová veľmi pozitívny vzťah k prírode a zvieratám, a preto sa rozhodla zasvätiť im život. Po vyštudovaní veterinárnej fakulty sa s vtedajším manželom a dvomi deťmi odsťahovala do Pezinka, kde ešte počas komunizmu pracovala v poľnohospodárstve ako podniková veterinárka. Po Nežnej revolúcii si spoločne s manželom, ktorý bol takisto veterinár, otvorili súkromnú prax. Keď sa ich cesty rozdelili a pani Freyová sa presťahovala späť do Bratislavy, otvorila si tu ambulanciu. Pôsobí v nej dodnes ako konzultantka aj napriek tomu, že je už na dôchodku.