Alica Frühwaldová

* 1947

Video Player is loading.
Current Time 0:00
/
Duration 0:00
Loaded: 0%
Progress: 0%
Stream Type LIVE
Remaining Time -0:00
 
1x
  • "Neskôr na to má volali a chceli vedieť, že o čom sa rozprávali. Práve keď bola oficiálna skupina. A ja som im vtedy hovorila, že ja som len tlmočník. Ja nemám nárok hovoriť o tom, o čom sa rozprávajú. A nakoniec, to bola družobná návšteva, to sú proste také zoznámenia tak. A ja som im povedala, že ja vám nemám čo povedať, ja o ničom takom neviem, čo by bolo nebezpečné, alebo niečo také. Pýtali sa ma, volali ma, ale... To bola akože normálne štátna bezpečnosť, ktorá vás takto kontaktovala? Áno, áno. Hej. A potom raz som išla... Potom raz môjho manžela, on bol aj psychológiu robil aj športovú psychológiu hlavne. A ten mal takú veľmi nepríjemnú skúsenosť. Boli na jednom zjazde ČSTV v Prahe a vracali sa, proste sedeli v kupé, a bola taká debata a vtedy ja už neviem kto bol prezident Spojených štátov, ale začali strašne niekto, to bola asi provokácia, začal v tom kupé niekto veľmi nadávať na toho amerického prezidenta. A môj muž vtedy hovoril, že on si myslí, že na prezidenta by sa nemalo nadávať, že to je predsa len určitá pozícia, ktorú si vyslúžil a zaslúžil a nemalo by sa nadávať na neho. A potom ho začali volať, že ako to myslel. On mal takéto trable."

  • "V Brezne zostali žiť jej teta, sestra môjho starého otca, čiže sestra mamičkinho otca s rodinou. A my sme sa veľmi často navštevovali. Buď oni sem prišli, alebo my sme išli do Brezna. A mamka vždy, keď sme vchádzali do Brezna, vždy povedala, že: Joj či nemám rada to Brezno. Ja som sa jej vždy spýtala: Mami, veď... My sme boli socialistickou teda výchovou vedený k rodnému kraju, k rodnému mestu a tak. Tak vždy som sa spýtala Mami, ale veď to je tvoje rodné mesto, ako je to možné, že nerada chodíš do Brezna? A vtedy mi hovorila, čo som pochopila až neskôr, že… Veď to boli ešte len 50. roky, keď sme tam chodili a chodili sme aj neskôr, len oni sa potom odsťahoval do Izraela, takže hlavne to boli 50. roky. A ona mamička vždy povedala: Vieš, ja sa bojím, že niekoho uvidím v oteckovom kabáte alebo v mamičkiných šatách, alebo že sa niekde záclona alebo nebude alebo bude otvorené okno a ja zbadám naše obrazy, lebo to boli Brezňania, ktorí si rozoberali naše veci. A to bolo hádam jediné, čo takto spomenula tú arizáciu a vôbec ten stav, ktorý bol predtým."

  • "Do toho bunkra im nosil ten pán Potančok. Ten niekedy dvakrát, niekedy trikrát do týždňa im doniesol a delili si po máličko, delili si tú stravu. Oni hladovali prakticky. A čo to keď doniesli. A potom raz sa stalo, že uprostred, teda večer už za tmy pribehol do toho bunkra syn tohto pána Potančoka Janko. A ten im povedal, že mali by odísť z toho bunkra, lebo gardisti zobrali pána Potančoka a ešte niekoho z Ľubietovej a zobrali ho do Bystrice s tým, že zrejme ho budú vypočúvať. A nevedel, či náhodou nebudú mučiť a či dokáže prekonať tie útrapy a či nepovie, že kde ten bunker je. Lebo ľudia ho videli, že chodil do tej hory. Aj keď on robil na píle, ale videli, že častejšie aj s batohom a tak. Tak zrejme ho niekto udal. A tento Janko pribehol do toho bunkra, to bolo okolo Vianoc, pred Vianocami, a povedal, že mali by odísť, lebo že sa môže stať, že pod nátlakom a pod tým utrpením ten pán Potančok že môže možno vyzradiť, že kde sú. Tak títo 12 ľudia sa po tých dva a pol mesiacoch, lebo od konca októbra boli tam... Bol však koniec októbra, november, december tak po tých dva aj dačo mesiacoch sa vydali hore."

  • "Nikto, ani moji rodičia, ani my, ani brat, ani... My sme nikde neboli, v žiadnej strane. Podčiarkujem, že ani v komunistickej. Ale môj otecko po vojne, keď sa mu zdalo, že ten komunizmus bude nejaké také lepšie riešenie, tak rozprával, že so svojím švagrom, z oteckovej sestriným manželom, išli do robotníckeho domu. A povedali si, že vstúpia do komunistickej strany. Ale hovoril, že keď vstúpili do tej sály a že keď videli koľko gardistov tam bolo, ktorých sa oni báli počas vojny, a keď ich tam videli sedieť v tých radoch a čakať na proste na to, že budú teraz v komunistickej strane, tak že sa pekne zvrtli a s komunistickou stranou to mali vybavené proste."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava – Banská Bystrica, 11.12.2020

    (audio)
    délka: 02:32:26
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Mamička sa bála, že niekoho uvidí v oteckovom kabáte alebo v mamičkiných šatách. Po deportácii si ich veci rozobrali Brezňania

Alica Frühwaldová sa narodila 11. decembra 1947 v Banskej Bystrici s priezviskom Belanová. Jej otec Oskár Berger dal zmeniť po 2. svetovej vojne priezvisko, aby znelo viac slovansky. Počas vojny stratil siedmich súrodencov. Rodičia a sestra jej mamy Edity, rod. Mittelmannovej boli deportovaní v prvých transportoch v roku 1942. Edita prežila vďaka tomu, že jej manžel mal hospodársku výnimku. Zvyšok vojny sa ukrývali v pivniciach a bunkroch v okolí Banskej Bystrice. Ich príbeh Alica spracovala do knižky s názvom “O koľko lásky som prišla“. Alicu na základnej škole vďaka kantorom pochytila túžba učiť a športovať. Na Strednej všeobecnej vzdelávacej škole (1963 – 1966) hrala basketbal za Sláviu Banská Bystrica. Vyštudovala angličtinu na Pedagogickej fakulte v Trnave (1966 – 1970). Tam sa zoznámila so svojím manželom Ivanom. Pôsobila ako učiteľka na základnej škole (1970 – 1978) a profesorka angličtiny na gymnáziu v Banskej Bystrici (1979 – 1991). Po nástupe normalizácie začali cenzurovať učebnice. Preverovali ju kvôli ockovi. Keďže pôsobila ako tlmočníčka pre oficiálne návštevy mesta alebo pre športové mládežnícke skupiny, sledovala a vypočúvala ju ŠtB. Od roku 1992 pôsobila ako manažérka Englisch Teaching Resource Centre The British Council v Banskej Bystrici. V Bystrici začala s bratom a zopár ďalšími organizovať makabiádu – židovské športové hry. Bola pri zakladaní iniciatívy Nie v našom meste, pri vzniku projektov Human Forum, Embargo, Živé knižnice, do ktorých chodila rozprávať. Okrem toho učila na Univerzite 3. veku. V roku 2020 žije v Banskej Bystrici, má syna, dve dcéry a šesť vnúčat.