Alica Frühwaldová

"V Brezne zostali žiť jej teta, sestra môjho starého otca, čiže sestra mamičkinho otca s rodinou. A my sme sa veľmi často navštevovali. Buď oni sem prišli, alebo my sme išli do Brezna. A mamka vždy, keď sme vchádzali do Brezna, vždy povedala, že: Joj či nemám rada to Brezno. Ja som sa jej vždy spýtala: Mami, veď... My sme boli socialistickou teda výchovou vedený k rodnému kraju, k rodnému mestu a tak. Tak vždy som sa spýtala Mami, ale veď to je tvoje rodné mesto, ako je to možné, že nerada chodíš do Brezna? A vtedy mi hovorila, čo som pochopila až neskôr, že… Veď to boli ešte len 50. roky, keď sme tam chodili a chodili sme aj neskôr, len oni sa potom odsťahoval do Izraela, takže hlavne to boli 50. roky. A ona mamička vždy povedala: Vieš, ja sa bojím, že niekoho uvidím v oteckovom kabáte alebo v mamičkiných šatách, alebo že sa niekde záclona alebo nebude alebo bude otvorené okno a ja zbadám naše obrazy, lebo to boli Brezňania, ktorí si rozoberali naše veci. A to bolo hádam jediné, čo takto spomenula tú arizáciu a vôbec ten stav, ktorý bol predtým."

"Do toho bunkra im nosil ten pán Potančok. Ten niekedy dvakrát, niekedy trikrát do týždňa im doniesol a delili si po máličko, delili si tú stravu. Oni hladovali prakticky. A čo to keď doniesli. A potom raz sa stalo, že uprostred, teda večer už za tmy pribehol do toho bunkra syn tohto pána Potančoka Janko. A ten im povedal, že mali by odísť z toho bunkra, lebo gardisti zobrali pána Potančoka a ešte niekoho z Ľubietovej a zobrali ho do Bystrice s tým, že zrejme ho budú vypočúvať. A nevedel, či náhodou nebudú mučiť a či dokáže prekonať tie útrapy a či nepovie, že kde ten bunker je. Lebo ľudia ho videli, že chodil do tej hory. Aj keď on robil na píle, ale videli, že častejšie aj s batohom a tak. Tak zrejme ho niekto udal. A tento Janko pribehol do toho bunkra, to bolo okolo Vianoc, pred Vianocami, a povedal, že mali by odísť, lebo že sa môže stať, že pod nátlakom a pod tým utrpením ten pán Potančok že môže možno vyzradiť, že kde sú. Tak títo 12 ľudia sa po tých dva a pol mesiacoch, lebo od konca októbra boli tam... Bol však koniec októbra, november, december tak po tých dva aj dačo mesiacoch sa vydali hore."

"Nikto, ani moji rodičia, ani my, ani brat, ani... My sme nikde neboli, v žiadnej strane. Podčiarkujem, že ani v komunistickej. Ale môj otecko po vojne, keď sa mu zdalo, že ten komunizmus bude nejaké také lepšie riešenie, tak rozprával, že so svojím švagrom, z oteckovej sestriným manželom, išli do robotníckeho domu. A povedali si, že vstúpia do komunistickej strany. Ale hovoril, že keď vstúpili do tej sály a že keď videli koľko gardistov tam bolo, ktorých sa oni báli počas vojny, a keď ich tam videli sedieť v tých radoch a čakať na proste na to, že budú teraz v komunistickej strane, tak že sa pekne zvrtli a s komunistickou stranou to mali vybavené proste."