Miriam Fried

"Som spomínala, že v Novom Meste bola jedna krásna synagóga v takom maurskom štýle, také podobné niečo ako v Bratislave na Rybnom námestí, čo komunisti potom zničili. A do tejto synagógy koncentrovali všetky ženy a deti. Ale ja som bola štvorročná, štyri a polročná, dosť neplecha, ja som povedala, ja tam dovnútra nejdem. Bolo slnko, ja som zostala, bolo teplo, ja nejdem do tej zimy. A tak som zostala vonku. Tam na takých pričniach okolo tej synagógy sedeli nemeckí vojaci. To nebolo SS, to bola normálna armáda, nemecká armáda, vojaci, ktorí museli ísť do Wehrmachtu v tom čase. A tak som sa začala hrať s tými vojakmi a oni to aj veľmi ľahko prijímali, lebo malé decko štvorročné, blonďavá, modrooká, hovorí nemecky. Nešlo im to do toho klišé, že to je židovské dieťa. To nie je židovské dieťa. Vyprávali sa, hrali sa so mnou. Bol tam jeden taký, ja si myslím, že si na neho pamätám, taký dvadsaťročný chlapec. Hral sa so mnou, za takú hodinu mu hovorím: 'Ujo, ja chcem ísť na záchod.' A on: 'No poď, ja ťa zoberiem.' 'Ale ja chcem moju mamu.' On vstal, vedľa seba mal taký bajonet, zobral ten bajonet na plece a hovorí: 'No počkaj, ja idem, ja ti donesiem mamu.' Išiel do tej synagógy a naozaj sa vrátil s tou mojou mamou. Ako sme tak išli k tým latrínam, boli trošku ďalej, moja mama bola silný fajčiar. A hovorí mu: 'Nehnevajte sa, prosím vás, nemáte pre mňa jednu cigaretu?' A on sa tak na ňu pozrie a hovorí: 'Je mi veľmi ľúto, milostivá pani, ale ja som nefajčiar.' A mame preblesklo hlavou: Jeden nemecký vojak povie jednej Židovke milostivá pani. Es tut mir leid, gnädige Frau. Pozrela sa na neho a hovorí: 'Pomôžte nám dostať sa odtiaľto.' On sa zastavil, hovorí: 'Obráťte sa!' Zobral ten bajonet, namieril ho na nás a hovorí: 'Choďte!' A išiel s nami cez celé Nové Mesto aj s tým namiereným bajonetom, až sme prišli za hranice Nového Mesta. Tam nám hovorí: 'Choďte! Utekajte!'"

"Po niekoľkých dňoch, ako sme sa motali po tých horách, naraz sme stretli jednu ženu. Taká typická sedliačka, široké sukne, neviem tri alebo štyri sukne mala, vysoká, chudá, stará. V tých sukniach mala drevo. Išla hľadať drevo na zimu: 'Vy tuto čo?' Otec: 'My sme Židia a nejako sa musíme... nemáme nič.' Tak sa pozrela na nás a hovorí: 'Poďte so mnou!' A tak nás zobrala do tej jej chalúpky. Keď sme tam prišli, to bola taká malá, na modro zafarbená chalúpka z nepálených tehál. Bola tam jedna izba a kuchyňa. Taká maličká predizbička, na pravej strane bol chliev a na druhej strane bol dom. Keď sme prišli dovnútra, najprv nás ovalilo to teplo toho domova. Na pravej strane bola veľká pec, tehelná pec a z toho sálalo. To vidím pred sebou, to mám pred sebou ešte aj dneska, ako sálalo z toho teplo a v prostriedku bol taký veľký drevený stôl a na tom bol bochník chleba. Pocit domova. Tak dala nám hneď jesť, mala nejakú polievku. Dala nám hneď jesť a rodičov poslala hore do šopy spať a mňa nechala vedľa seba. Pri tej peci bol taký prípecok a tam som spala s ňou. A na druhý deň hovorí rodičom: 'Počúvajte sem! Vás nemôžem zachrániť, to nejde. Ale tú malú si tu nechám. Keď sa vrátite, tak vám ju vrátim. Keď sa nevrátite, tak z nej vychovám poriadneho človeka.' To bola žena, bola vdova, mala päť synov. Traja tí synovia boli u partizánov a dvaja tí synovia boli ešte – oni boli ešte mladí, tí mali desať, jedenásť, neviem presne koľko mali, lebo tí tam neboli. Oni učili sa dolu v dedine. A tak tá Katka, ona sa starala o mňa tak ako moja matka."